Moje úvahy o živote

Všetko, čo sa nezmestilo do vyššie uvedených tém.

ModerátoriCOLON jaro, Moderatori

BUTTON_POST_REPLY
smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Uto Aug 17, 2010 3:59 pm

Kult nahoty a ľudská civilizácia!


Náš svet vo všeobecnosti, a v teplých letných dňoch zvlášť, úplne podlieha kultu nahoty! Telesné odhaľovanie rôzneho stupňa možno vidieť všade, kde sa len pozrieme: na uliciach, na kúpaliskách, v spoločnosti, ale aj vo filmoch, v časopisoch, na internete a tak ďalej a tak ďalej. Ženy prekračujú v tomto smere takmer všetky hranice, ale ani muži nie sú výnimkou. Morálne bahno a špina, ktoré sa medzi ľuďmi šíria sú nepredstaviteľné!

Ľudia dneška sa budú asi podobným konštatovaniam iba vysmievať a to hlavne preto, lebo sa stali povrchnými a neschopnými vnímať hlbšie a jemnejšie súvislostí bytia. Stali sa neschopnými vnímať a vyciťovať nesmierne skazu, ktorú spôsobuje mor všeobecnej nemravnosti v skrytej, citovej a v mentálnej úrovni. Práve tu totiž neustále vznikajú a bujnejú energetické zhluky neuveriteľnej špiny a nízkosti, zaťažujúce a znečisťujúce vnútorný život väčšiny ľudí na našej zemi.

Lebo žiaľ, ľudia absolútne nič netušia o tom, že povinnosťou každého človeka je dbať o udržiavanie čistoty a ušľachtilosti svojho osobného, vnútorného života, svojho myslenia a cítenia, čím jediným je možné zaručiť skutočne ľudský rozmer bytosti, ktorá sama seba nazýva človekom.

Bez snahy o udržiavanie krbu svojich myšlienok čistým totiž padáme hodnotovo prudko nadol, klesnúc neraz hlbšie, ako zviera. Každé zviera má totiž vo svojom pohlavnom pude určité hranice, kým ľudstvo, nedbajúce na čistotu svojho vnútorného života a samozrejme i na čistotu svojich vonkajších prejavov už v tomto smere takmer žiadne hranice nemá.

Pohlavnou pudovosťou je presiaknuté takmer všetko, čo ľudia vytvárajú, či už móda, literatúra, výtvarné umenie, dramatické umenie, hudba a piesne, reklama, vtipy, bežné rozhovory, myslenie a mnoho, mnoho iného. To, čo sa deje vôkol nás a čo sme každodenne nútení prežívať však už dávno nie je hodné pravého človečenstva!

Ak ale niekto o týchto, pre nás všetkých tak nedôstojných a ponižujúcich skutočnostiach otvorene a verejne prehovorí, väčšina berie okamžite do rúk pomyselné kamene a doslova zúrivo napádajú toho, kto si ich dovolil vyrušiť z ich slastného váľania sa v morálnom bahne.

Okrem otvoreného napádania a nenávisti sa však nájdu aj takí, ktorí sa snažia veci obhájiť inteligentnejším, či dokonca duchovným spôsobom. Žiaľ, takmer všetko, čím sa budú títo ľudia snažiť argumentovať na obhajobu súčasného stavu v oblasti nemravného odhaľovania ľudského tela, všetky ich argumenty sa stanú svedectvom toho, ako hlboko a nimi samotnými nepoznateľne zasiahol tento mor ich vlastnú osobnosť. A to žiaľ aj vtedy, keď sa ich slová budú zdať na prvý pohľad ako plne opodstatnené, či dokonca duchovne ušľachtilé.

Jedným z podobných, záludných argumentov bývajú slová, že vraj čistému je všetko čisté. Že človek, ktorý je duchovne zrelý a snaží sa udržiavať čistotu svojho cítenia a myslenia, že takýto človek zostáva nedotknutý a čistý i pri pohľade na nahotu a že teda nakoniec nie je vôbec dôležité, ako chodíme oblečení, alebo aké filmy pozeráme a podobne. Celkom postačí, keď sme vnútorne čistými. Zostaneme nimi potom vraj aj vtedy, keby všetci okolo nás chodili nahí. Keď je teda človek čistým vo svojom vnútri, už necíti potrebu meniť svoje okolie a vôbec mu netreba bojovať za zmenu vonkajších pomerov.

Naozaj to znie krásne, duchovne a ušľachtilo, avšak takéto myšlienky sú v skutočnosti jedom! Prečo? Má to viacero dôvodov.

Keď napríklad Kristovi kedysi niekto povedal: „Učiteľu dobrý ...“, on sa voči tomu ohradil slovami, že dobrý je jedine Boh. Kristus, Syn Boží považoval teda nie seba, ale jedine Stvoriteľa samotného za skutočne dobrého. V jeho pokore je neuveriteľná a ľuďom nepochopiteľná veľkosť!

Lebo na rozdiel od Syna Božieho jestvujú mnohí ľudia, ktorí sami seba považujú za dobrých a čistých. A myslia to úplne vážne! Aké velikášstvo, aká domýšľavosť a aká pýcha! Kto z ľudí môže sám seba považovať za naozaj čistého? Za natoľko čistého, že by s ním vnútorne nepohli absolútne nijaké pokušenia?

A predsa sú na zemi takí, ktorí si to o sebe dovolia tvrdiť a podľa názoru ich „vyzretej“ osobnosti je súčasne uctievanie kultu nahoty úplne neškodné. Všetko je podľa nich v absolútnom poriadku, stačí iba, aby bol človek vnútorne čistým.

Tu treba povedať dve veci. Za prvé: Ak si niekto sám o sebe myslí, že na neho odhalená ľudská telesnosť a zmyselnosť nijako negatívne nepôsobí je to klam. Lebo ak by to aj na neho nepôsobilo vedome, veľmi rozkladne a negatívne to na neho pôsobí podvedome a podprahovo, podobne ako pri reklame.

Za druhé: Osvedčením skutočnej duchovnej výšky človeka nie je jeho odolnosť voči vnímaniu nahoty, ale úplne niečo iného! Miera jeho studu!

Čím intenzívnejšie je totiž človekom pociťovaný stud, tým ušľachtilejším a čistejším spôsobom sa stavia voči vlastnej pudovosti a tým v skutočnosti vyššie duchovne stojí. Medzi mierou intenzity studu a reálnou duchovnou zrelosťou človeka je priama úmernosť! Práve toto treba považovať za jedno z rozhodujúcich kritérií pre posúdenie osobnostnej úrovne človeka. Tí, ktorí sami seba považujú za duchovne veľmi vysoko stojacich, ale vnútorne, alebo navonok nespĺňajú toto rozhodujúce kritérium nie sú teda vôbec natoľko vnútorne zrelými, ako sa snažia nahovoriť iným, alebo sami sebe.

Čistému je všetko čisté! Pozrime sa na pláže a kúpaliská, kde kvitne vonkajšia, ale aj vnútorná zmyselnosť a nečistota a skúsme teoreticky pripustiť, že sa tam predsa len nachádzajú aj úplne čistí ľudia, s ktorými takéto niečo vnútorne absolútne nič negatívneho nerobí. Položme si však otázku: Aký počet takýchto ľudí by sme tam naozaj našli? Koľko ľudí vôbec niečo tuší o nevyhnutnosti udržiavania čistoty a ušľachtilosti vlastného cítenia a myslenia? Koľkí ľudia o tom vedia a koľkí ľudia o to naozaj usilujú? Aké percento z celkového počtu kúpajúcich sa na jednej pláži budú tvoriť takýto čistí ľudia?

Ak celú vec posúdime naozaj objektívne, odpoveď bude veľmi jednoduchá: Takýchto ľudí tam takmer vôbec niet a ak by sa tam niekto taký náhodou aj nachádzal, išlo by o celkom mimoriadnu výnimku. Takáto a nie iná je pravda! Pravda o človeku, o jeho vnútornej a vonkajšej čistote i o jeho skutočnej duchovnej zrelosti!

Spoločné kúpanie mužov a žien, ktoré bolo v minulých dobách vždy prísne oddelené, pretože ľudia minulých dôb mali predsa len ešte stud a teda stáli duchovne vyššie, než je tomu v súčasnosti, toto spoločné kúpanie mužov a žien, ktoré sa stalo výsadou našej „modernej“ doby je v skutočnosti jedným z obrovských zdrojov, vonkajšej a vnútornej nečistej zmyselnosti, prostredníctvom ktorej vznikajú celé mračná negatívnej citovej a mentálnej energie. Táto energia, ako každá energia sa nestráca, ale obaľuje a obklopuje celú našu zem a zase spätne negatívnym spôsobom ovplyvňuje myslenie a cítenie všetkých ľudí na celej našej planéte. A nie je to samozrejme len spoločné kúpanie, ale obrovské množstvo mnohých iných vecí.

Jestvuje veľa ľudí na tejto zemi, ktorí hovoria o Bohu. Boh, nech už ho nazývajú akokoľvek, je však stelesnením dobra, lásky, spravodlivosti, ušľachtilosti a ...čistoty! Čistota je jedným zo základných pilierov, na ktorých stojí celé naše stvorenie! Cesta k Bohu, cesta k duchovnému vzostupu, ale čo je pre mnohých treba zvlášť zdôrazniť i cesta k čisto pozemskému pokroku, k šťastiu, mieru a spokojnosti vedie jedine cez dodržiavanie a zachovávanie princípu čistoty! Čistoty vlastného vnútorného života, čistoty cítenia a myslenia! Ak je táto snaha o čistotu v človeku naozaj úprimná a vnútorne živá, musí sa nevyhnutne viditeľne prejaviť aj navonok. Navonok v jednaní a vystupovaní človeka, v jeho odievaní, v tom aké knihy číta, aké filmy pozerá, akú hudbu počúva, čo hovorí a ako koná. Jedine toho, kto sa snaží byť vnútorne čistým a takýmto spôsobom aj jednať, jedine toho možno považovať za plnohodnotného človeka!

Takéto je teda kritérium Stvoriteľa na úroveň pravého človečenstva a treba podotknúť, že blízka, veľmi blízka budúcnosť bude na tejto zemi patriť iba skutočným a pravým ľuďom. Iba čistým ľuďom! Všetkým ostaným sa prostredníctvom Božej Spravodlivosti dostane presne takej odplaty, akú si podľa miery svojho osobného odklonu od vesmírneho princípu Čistoty právom zaslúžia. Boj sa Boha pozemské ľudstvo!

M.Š. priaznivec stránky : http://ao-institut.cz/

ubeno
London Expert
London Expert
PríspevkyCOLON 377
RegistrovanýCOLON Sob Nov 12, 2005 10:22 pm
BydliskoCOLON naspat v Bratislave

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od ubeno » Uto Aug 17, 2010 5:33 pm

Predpokladam, ze to chces prelozit do anglictiny ked to pastujes sem...

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Ned Sep 12, 2010 2:03 pm

Dobrý typ na šetrenie vody i peňazí!

V popoludňajšom vysielaní slovenského rozhlasu ma nedávno zaujal jeden krátky vstup, v ktorom sa hovorilo o čoraz väčšom význame pitnej vody. Pitná voda sa stáva strategickou surovinou 21. storočia. Jej nedostatok začína byť zdrojom rôznych konfliktov, sporov, či dokonca vojen. Uspokojivé zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou je už aj na Slovensku čoraz náročnejšie a drahšie, hoci na druhej strane sa u nás kvalitnou vodou doslova plytvá.

Čistá pitná voda sa totiž používa aj na účely, na ktoré by bohato postačila voda úžitková. Celkom konkrétne napríklad na splachovanie. Práve týmto spôsobom sa v celoslovenskom meradle vyplytvá obrovské množstvo kvalitnej vody, čo v celkovom kontexte rastúcich svetových problémov s pitnou vodou možno považovať doslova za hazard.

Odborná verejnosť si uvedomuje tento problém a začína hľadať nejaké riešenia. Napríklad jedným z nich by mohlo byť budovanie rezervoárov na zachytávanie dažďovej vody na strechách panelákov, alebo niekde v ich blízkosti. Zhromaždená úžitková voda by sa potom mohla v domácnostiach využívať na splachovanie. Chcelo by to však určité investície, ktoré v súčasnosti nie sú.

Od jedného môjho známeho mám ale iné riešenie, ktoré by nás nestálo takmer nič. Spočíva v zhromažďovaní všetkej vody v domácnosti, ktorá sa z pitnej stala úžitkovou, čiže vody zo sprchovania, kúpania, umývania a prania. Táto, už raz využitá voda sa potom môže použiť ešte raz a to na splachovanie. Netreba k tomu nijakých veľkých investícií, iba jednu, dve nádoby z umelej hmoty a trochu ochoty.

Môj známy tento spôsob už dlhé roky využíva a robí to z presvedčenia a zo súcitu k prírode, ktorej vodné zdroje nie sú nevyčerpateľné. Okrem toho, že tým ušetrí mnoho pitnej vody to má pre neho i nezanedbateľný finančný efekt, pretože jeho preplatky z ročného vyúčtovania za nájomné sa pohybujú v desiatkach eur. On to však samozrejme nerobí pre peniaze a tento finančný efekt je pre neho iba sprievodnou záležitosťou. Kto teda chce pomôcť sebe i prírode, má túto jednoduchú možnosť, ktorá ho nebude stáť viac námahy, ako napríklad separovanie odpadu a podobne.

Naozaj totiž nastáva čas, v ktorom je treba prehodnotiť a zmeniť náš postoj k prírode, pretože taký blahobyt, také bezuzdné šafárenie a plytvanie jej zdrojmi, aké tu bolo doteraz nie je už jednoducho schopná ďalej zvládať a z tohto dôvodu sa začína obracať proti ľuďom tak, ako sme toho v súčasnosti čoraz častejšími svedkami. Nie len vo svete, ale žiaľ, už aj u nás doma na Slovensku.

M.Š. priaznivec stránky : http://ao-institut.cz/

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Okt 21, 2010 4:18 pm

Ako nájsť čistú Pravdu?


Čistá Pravda! Toto slovné spojenie hovorí o jednom najzákladnejších atribútov, prostredníctvom ktorého sa je možné dopracovať k čistej Pravde. Je ním čistota! Naša vnútorná čistota! Čistota myšlienok a citov! Jedine prostredníctvom nej možno totiž vytvoriť rovnorodý most smerom k čistej Pravde! Ide tu o jednoduchú Zákonitosť, spočívajúcu v princípe, že iba rovnaké je pritiahnuté k rovnakému.

Ak nenaplníme tento základný predpoklad a naša túžba po Pravde nie je naozaj čistou, ak sa o vnútornú čistotu ani len trochu nesnažíme a po nej netúžime, potom bude to, k čomu sa na základe takéhoto nedokonalého hľadania dopracujeme presne zodpovedať miere nášho vnútorného znečistenia. Nebude to teda v nijakom prípade môcť byť čistá Pravda, ale vždy iba polopravda. Polopravda a polopravdy, ktorých je všade vôkol nás obrovské množstvo a ktoré presne zodpovedajú miere vnútorného znečistenia väčšiny ľudí. Polopravdy, ktoré sú v podstate samotné produktom práve tohto vnútorného znečistenia.

Ľudia sa uzavreli a zamotali v polopravdách! Ak sa chcú vyslobodiť z tohto zmätku a dopracovať k tomu, čo možno nazvať čistou Pravdou, musia sa usilovať stať sa vnútorne čistými! Čistými a úprimnými vo svojich citoch a myšlienkach! Iba takýmto spôsobom, na základe Zákona príťažlivosti rovnorodého môžu totiž vybudovať most smerom k čistej Pravde, aby sa k nej práve prostredníctvom tohto mosta mohli dostať, aby ju mohli nájsť a pochopiť. Tadiaľto vedie cesta! Cesta úprimnej a čistej túžby po Pravde, ku ktorej sa snažíme priblížiť svojim čistým vnútrom.

Udržujme teda krb svojich myšlienok čistým! Tým dospejeme k mieru, šťastiu a napokon, ak v tom budeme naozaj vytrvalými, aj k čistej Pravde. A verte, že poznanie tejto Pravdy stojí naozaj za to!

M.Š. priaznivec stránky : http://ao-institut.cz/

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Nov 04, 2010 5:15 pm

Ako urobí Tvorca poriadok na Zemi?


Veľmi jednoducho! Zmenou intenzity vesmírneho žiarenia! Predstavme si určitý elektrický spotrebič, ktorý funguje na 220 voltov. Čo sa s ním stane, ak ho pripojíme na 320 voltov? Zhorí! Bude zničený!

No a presne toto isté sa stane s pozemským ľudstvom, ktoré až doteraz žilo v určitom nižšom frekvenčnom napätí vesmírneho žiarenia. Nízkofrekvenčnosť tohto typu vesmírneho žiarenia ľuďom dovoľovala jednať v slobodnej vôli a to buď dobrým, alebo zlým spôsobom.

Teraz však dochádza k rozhodujúcej zmene! Celé univerzum bude totiž posunuté na novú, vyššiu úroveň a to tak, že sa zvýši intenzita žiarenia. V praxi to bude znamenať, že všetky pomyselné elektrické spotrebiče, životne závislé na tomto type žiarenia, čiže ľudia, ktorí včas a vedome nepracovali na svojom osobnostnom pretransformovaní sa z 220 voltov na 320, všetky tieto spotrebiče v postupne zvyšujúcom sa tlaku jednoducho zhoria. V zvyšujúcom sa napätí a tlaku začne ako prvá kolabovať a vypovedať tá najjemnejšia a tým najzraniteľnejšia súčasť spomínaných spotrebičov a síce, mozog pozemských ľudí!

Povedzme si to otvorene: Ľudia sa zbláznia! Ich vnútorný život, ich myslenie a cítenie nastavené na doterajší, nižší štandard vesmírne žiarenia skolabuje. Skolabuje, lebo jednoducho nevydrží a neunesie zvýšené nároky na čistotu a ušľachtilosť ľudského vnútorného života! Na čistotu a ušľachtilosť ľudského cítenia a myslenia!

O tejto nevyhnutnosti nám bolo rôznymi spôsobmi a rôznymi formami hovorené po celé tisícročia, takže dnes nemôže nikto povedať, že by nevedel o nárokoch Stvoriteľa na pravé človečenstvo. Lebo odolať novému typu vesmírneho žiarenia a prežiť v nových, zmenených podmienkach na Zemi budú môcť iba praví ľudia! Ľudia čistí, dobrí, nesebeckí a vzájomne si pomáhajúci!

V tejto chvíli je preto ku všetkým volané: Udržujte krb svojich myšlienok čistý! Bdejte nad ušľachtilosťou a čistotou svojho cítenia a myslenia! Nie je to iba dobrá rada! Nie je to iba tá najlepšia rada, aká len môže v tejto chvíli jestvovať! Je to otázka prežitia!

Ak by ľudia žili v čistote a ušľachtilosti svojho cítenia a myslenia, ak by žili vo vzájomnej úcte, spolupatričnosti, pomoci a podpore tak, ako k tomu boli Stvoriteľom rôznymi formami a spôsobmi po celé tisícročia neustále trpezlivo nabádaní, prijali by to, čo prichádza a o čom už dávno vieme, že to raz muselo prísť s radosťou. S veľkou radosťou, pretože prichádzajúca zvýšená sila by v nich iba posilnila všetko to dobré, krásne a ušľachtilé, čím vnútorne už dávno žili a úplne všetko, v ľudskom vnútri, ale i navonok, v našom každodennom pozemskom živote by rozkvitlo do neuveriteľnej nádhery a dokonalosti. Svet by sa stal rajskou záhradou! Nie obrazne, ale doslovne!

Ľudstvo však nežije v ušľachtilosti svojho cítenia a myslenia! Ľudstvo ignorovalo tisícročné trpezlivé upozorňovanie na túto nevyhnutnosť! Ľudstvo žije stále iba vo vnútornej špine, nízkosti, povrchnosti, plytkosti, egoizme a skazenosti!

Stavu kvality myšlienkového a citového života väčšiny obyvateľov našej planéty plne zodpovedá vonkajší, každodenný život. Život plný lží, povrchnosti, nepoctivosti, nespravodlivosti, chamtivosti, sebectva, závisti, zmyselnosti, neúcty ľudí k ľuďom, ignorovania pravých hodnôt a mnohého iného.

Žiaľ, za takejto situácie bude musieť byť náhle zvýšenie frekvencie vesmírneho žiarenia pre pozemské ľudstvo katastrofou! Bude to jeho súdom! Súdom, v ktorom pod tlakom žiarenia Svetla rozhodne každý sám o sebe a to prostredníctvom kvality svojho súčasného, vnútorného života. Prostredníctvom kvality svojho cítenia a myslenia!

Dobre si preto zapamätajme, že jediná rada, cennejšia nad zlato v tejto situácii znie: Udržujte krb svojich myšlienok čistým! Bdejte nad čistotou a ušľachtilosťou svojho cítenia a myslenia! V nadchádzajúcich dňoch je totiž v tomto jedinom pre každého z nás skryté buď naše ďalšie bytie, alebo naša definitívna záhuba! Záhuba nie len pozemská, ale aj duchovná!

M.Š. priaznivec stránky : http://ao-institut.cz/

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Ned Nov 28, 2010 6:47 pm

Nevyhnutnosť kolonizácie vesmíru?


Správa z médií: Ľudstvo musí preč zo Zeme, inak vyhynie! Dve storočia máme vraj na to, aby sme zvládli technológiu, umožňujúcu kolonizovať vesmír. Inak nemáme šancu prežiť. Myslí si to britský astrofyzik Stephen Hawking, podľa ktorého budeme musieť čeliť v najbližších rokoch čoraz väčším hrozbám – či už prírodného, alebo spoločenského charakteru. Hrozbám, ktoré by boli pri našich súčasných technologických a ekonomických možnostiach nezvládnuteľnými.

Za pár desiatok rokov takzvaného vedecko technického pokroku zničilo toto pozemské ľudstvo až neuveriteľným spôsobom celú svoju rodnú planétu. Stali sme sa škodcami a ničiteľmi! To v jadre nesprávne a zlé, čím žila naša civilizácia po celé stáročia predtým dostalo možnosť plného vonkajšieho prejavenia sa práve prostredníctvom éry technického pokroku. V tejto veľmi krátkej dobe, trvajúcej približne sto rokov, naplno rozkvitol a navonok sa plne a všetkým viditeľne prejavil nesprávny spôsob myslenia a jednania, ktorým bolo ľudstvo navyknuté myslieť a jednať po celé stáročia.

Ten nesprávny spôsob myslenia a jednania spočíva v neúcte, neláske, nespolupráci ľudí s ľuďmi. Spočíva v egoizme, sebectve, osobnej zištnosti, v túžbe po moci a peniazoch a to i za cenu utrpenia ostatných. Ľudia si navykli žiť ako škodcovia, škodiaci nie len sami sebe navzájom, ale i všetkému ostatnému okolo seba: zvieratám, rastlinám, vode, vzduchu, pôde, jednoducho celej planéte.

Technické prostriedky súčasnej doby enormným spôsobom urýchlili možnosti ľudského škodcovstva, čo nám v takzvanom „modernom“ 20. storočí prinieslo také nesmierne množstvo zla, aké nemalo doposiaľ obdobu v celých doterajších dejinách tejto civilizácie.

20. storočie sa stalo storočím, v ktorom ľudstvo začalo žať trpké ovocie celého svojho doterajšieho, nesprávneho spôsobu myslenia a jednania! Došlo v ňom k dvom obrovským svetovým vojenským konfliktom, ktorých celkový počet obetí je absolútne neporovnateľný so všetkými minulými vojnami počas celej histórie ľudstva. Obrovské množstvo utrpenia a obetí na životoch mali za následok režimy v Rusku, v Číne, v Kambodži, v Chile a tak ďalej a tak ďalej. V 20.storočí bola vyrobená a použitá atómová bomba a svet sa v ocitol na pokraji jadrovej katastrofy a sebazničenia. Hľa človek! Hľa civilizácia!

V modernej dobe začali ľudia neuveriteľným spôsobom ničiť a drancovať prírodu, čo sa im v súčasnosti začína vracať v podobe zemetrasení, požiarov, záplav, veterných smrští, rôznych ekologických katastrof obrovských rozmerov a v podobe mnohých iných negatívnych spoločenských i prírodných dejov.

Škodlivý ľudský druh, ktorý po celý čas iba škodil a to sebe i všetkým okolo seba si postupne začína uvedomovať, že smeruje k zničeniu života na svojej planéte. Škodlivý ľudský druh sa dostáva do úzkych a preto, keď už vidí, že zničil vlastnú planétu, chcel by expandovať do vesmíru. Škodca si chce zachrániť svoju existenciu, ale v žiadnom prípade sa nechce zrieknuť svojho chorého a škodlivého spôsobu myslenia.

Tomuto nepolepšiteľnému škodcovi, ktorým je pozemské ľudstvo však už nebude umožnené ďalej škodiť! Škodca totiž zostane uväznený na svojej vlastnej planéte a bude donútený plne, sám na sebe a so všetkými dôsledkami prežiť skazené, jedovaté ovocie všetkého svojho doterajšieho nesprávneho spôsobu uvažovania a konania.

Čo kto zaseje, to aj zožne! Taký je jeden z najzásadnejších Zákonov univerza! Je preto klamlivou ilúziou dúfať, že by zločinné ľudstvo mohlo uniknúť dôsledkom svojho zločinného jednania. Zákony stvorenia – Zákony Božie to nedovolia!

Budeme sa musieť, ľudovo povedané, variť vo vlastnej šťave, aby aspoň niekto z celého tohto skazeného ľudstva pochopil, že naša budúcnosť a záchrana nespočíva v expanzii do vesmíru, ale v zmene spôsobu nášho myslenia! V prevrátení hodnotového rebríčka, na ktorého najvyššej priečke stoja v súčasnosti peniaze, zisk a tupý materializmus! Tento pomýlený hodnotový systém je pravou príčinou smrteľnej choroby, ktorej príznaky už začínajú ľudstvom zmietať.

Choromyseľné ľudstvo nevylieči svoju chorobu jej expanziou do vesmíru! Sú to nereálne ilúzie! Je to márne upriamovanie sa a spoliehanie sa na cestu, ktorá nikam nevedie!

To jediné, čo nám v danej situácii môže skutočne pomôcť je zmena myslenia a príklon k skutočným a pravým hodnotám! Z nich na prvom mieste je reálny život, prežívaný vo vzájomnej úcte, podpore a pomoci medzi ľuďmi. Človek sa musí naučiť mať ostatných ľudí rád, mať ich v úcte a rešpektovať ich presne v takej miere, ako má rád a rešpektuje samého seba, či svojich najbližších. Toto je základným kameňom všetkého! Základným kameňom, na ktorom buď zotrvá, alebo padne táto civilizácia!

Človek sa už raz konečne musí naučiť robiť iným a jednať s inými tak, ako chce, aby iní robili jemu a jednali s ním! Okrem tejto elementárnej úcty a lásky k našim spolu ľuďom sa musíme vynasnažiť nájsť, pochopiť a preferovať pravé životné hodnoty, akými sú napríklad poznanie a realizovanie skutočného zmyslu života, ďalej snaha o zachovávanie čistoty a ušľachtilosti nášho vnútra, čiže nášho cítenia a myslenia, snaha o poznanie Pravdy o človeku, o tom odkiaľ pochádza a kam smeruje, Pravdy o stvorení, o Stvoriteľovi a tak ďalej. Základom všetkého je však naučiť sa mať rád a brať ohľad na iných ľudí v takej miere, v akej máme radi a berieme ohľad sami na seba. Bez tohto základu sa nepohneme ďalej!

Buď to teda dokážeme a budeme už raz toho schopní, alebo to nedokážeme a zničíme sa! Každý jednotlivý človek, ktorý pochopí túto prioritu by mal okamžite začať sám od seba! Lebo o čo viac bude na zemi takýchto ľudí, v o to lepší osud môže dúfať všetko živé na tejto, škodlivým ľudským druhom tak ťažko skúšanej planéte.

M.Š. Slovenské občianske združenie pre posilňovanie mravov a ľudskosti
http://www.pre-ludskost.sk/

mavi
Talkie Talkie
Talkie Talkie
PríspevkyCOLON 103
RegistrovanýCOLON Pon Sep 20, 2004 9:45 am

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od mavi » Uto Nov 30, 2010 11:35 am

admin, preco toto nezmazes?smilan, naco to sem davas?

Obrázok užívateľa
carfaxcat
Power Pro Advisor
Power Pro Advisor
PríspevkyCOLON 1284
RegistrovanýCOLON Uto Sep 05, 2006 1:04 pm
BydliskoCOLON Hamm Tun/Bedeford

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od carfaxcat » Uto Nov 30, 2010 4:21 pm

mavi, kazdy jeden z nich som ohlasila adminovi. Teraz nam zostava iba cakat.
Yawl adda goo deyn oigh street in Artlenock en ava look at that noo pep shop yent arf shaarp if yu dunt.

krtek
User Eater
User Eater
PríspevkyCOLON 762
RegistrovanýCOLON Uto Aug 07, 2007 2:47 pm
BydliskoCOLON London HA2

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od krtek » Uto Nov 30, 2010 5:24 pm

carfaxcat píšeCOLONmavi, kazdy jeden z nich som ohlasila adminovi. Teraz nam zostava iba cakat.
carfaxcat mel jsem teda pocit ze ti je jiz vice nez 5 let :-) :-) :-)

Tenhle blazen je aspon neskodnej a dava to vsechno do jednoho vlakna, takze se to da snadno preskocit, normalni spam kterej se tu vzdy jednou za cas objevi je daleko otravnejsi.

Obrázok užívateľa
carfaxcat
Power Pro Advisor
Power Pro Advisor
PríspevkyCOLON 1284
RegistrovanýCOLON Uto Sep 05, 2006 1:04 pm
BydliskoCOLON Hamm Tun/Bedeford

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od carfaxcat » Uto Nov 30, 2010 11:54 pm

To je pravda, tie nedavne boli otrasne.

BTW, mam styri roky. :)
Yawl adda goo deyn oigh street in Artlenock en ava look at that noo pep shop yent arf shaarp if yu dunt.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Jan 06, 2011 7:23 pm

Kríza úcty k autorite v súčasnom školstve


Po rokoch komunistického režimu k nám zavítala sloboda. Veľké problémy v rôznych oblastiach spoločenského života však spôsobuje pokrivené chápanie tohto pojmu, ktorý si mnohí zamenili za svojvoľnosť. Za možnosť robiť si čo chcem.

No a žiaľ, takéto nezrelé a nesprávne uchopenie pojmu sloboda sa veľmi negatívnym spôsobom premietlo i do celkovej atmosféry na našich školách a prejavilo sa úbytkom úcty a rešpektu k autorite učiteľa, vychovávateľa, ale i rodiča.

Pojem slobody, osobnou nezrelosťou prekrútený v svojvoľnosť a nezdravý demokratizmus má u mládeže všetkých vekových kategórií za následok vzrast neúctivosti, ba niekedy až arogancie k dospelým, ktorí by pre nich mali byť vždy určitou prirodzenou autoritou.

S dospievajúcou mládežou bývali samozrejme problémy stále, v každom spoločenskom systéme, avšak dnes, z hľadiska vyššie uvedených, negatívnych faktorov sa situácia stáva takmer neúnosnou. Prejavuje sa to tak, že vyučovanie vo vyšších ročníkoch základných škôl sa pre mnohých učiteľov stáva doslova utrpením. Rušitelia poriadku a disciplíny sú si totiž veľmi dobre vedomí svojej beztrestnosti a nepostihnuteľnosti a títo jedinci strhnú svojim zlým príkladom mnohokrát i slušných žiakov, ktorí nakoniec robia veci, aké by sami od seba nikdy nerobili. Na školách rastie agresivita, arogancia, neúctivosť a neprístojné chovanie žiakov, ktorí niekedy doslova terorizujú učiteľov. Ide o jav, ktorý pred takými dvadsiatimi, alebo tridsiatimi rokmi vôbec neexistoval. V tých časoch to bolo niečo nemysliteľné.

Žiaľ, honba rodičov i celej spoločnosti iba za peniazmi a hmotným prospechom, rôzne nevhodné modely spoločenského správania s týmto fenoménom súvisiace, ktoré deti vidia a vnímajú v každodennom živote, nevhodné vzory a celkový, prázdny, povrchný a konzumný spôsob života, ktorý je im podsúvaný vo filmoch, na internete a podobne, toto všetko spolu urobilo svoje a veľmi negatívnym spôsobom sa odrazilo na chovaní mladej generácie.

Chýbajú pozitívne vzory, chýba výchova k zodpovednosti – deťom sa až príliš hovorí o ich právach, ale už menej o ich povinnostiach, chýba výchova k prirodzenej úcte k autorite dospelého, ktorú spochybnila nezdravá demokratizácia, chýbajú vysoké hodnoty a ušľachtilé ciele, ku ktorým majú byť deti vedené, jednostranne sa kladie dôraz iba na rozvoj vzdelanosti, pričom sa zabúda na zodpovedajúci rozvoj citovo emocionálneho rozmeru osobnosti dieťaťa a tak ďalej a tak ďalej.

Aké kroky treba urobiť zlepšeniu tejto situácie? Ako na deti správnym spôsobom výchovne pôsobiť tak, aby sa stali opäť deťmi, spontánne a prirodzene cítiacim a prejavujúcimi úctu k autorite dospelého – k autorite rodiča, učiteľa a vychovávateľa?

Deti musia byť vedené a vychovávané v duchu pravej lásky! No a najväčšou časťou pravej lásky je prísnosť.

Pravá láska nedbá na to, čo sa druhému páči, čo je mu príjemné a čo mu spôsobuje radosť, ale bude sa riadiť len podľa toho, čo mu prosieva. Nezáleží, či to druhému spraví radosť, alebo nie. To je pravá láska a služba.

A ak niekto nemôže dôjsť inak k rozpoznaniu správneho od nesprávneho, treba ho aj pokarhať! Tým mu preukážeme službu. Len pri tom musí vládnuť spravodlivosť a nie svojvoľnosť, lebo pravú lásku nemožno oddeliť od spravodlivosti.

Nemiestna ústupčivosť by totiž znamenala pestovanie chýb a ďalšie klesanie po šikmej ploche. Bolo by takéto niečo naozaj láskou?

Uplatňovanie spravodlivého princípu pravej lásky, ktorá je aj prísna a aj karhá ak je to nevyhnutné, tak práve tento princíp by sa mal stať základným kameňom na ceste k zdravému a správnemu formovaniu osobností detí a to nie len na našich školách, ale samozrejme v prvom rade a predovšetkým v rodinách.

Jednoduchý vzorec pre správnu výchovu detí a mládeže teda znie: Pravá láska + pravé hodnoty = pravý človek.

Z tohto vzorca však vyplýva, že ak rodičia, učitelia a vychovávatelia s deťmi nejednajú v pravej láske a sami nevedia, aké sú pravé hodnoty, tieto hodnoty nerešpektujú a deti k nim nevedú, potom je výsledok práve taký žalostný a biedny, aký nám ukazuje chovanie dnešnej mladej generácie.

Áno, je to tak, práve v chovaní deti a mládeže môžeme ako v zrkadle uvidieť svoju vlastnú tvár. Tvár nás rodičov, učiteľov a vychovávateľov, tvár celej našej spoločnosti, ktorá nežije v skutočnej, spravodlivej láske ľudí k ľuďom, nevie čo sú pravé hodnoty, ani o ne neusiluje. Ak sa to však nezmení, bude naša mládež čoraz horšia a nezvládnuteľnejšia, pretože ona je iba obrazom a zrkadlom nás samotných.

M.Š. priaznivec stránky : http://ao-institut.cz/

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Jan 27, 2011 6:55 pm

(Ne)šťastný začiatok nového roka!


Opäť máme za sebou honosné a okázalé oslavy začiatku nového roka. Opäť sa veľké svetové metropoly, ale aj malé mestá a mestečká vzájomne pred sebou predháňali v tom, kto bude mať veľkolepejší a krajší ohňostroj. Pre ničotnú parádu tak opäť, vo veľkom celosvetovom meradle, približne za 10 až 20 minút márnotratne vyfučali do vzduchu doslova miliardy. A za ten čas, za tých 10 až 20 minút možno niekde na svete zomrelo od hladu 100, alebo 200 ľudí. Dá sa takéto niečo považovať za normálne a prirodzené?

V rozhlase som začul, že sa blíži plesová sezóna. Opäť sa budú manželky rôznych prominentov vzájomne pred sebou a pred celým národom predvádzať v drahých, dvestotisícových róbach, dokazujúc pyšne ostatným, že na to predsa majú. Takto to býva každý rok na úbohom Slovensku, ktoré patrí medzi najchudobnejšie štáty v únii. A čo potom inde? Tam kde je skutočné bohatstvo a kde sú naozaj veľké peniaze?

A kým sa bude elita u nás i všade vo svete zabávať a užívať si, niekde inde budú ľudia biediť a ako muchy hynúť od hladu v celých stovkách. Je toto možné považovať za normálne a úplne prirodzené?

A takto by sme mohli pokračovať do nekonečna. Do nekonečna by sme mohli uvádzať obrovské kontrasty medzi prepychom, dostatkom, užívaním si a neuveriteľným plytvaním na jednej strane a biedou, strádaním, nedostatkom, či absenciou tých najzákladnejších ľudských potrieb na druhej strane.

Možno ale takéto niečo považovať za normálne a prirodzené, ako sa nám to snaží nahovoriť súčasná spoločnosť a médiá? Možno z nenormálnych, neprirodzených, chorých a nezdravých vecí urobiť prirodzený štandard života spoločnosti a civilizácie?

Koho sa nedotýka utrpenie, bolesť a strádanie iných iba preto, že sú od neho vzdialené a že sa jemu osobne zatiaľ ešte darí, toho nemožno nazvať človekom!

Beda preto všetkým, ktorí sa dnes smejú, lebo budú plakať! Lebo sa zabávali, hýrili a mali svoj úsmev na perách vtedy, keď iní trpeli a zomierali.

Beda všetkým, ktorí sú dnes sýti, lebo budú hladovať! Lebo rozhadzovali, plytvali a užívali si vtedy, keď iní strádali a nemali čo do úst.

Beda egoizmu sveta, ktorý má dosť prostriedkov na to, aby všetci ľudia na zemi mohli žiť ľudsky dôstojným spôsobom. Avšak tieto prostriedky si chamtivo privlastňuje menšina na úkor väčšiny.

Beda egoizmu sveta a jeho prisluhovačom na rôznych stupňoch života spoločnosti, ktorí pokrivili, znetvorili a skrútili život na zemi tak, že sa opláca klamstvo, podvod, nepoctivosť, nespravodlivosť a necitlivé zaobchádzanie s inými ľuďmi.

Ale všetko do času, kým Boh a jeho železná Spravodlivosť naveky! Beda preto všetkým, ktorí takto jednajú! Ich smiech vystrieda plač a ich sýtosť nedostatok a bieda.

Tí, čo sa smiali, keď iní plakali, budú Vyššou Spravodlivosťou sami donútení prežívať to, čo prežívali iní počas ich vlastných sebeckých radovánok. Tí, čo boli sýti a čo márnotratne rozhadzovali budú Vyššou Spravodlivosťou sami donútení prežívať presne to, čo prežívali iní vtedy, keď sa oni sebecky topili v dostatku. Taká je Spravodlivosť! Vyššia Spravodlivosť!

Čo kto totiž zaseje, to aj zožne! A to skôr, alebo neskôr! Ale celkom určite!

A necitlivosť voči strádaniu, bolesti, utrpeniu, nedostatku a biede iných nie je veru dobrou sejbou. Egoistické upínanie sa na seba a svoje vlastné pôžitky, bez ohľadu na to, ako sa žije ostatným nie je dobrou sejbou.

Kto seje tŕnie a bodliaky, to isté aj zožne! A neexistuje na tejto zemi ani jediný človek, ktorý by sa dokázal vyhnúť žatve toho, čo on sám zasieval. Každý z nás bude Vyššou Spravodlivosťou jedného dňa donútený vypiť sebou samým pripravený kalich trpkosti a blenu až do dna.

Úbohí tí, čo sa dnes smejú a úbohí tí, čo sú sýti! Úbohí tí, ktorí žijú v prepychu, dostatku a plytvaní! Úbohí títo všetci a im podobní, lebo už teraz sú spočítané dni ich zotrvávania na výslní. Už totiž nad nimi všetkými hrozivo visí meč veľkej a neúplatne Spravodlivosti Božej, ktorý ich zrazí do prachu! A mnohých z nich až tak, že už nikdy nepovstanú.

Ľudia totiž už dávno mali žiť inak! Už dávno sme sa mali naučiť žiť tak, aby sme mali radi iných presne v takej miere, v akej máme radi sami seba.

Miluj svojho blížneho, ako seba samého! To je základ! To je uhoľný kameň všetkého! Uhoľný kameň, ktorého váha nakoniec rozdrví každého, kto tak nekoná! Každého, koho city a myšlienky sú v rozpore s touto zásadou.

Miluj svojho blížneho, ako seba samého, alebo inak povedané, nerob nikdy iným to, čo nechceš, aby iní robili tebe! Čo vy na to investori, podnikatelia, zamestnávatelia, bankári, majstri, živnostníci, lekári, politici a mnohí ďalší, ktorí v každodennom živote jednajú s inými ľuďmi tak, ako by si nikdy nepriali, aby niekto jednal s nimi samotnými?

Nerob nikdy iným to, čo nechceš, aby iní robili tebe! V týchto slovách je skryté odsúdenie, alebo omilostenie každého jednotlivca, žijúceho na tejto zemi! V týchto slovách je skryté odsúdenie, alebo omilostenie celej tejto civilizácie.

M.Š. v spolupráci s http://kusvetlu.blog.cz/

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pon Feb 28, 2011 7:21 pm

Pozor! Nemravnosť na internete!


Mnohé veci, ktoré ľudia vytvorili a vymysleli pôsobia ako dvojsečná zbraň. Okrem úžitku im totiž prinášajú i veľa zla. A toho zla býva niekedy naozaj až tak veľa, že preváži to dobré. Určité vynálezy teda ľuďom v konečnom dôsledku prinášajú viac škody, ako úžitku. A to nie pre to, že by boli sami o sebe zlé, ale preto, že samotní ľudia ich používajú a zneužívajú viac na zlé, ako na dobré.

Viac sa dozviete na: http://kusvetlu.blog.cz/1102/pozor-nemr ... -internete

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pon Apr 04, 2011 6:09 pm

Zásadné vyjadrenie ku katastrofe v Japonsku


Svetom otriasa obrovská tragédia, ktorá sa udiala v Japonsku. K tisícom obetí na životoch a k obrovským materiálnym škodám, spôsobených zemetrasením a následne vyvolanou vlnou tsunami a sa ešte navyše pridružilo poškodenie jadrovej elektrárne, z ktorej uniká radiácia. Ide o katastrofu takmer apokalyptických rozmerov, aká nemá v dejinách Japonska obdobu od druhej svetovej vojny.

Málokoho nechávajú tieto udalosti ľahostajným a okrem mnohých otázok, ktoré si ľudia v tejto súvislosti kladú sa medzi nimi nachádza i otázka: Prečo? Prečo k takémuto niečomu dochádza? Nedalo by sa tomu zabrániť? Jestvuje vôbec nejaká uspokojivá odpoveď, ktorá by nám umožnila pochopiť skrytú podstatu podobných javov a ich skutočné príčiny a tým sa v budúcnosti vyvarovať, ak už aj nie materiálnych, tak aspoň obrovských obetí na ľudských životoch? Túto odpoveď by sme sa mali snažiť nástojčivo hľadať už len preto, aby sa podobné tragédie a utrpenie ľudí viac neopakovali. Prečo teda?

Železný zákon, ktorý sa neustále a do bodky napĺňa v samočinnom chode tohto univerza znie: Každej akcii zodpovedá primeraná reakcia! Alebo inak povedané: Čo kto zaseje, to aj zožne!

Preto platí, že presne v takej miere, v akej ľudia ničia, utláčajú a drancujú prírodu, presne v rovnakej miere im to raz ona vráti naspäť. Prírodné katastrofy s veľkým množstvom obetí nie sú teda ničím iným, ako odpoveďou Matky prírody na zlé jednanie ľudí. Prostredníctvom nich sa nám snaží ukázať, že niečo nie je v poriadku a že ľudstvo by malo zmeniť svoje zmýšľanie a jednanie.

Ľudia však nechcú v prírodných katastrofách vidieť to, čím v skutočnosti sú. Nechcú v nich vidieť napomenutie a bolestivý impulz k nevyhnutnosti zmeny seba samých. Ľudia zostávajú slepí a hluchí!

K týmto hluchým a slepým však znie volanie Matky prírody:

„Zo mňa ste vyšli a obrátili ste sa proti mne. Ničíte vodu, vzduch i zem, utláčate a trápite zvieratá i rastliny. V skutočnosti ste však povinní brať na mňa ohľad a žiť so mnou v súlade. V skutočnosti máme vzájomne spolu pôsobiť.

Vy ste sa však obrátili proti mne preto, lebo sa ženiete za nesprávnymi hodnotami. Chcete iba mať, vlastniť a užívať si. Vaše chcenie je iba nízkeho druhu a vaše túžby sú zamerané iba na hmotné a na niečo, z môjho pohľadu tak absurdného ako peniaze.

Človek má však usilovať a túžiť po niečom úplne inom! Má usilovať o dobro, čistotu a spravodlivosť. Má sa usilovať byť čoraz lepším človekom a potom sa mu dostane všetkého, čo potrebuje. To sú pravé hodnoty, hodné vášho úsilia.

Tieto nádherné, veľké a nehynúce hodnoty vám neustále pripomínam čistotou svojich zurčiacich vôd, sviežosťou ranného vzduchu, majestátnou nádherou hôr, nevinnosťou zvierať, krehkou krásou kvetov, hrejivým jasom slnka a zdravým zimným chladom. Stále sa vás ticho snažím nabádať k dobru a úcte ku všetkému, čo jestvuje okolo vás. A v nemalej miere aj k vďačnosti a úcte k Tomu, z ktorého rúk to všetko pochádza.

Vy však nepočúvate môj tichý hlas, hlas Matky prírody. Nemáte na to čas, pretože sa ženiete za svojimi pomýlenými hodnotami a namiesto toho, aby ste brali ohľad nie len na mňa, ale i na ľudí okolo seba, namiesto toho ma iba ničíte a spôsobujete mi utrpenie.

Dlho, veľmi dlho som toto všetko mlčky znášala a trpezlivo čakala, že raz predsa len precitnete a spamätáte sa. Teraz však, keď pohár mojej trpezlivosti preteká sa budem musieť ku vám začať prihovárať inak. Pozdvihnem svoj hlas tak, aby ste ho už nedokázali prepočuť. Aby sa vás bytostne, i keď žiaľ aj bolestne dotýkal.

Preto sa vám teraz prihovorím vo veternej smršti, v nekonečných požiaroch, v hukote zemetrasení a v ničivej skaze vodného živlu.

Ja, Matka príroda budem a zostanem vždy silnejšia, ako ste vy. Zo mňa ste vyšli a musíte sa ma naučiť rešpektovať. Musíte sa naučiť úcte a láske nie len ku mne, ale i k sebe samým navzájom. Musíte obrátiť svoj pomýlený rebríček hodnôt. A to buď dobrovoľne sami od seba, alebo žiaľ nasilu a pod tlakom.

Nechcem vám ubližovať a spôsobovať utrpenie. Avšak v sebaobrane vám teraz musím začať vracať presne to, čo mi vy samotní už dlho spôsobujete. Tým nastavujem zrkadlo vášmu vlastnému, zlému jednaniu. Tomu, akí naozaj ste. Pochopte to, uvedomte si to a zmeňte sa! Zmeňte sa k lepšiemu, aby na vás nemuseli dopadať ďalšie bolestivé rany z mojich rúk.“

PS. V súvislosti s pôsobením Zákona „Čo kto zaseje, to aj zožne“ mi napadla jedna asociácia: Kedysi, bolo to už naozaj veľmi dávno, ma dosť pobúrila jedna informácia. Všetci vieme, že v Japonsku jedia ľudia paličkami a istého času tam vraj vládol trend jednorazových drevených paličiek. No a keďže Japonsko je bohatou krajinou a svoju prírodu sa snaží chrániť, kupovalo za týmto účelom lacné drevo z chudobných ázijských a latinskoamerických štátov. A nakoľko pre tieto chudobné krajiny išlo o jeden z mála možných a istých príjmov, vraj kvôli jednorazovým dreveným japonským paličkám boli vtedy vyrúbané doslova celé lesy.

Príroda však nerozlišuje medzi pojmami moje a cudzie. Príroda je jeden jednoliaty celok a skôr, alebo neskôr každému vráti presne to, ako sa on sám ku nej chová.

Týmto samozrejme nechcem tvrdiť, že k súčasnej katastrofe v Japonsku došlo práve z tohto dôvodu. To isto nie! Uvádzam to len ako určitú indíciu, umožňujúcu pochopenie hlbších súvislostí.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pon Apr 25, 2011 4:06 pm

Ovládanie ľudí cez devalváciu slova!


Znehodnotili sme slovo i vlastný rečový prejav! Nadmerným zneužívaným sme ho devalvovali tak, že ľudské slovo stratilo svoju pôvodnú váhu, silu, hĺbku a význam. Stal sa z neho bezcenný brak, ktorého je všade nadmieru a ktorým sa neuveriteľne plytvá.

„Vaša reč nech je áno, alebo nie. Všetko ostatné je od zlého!“ Túto veľkú múdrosť sme vôbec nepochopili a nedržali sa jej, čoho dôsledkom, ak sa to nezmení, bude musieť byť duchovná záhuba miliónov duší, ktoré sa utopia v nesmiernom oceáne balastu vytvoreného a neustále vytváraného ľudským slovným prejavom.

„Vaša reč nech je áno – áno, nie – nie! Všetko ostatné, čo je nad to, je od zlého!“ Čo znamenajú tieto slová? Neznamenajú strojovú úsečnosť, alebo zúženie reči iba na slová áno a nie. Toto odporučenie je nabádaním k stručnosti, k vecnosti a k jednoduchosti vo vyjadrovaní. Nabádaním k tomu, aby sme vždy hovorili iba to, čo je naozaj podstatné a má zmysel a význam.

Takýmto spôsobom by malo potom každé vyslovené, alebo napísané slovo svoju vážnosť, hlbokú výpovednú hodnotu a skutočnú cenu. Každé takéto slovo by bolo potom slovom, za ktorým sa dá stáť, o ktoré sa dá oprieť a na ktoré sa dá spoľahnúť.

„Čo je nad to, je od zlého!“ Tárajstvo, bezobsažnsoť a bezmyšlienkovité rečnenie je zlom! Zlom, ktoré otrávilo ľudský rečový prejav a znehodnotilo ho!

Akou zbraňou však kto zachádza, takou nakoniec zahynie! Bezobsažnosť, bezmyšlienkovitosť, povrchnosť, plytkosť, nevecnosť a prázdnota v reči formuje povrchných, plytkých, prázdnych, nevecných a stádovitých ľudí. Používanie znehodnotenej reči duševne znehodnocuje tých, ktorí ju používajú!

Akým spôsobom však hovoríme, takými sa nakoniec aj staneme! Reč formuje ľudí! Nesprávny a zlý spôsob reči nás formuje nesprávnym a zlým spôsobom!

No a v dnešnej dobe informačného nadbytku to dosahuje svojho vrcholu. Zo všadiaľ sa na nás valí lavína slov, z ktorých možno až 99 percent nemá nijaký hlbší význam ani zmysel. Je to iba bezobsažná prázdnota, neraz účelovo fabrikovaná práve preto, aby prostredníctvom jej každodenného pretlaku ľudia otupeli a stali sa povrchnou, nemysliacou a ľahko ovládateľnou masou. Zámerom a účelom šírenia prázdnoty v reči je vytváranie prázdnych ľudí! Je ním degradácia ľudskej osobnosti, ktorej konečným cieľom je vytvorenie stáda nemysliacich, tupých a ľahko ovládateľných bytostí.

Kto nájde silu vystúpiť z tohto kolotoča? Kto ešte v sebe nájde silu a dokáže sa vzoprieť všadeprítomnej prázdnote a povrchnosti? Kto dokáže od seba nekompromisne odvrhnúť všetok balast a akoby ostrým mečom oddeliť hodnotné od nehodnotného?

Takéto niečo je v dnešnej dobe naozaj veľmi ťažké, avšak kto toho nebude schopný, ten príde o svoje človečenstvo! Duševne a duchovne bude totiž musieť zahynúť v oceáne balastu, vytvoreného bezobsažnosťou a prázdnotou ľudského rečového prejavu.

Ak sa vraví, že menej je niekedy viac, tak v tomto prípade, v prípade nášho vzťahu k informáciám to platí dvojnásobne. Radšej teda menej, omnoho menej, ale hodnotnejšieho, hlbšieho a duchovne kvalitnejšieho. A mnohokrát je dokonca zotrvávanie v tichom premýšľaní ďaleko cennejšie, hodnotnejšie a užitočnejšie, ako mnohé z toho, čo sa na nás hlučne a vtieravo valí zvonka. V skutočnosti totiž sú to práve chvíľky tichého uvažovania, v ktorých dozrieva naša osobnosť. Ticho teda nie len že lieči, ale rozvíja, utvára a formuje našu samostatnú osobnosť. A my ako ľudia máme byť predsa osobnosťami a nie iba nejakými humanoidmi, neschopnými samostatne myslieť. Humanoidmi, ktorí kráčajú svojim životom nesamostatne, tupo a iba podľa chcenia iných.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Ned Jún 19, 2011 5:55 pm

Civilizácia egoistov


Raz som čítal o istom fašistickom pohlavárovi - správcovi koncentračného tábora. Mal dom v blízkosti tábora, odkiaľ chodil každodenne do „práce“ s onou povestnou nemeckou presnosťou. Jeho pracovnou náplňou bolo zavraždiť za smenu čo najviac ľudí. No a tento človek sa potom, po svojej dobre vykonanej „práci“ vracal nazad domov, kde žil so svojou rodinou priam idylickým rodinným životom. Vraždiaca beštia sa ako šibnutím čarovného prútika dokázala zrazu premeniť na milujúceho otca a manžela.

Tento extrémny príklad uvádzam preto, aby sme pochopili, do akej pokryteckej a až neuveriteľnej podoby môže prerásť ľudský egoizmus, pevne vymedzený iba hranicami lásky k sebe samému, k svojim najbližším a k svojej práci. Žiaľ, v obdobne úzkych, egoistických hraniciach dnes žije väčšina ľudí na našej planéte a práve z toho dôvodu opätovne smerujeme k veľkej celosvetovej katastrofe a do novej noci hrôzy.

Je úplne prirodzené, že každý človek má rád seba samého. Seba samého a samozrejme ešte svojich najbližších. Toto máme doslova v krvi a je nám to bytostne vlastné.

Ale pozor! Ak po celý život zostaneme iba v týchto hraniciach nie je to správne. Je to málo a ak by sme mali nazvať takýto druh lásky pravým menom, no tak v skutočnosti ide žiaľ iba o obyčajný egoizmus. Je to iba egoizmus, úzko vymedzený hranicami vlastného „ja“ a ešte hranicami toho, čo má k tomuto nášmu „ja“ ten najbezprostrednejší vzťah.

Bytostná schopnosť prežívania lásky k sebe samému a k našim najbližším nám totiž nebola daná na to, aby sme v nej uviazli natrvalo. Má to byť určitý živý názorný príklad, nabádajúci nás k realizácii presne rovnakej miery úcty, lásky a ohľadu ku všetkým ľuďom okolo nás. Až týmto sa stávame skutočne ľuďmi!

Žiaľ, väčšina z nás berie vo svojom živote ohľad iba na tri veci: Na seba, na svojich najbližších a  ešte na záujmy svojho pracovného postu, zamestnania, alebo firmy. Tieto tri činitele predstavujú pevné mantinely, v ktorých sa pohybuje všetko naše cítenie a myslenie. V týchto hraniciach je človek schopný prejaviť a aj prejavuje určité porozumenie, súcit, podporu, pomoc, ohľad, ľudskosť nezištnosť a lásku.

Za týmito hranicami sa však všetko radikálne mení. Porozumenie sa mení na nevšímavosť, súcit sa mení na necitlivosť, podpora na využívanie iných, ohľad na bezohľadnosť, ľudskosť na rôzne stupne a druhy neľudskosti, nezištnosť na vypočítavosť a láska na ľahostajnosť.

Žiaľ, takto a nie inak žijú ľudia na našej planéte. Takáto a nie iná je smutná pravda o obyvateľoch zeme, ktorých duševný obzor zväčša nikdy neprekračuje hranicu vlastného egoizmu. Takáto je smutná pravda o ľuďoch, ktorí sa nikdy nenaučili mať tak rád ostatných a brať na nich presne taký istý ohľad, aký berú sami na seba a svojich najbližších.

Takéto konanie však nemožno nazvať inak, ako egoizmom! Pravá ľudskosť totiž začína až za touto magickou, väčšinou ľudí doposiaľ neprekročenou hranicou. Za hranicou prospechu vlastného ja a prospechu mne najbližších.

Pravá ľudskosť je schopnosť brať ohľad na všetkých ľudí! Takéto niečo ale chýba úplne všade! Preto našu civilizáciu nemožno nazvať ľudskou! Naša civilizácia je civilizáciou egoistov! Egoistov, ktorých jedného dňa vlastný egoizmus zničí!

Aby sa tak nestalo, aby veci nedospeli až tak ďaleko, aby sa ľudia stali konečne ľuďmi a dokázali prekonať úzke hranice vlastného sebectva bolo im ako to najpodstatnejšie pre ich vývoj a jestvovanie celej tejto civilizácie darované ponaučenie, ktoré znie: Maj rád ostatných ľudí tak, ako máš rád seba samého! Maj rád ostatných v tej miere, v akej máš rád seba samého a svojich najbližších!

Tieto slová sú rozhodujúcim kritériom a základom ľudskosti! Sú základným kritériom pre mieru ľudskosti osobnej a individuálnej, ale i pre mieru posúdenia ľudskosti celej civilizácie. Nerealizovaním tejto dobrej rady, nezohľadňovaním a zanedbávaním tohto kritéria totiž automaticky otvárame bránu k hrôzam, akou bol napríklad spomínaný fašizmus a akou bude musieť byť nakoniec i apokalyptické seba zničenie pozemskej civilizácie egoistov.

Môže tomu zabrániť iba jediné: prebudenie schopnosti mať rád a brať ohľad na iných ľudí v takej miere, v akej máme radi a berieme ohľad na seba a svojich blízkych. Jednoducho a geniálne povedané: V schopnosti milovať svojho blížneho, ako seba samého!

V pochopení, realizovaní a žití týchto slov je cesta k prežitiu a ďalšiemu jestvovaniu našej civilizácie, avšak v ich nepochopení, nerealizovaní a odmietaní je skryté naše vlastné odsúdenie, naša záhuba a sebazničenie. Čo si vyberieme?

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Okt 06, 2011 3:54 pm

Varovanie líbyjskému ľudu


Nad zábleskom nádeje na slobodný život v Líbyi sa začínajú sťahovať tmavé mračná opätovnej neslobody. Z dostupných informácií z médií začína byť čoraz jasnejšie, čo sa v skutočnosti skrýva za „nezištnou pomocou“ štátov západnej Európy a USA líbyjskému ľudu.

Ako dôkaz uvádzam správu z vysielania slovenského rozhlasu: „Francúzsky premiér, ktorého krajina sa mimoriadnym spôsobom angažovala v konflikte v Líbyi zvolal v Elyzejskom paláci konferenciu o pomoci a ďalšom smerovaní tejto krajiny. Boli na ňu pozvaní zástupcovia povstalcov, britský premiér, ministerka zahraničných vecí USA a čelní predstavitelia štátov Európskej únie. Na konferencii sa budú okrem iného uzatvárať i dohody o obnove konfliktom zničenej infraštruktúry krajiny“.

To podstatné a najdôležitejšie je uvedené v závere správy! Je to uzatváranie lukratívnych dohôd o obnove konfliktom zničenej infraštruktúry. Práve o toto išlo nenásytným kapitalistickým dravcom zo západnej Európy a USA od samého začiatku. Im totiž vždy ide v prvom rade o to, aby mohli dobre zarobiť. A tak sa idú teraz nabaľovať na pomoci Líbyi a ich konečným cieľom je ekonomicky zhltnúť a podrobiť si i túto krajinu tak, ako zhltli, skúpili, podrobili si a zotročili východnú Európu.

Všetky ich slová o slobode, demokracii a ľudských právach sú a vždy boli iba návnadou pre naivných. Ak totiž chceme chytiť rybu, potom ju zabiť a dobre si na nej pochutiť, musíme na háčik nastrčiť lákavú návnadu, aby na ňu ryba zabrala.

Práve takýmto spôsobom sa na sladké a vábivé reči o slobode, demokracii, prosperite a rešpektovaní ľudských práv chytili národy východnej Európy a kým sa stihli spamätať zo svojej naivity, všetko ich národné bohatstvo bolo rozpredané do cudzích rúk.

Takzvané vyspelé západné štáty nás nikdy nemali za nič a aj dnes sme pre nich iba ľuďmi druhej kategórie. Chcete dôkaz? V oblasti poľnohospodárskej výroby dostávajú takzvané staré štáty Európskej únie podstatne vyššie dotácie, ako štáty východnej Európy. Výsledkom toho je nekonkurencie schopnosť s konečným cieľom likvidácie poľnohospodárskej výroby a tým vybudovanie priestoru pre vývoz svojich vlastných, dotovaných potravín.

Je slepý a naivný ten, kto pod pod bielym rúchom baránka a záchrancu sveta, za ktorých sa pasuje USA a západná Európa nie je schopný vnímať pravú podstatu. Je ňou dravá, bezcitná a nenásytná chamtivosť! Ostatné národy sú nimi v skutočnosti vnímané len ako prostriedok k tomuto účelu. O nič iného tu nikdy nešlo a nikdy nejde. Len o vlastné dobro a vlastný prospech vyvolených. Všetky pekné reči a ideály majú slúžiť iba ako zástierka. Majú slúžiť na oklamanie, zavádzanie a paralyzovanie obetí, ktoré v naivnej dôvere nekladú takmer žiaden odpor a stávajú sa ľahkou korisťou dravcov.

Takáto je pravda o západnej civilizácii, ktorá sa samotná už dlhšiu dobu nachádza v kríze a podvedome tuší vlastnú záhubu. Záhubu preto, lebo v zákonoch tohto univerza je to prezieravo a múdro zariadené tak, že všetko zlo, akým je sebectvo, chamtivosť, bezohľadnosť a snaha mať stále viac i na úkor iných sa musia nakoniec zrútiť samo v sebe a v troskách pochovať všetkých tých, ktorí mu holdovali.

Prehnité základy západnej civilizácie, stojacej na týchto princípoch sa už pomaly začínajú rozpadávať a svet sa ocitá v kríze. V kríze spôsobenej a vyvolanej krízou hodnôt! Deficitom skutočných hodnôt a upnutím sa k hodnotám nepravým, falošným a zvráteným.

Krízu, predznamenávajúcu konečný pád začala pociťovať západná civilizácia už v 80. rokoch minulého storočia. To bol dôvod, prečo mala eminentný záujem na páde komunizmu. Nešlo im o slobodu a demokraciu pre tieto národy, ale o hlavne o záchranu vlastnej kože. O to, aby mohli ekonomicky ovládnuť tieto krajiny a svojimi produktami zasypať východné trhy, čím by sa oni sami dostali aspoň načas z už dlhšiu dobu pociťovanej krízy.

Zdanlivá prosperita však trvala iba 20 rokov a to dovtedy, kým sa všetko nerozkradlo, neskúpilo a trhy sa nenasýtili. A keď už nebolo čo ukradnúť, skúpiť a sprivatizovať prišiel kolaps. Prišla kríza. Prišla agónia západnej civilizácie, ktorá ju dokázala prostredníctvom podmanenia si východnej Európy oddialiť len o dve desiatky rokov.

Kôň, ktorý zomiera však najviac kope. Smrteľné kŕče západnej civilizácie stojacej na falošných hodnotách a zúfalá snaha oddialiť hrozivo sa blížiace zrútenie donútili takzvané vyspelé štáty nájsť si ďalšiu obeť. Obeť, ktorej by sa zmocnili a vycicali z nej krv. Obeť, ktorú by okradli a zotročili. To všetko však samozrejme pod vlajkou vznešených ideálov. Ideálov slobody, demokracie a prosperity.

No a novou obeťou sa stal arabský svet a teraz je na rade Líbya. Tamojšiu diktatúru potichu strieda diktatúra iného typu. Diktatúra peňazí a kapitálu! Pre líbyjský ľud je to cesta z dažďa pod odkvap. Ak dovtedy trpeli pod jarmom diktátora aspoň otvorene poznali svojho nepriateľa. Dnes sa im na šiju zakladá nové jarmo. Jarmo o nič menšie, ale o to zákernejšie, pretože sa to deje pod rúškom priateľstva a pomoci.

Vážený líbyjský ľud, nikomu na vás v skutočnosti nezáleží! Tí, čo vám hovoria o pomoci si chcú pomôcť hlavne sami sebe. Pre týchto vlkov v rúchu baránka ste iba kusom koláča, ktorý si chcú rozdeliť, rozkrájať a zhltnúť.

Vážený líbyjský ľud, majte sa na pozore! Neverte im a buďte bdelí! Nedajte sa oklamať, aby ste sa napokon nestali cudzincami a otrokmi vo vlastnom štáte tak, ako sa to udialo podľa osvedčeného a dobre fungujúceho scenára i na našom krásnom, ale naivnom Slovensku.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pon Okt 31, 2011 3:31 pm

Poučenie z pádu Atlantídy


Pred mnohými stáročiami existovala ríša zvaná Atlantída. Od ostatného sveta bola zo všetkých strán oddelená oceánom, čo malo za následok jej určitú prirodzenú izoláciu. Atlantída teda žila svojim vlastným životom, ktorý sa vyznačoval mimoriadne hlbokým prienikom do poznania tajomstiev prírody.

Nie však v zmysle súčasného vedeckého chápania a bádania, ale v schopnosti vnímania neviditeľných síl, alebo lepšie povedané bytostí, stojacich za prírodou a prírodu spravujúcich a ovládajúcich.

Príroda a všetko dianie v nej totiž nefunguje samo od seba, akoby sa nám na prvý pohľad mohlo zdať, ale za jej činnosťou stojí celkom určitý druh inteligencie.

Stoja za ňou určité bytosti - bytosti prírody, ktoré sú úzko špecializované na celkom konkrétne činnosti a deje, prebiehajúce v prírodnom dianí. Existujú bytosti vzdušné, bytosti vodné, bytosti starajúce sa o pôdu, horniny a formovanie Zeme, bytosti starajúce sa o rastliny, stromy, kvety a podobne.

Za tým, čo my nazývame príroda a čo sa nám zdá, že funguje akosi samočinne sa skrýva ten najčinorodejší život, v ktorom má každá z jednotlivých prírodných bytostí presne vymedzený okruh vlastnej činnosti a túto činnosť vykonáva verne, oddane a dokonalo. Ich pôsobenie je preto také dokonalé, lebo nemajú svoju vlastnú vôľu, ale sú vo všetkom podrobené Vôli Vyššej.

Praktickým dôkazom vernej, harmonickej súčinnosti a vzájomného spolupôsobenia všetkých prírodných bytostí je nádhera prírody a jej dokonalé fungovanie.

O tomto všetkom vedeli dávni Atlantíďania a ich prienik do tohto poznania bol taký veľký, že dokázali vidieť, komunikovať a dorozumievať sa s prírodnými bytosťami. Dokázali s nimi vedome spolupracovať.

Výsledkom ich spolupráce, okrem iného, boli napríklad mnohé nádherné a veľkolepé stavby, pri ktorých im bytosti prírody pomáhali s premiestňovaním ťažkých kamenných kvádrov, či iných stavebných prvkov, ktoré by bolo ťažké premiestniť, alebo s nimi vôbec pohnúť i pri súčasnom vedecko technickom pokroku.

Takýto bol teda život v Atlantíde. Z nášho pohľadu možno trochu drsnejší, ale harmonicky sa zachvievajúci s prírodou a vedome spolupracujúci s bytosťami, spravujúcimi prírodné dianie. V tom spočívala veľkosť a múdrosť Atlantídy.

Potom však nadišla nová epocha v období vývoja Zeme a do krajiny, až doteraz oddelenej od ostatnej civilizácie oceánom začali postupne prichádzať cudzinci. Začali sem prichádzať ľudia z iných krajín.

Pre Atlantíďanov to bola výzva. Výzva k tomu, aby svoju múdrosť a svoje veľké poznanie začali sprostredkovávať iným. Aby prakticky celý svet a celú vtedajšiu ľudskú civilizáciu posunuli práve prostredníctvom svojho nebývalého vedenia omnoho ďalej.

Žiaľ nestalo sa tak, ale došlo k pravému opaku. Z ľudí, ktorí ku ním prichádzali si urobili doslova otrokov a oni sami sa dali vyhlásiť za bohov. Svoju prevahu nevyužili ku podpore a pomoci iným, ale ku nadvláde nad inými a k ich zneužívaniu.

V tomto bol však skrytý začiatok ich klesania a nasledujúci, nevyhnutný pád. Klesania najprv neviditeľného a duchovného, ktoré sa napokon zhmotnilo a prejavilo i navonok a to potopením Atlantídy. Kvôli tomuto teda zanikla bájna civilizácia, ktorá svoju múdrosť nechcela dávať a ňou pomáhať, ale ktorá sa prostredníctvom nej snažila ovládať a podmaňovať si.

V zákonoch univerza však platí, že iba tomu, kto dáva dobro, múdrosť a pomoc, sa môže dosať dobra, pomoci a pozdvihnutia. Ak však šíri zlo, nespravodlivosť a útlak, jemu samému sa napokon dostane zla, bolesti, trpkosti a nakoniec i zničenia.

Taký je železný a spravodlivý Zákon, votkaný do chodu univerza, podľa ktorého raz každý musí zožať presne to, čo sám rozsieval. Či už ide o jednotlivca, alebo hoci aj o celý národ, či civilizáciu.

A teraz obráťme svoj zrak do prítomnosti. Aj dnes existujú vo svete národy a štáty, ktoré majú nad ostatným výraznú finančnú, ekonomickú, technologickú a materiálnu prevahu. Aj dnes, po stovkách, ba tisícoch rokoch sa však história opakuje, pretože tí, čo stoja v určitom smere vyššie ako ostatní nevyužívajú to, čo majú ku prospechu, pomoci a pozdvihnutiu druhých, ale naopak, k ich ovládnutiu, zotročeniu a podmaneniu. Ani nie v tak dávnej dobe sa to dialo hrubou vojenskou silou (viď koloniálna nadvláda, alebo prvá a druhá svetová vojna), kým dnes sa tak deje sofistikovanejším spôsobom a síce, prostredníctvom peňazí a kapitálu.

Železný Zákon spätného účinku, podľa ktorého musí napokon každý zožať presne to, čo zasieva však platí rovnako dnes, ako pred tisícročiami. V účinkoch tohto Zákona musí postupne upadať a smerovať k záhube každý národ a každá civilizácia, ktorá jedná nesprávnym spôsobom.

Náš svet a naša civilizácia, založená na zneužívaní, využívaní, podmaňovaní a ovládaní iných sa postupne potápa presne tak, ako kedysi bájna Atlantída a tento dej je čoraz očividnejší. Naozaj iba slepí to nevidia a nevnímajú. Náš svet čaká osud bájnej Atlantídy! Čaká ho úplne rovnaké zničenie a záhuba, ak si to včas neuvedomí a nevynasnaží sa zmeniť a svoj pád zastaviť.

Zastaviť tento úpadok je však možné iba zásadnou vnútornou, ale i vonkajšou premenou! Zásadnou premenou k lepšiemu! Zmenou hodnôt! Zámenou zhubnej túžby po ovládaní, zisku, moci a snahy o podmanenie za úsilie o pomoc, podporu, spoluprácu a veľký, všeobecný, celosvetový prospech.

Ozajstný celosvetový prospech bez nadradených a podradených, bez ľudí prvej, druhej, alebo dokonca tretej kategórie, ako to napríklad naznačuje i v súčasnosti tak zaužívaný termín „tretí svet“. V skutočnosti však niet nijakého prvého, druhého ani tretieho sveta! Je len jeden svet, ktorý buď spoločne povznesieme, alebo potopíme.

Zostáva iba dúfať, že je ešte čas zastaviť súčasné rýchle klesanie a za ním nevyhnutne následujúci pád. Osobná zmena hodnotového systému každého jednotlivého človeka má v dnešnej kritickej dobe omnoho väčší význam, ako by snáď mohlo na prvý pohľad zdať. Lebo napokon naozaj iba pár jednotlivcov môže rozhodnúť o tom, či sa miska váh preváži na jednu, alebo na druhú stranu. Či preváži súčasné zlo a teda zničenie, alebo dobro a s ním záchrana a nová nádej.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pon Nov 21, 2011 4:39 pm

Katastrofa v roku 2012?


V súvislosti s mayským kalendárom a rokom 2012 možno pozorovať postupné vznikanie určitej davovej psychózy. S približovaním sa začiatku tohto roku sa totiž ako huby po daždi začínajú množiť rôzne katastrofické a apokalyptické scenáre, ktoré zasiahnu našu Zem. Sú však pravdepodobné? Bude naozaj rok 2012 takým prelomovým? Odpoveď na túto otázku sa snáď bude zdať mnohým trochu zvláštna a rozporuplná, pretože táto odpoveď znie áno, ale zároveň aj nie.

Prečo áno?

Pretože vnútorný, čiže citový a myšlienkový život väčšiny ľudstva, ale i jeho slovný prejav i viditeľné vonkajšie jednanie sú zamerané k nízkemu. Sú zamerané iba na hmotu a niet v nich úsilia po vyššom, ušľachtilejšom, čistejšom, vznešenejšom a hodnotnejšom, čo hmotu presahuje. Pretože ľudský vnútorný, to znamená citový a myšlienkový život je plný nečistoty, nízkosti, skazenosti a zvrátenosti.

V železnom Zákone spätného účinku, ktorý každému nakoniec vráti presne to, čo si svojim vnútorným chcením a vonkajším jednaním zasieval si ľudstvo samo pre seba formuje katastrofu. Z katastrofálneho stavu vnútorného života väčšiny ľudstva formuje Zákon spätného účinku katastrofálne dianie, ktoré nakoniec, vo svojej zhmotnenej podobe udrie na pôvodcov.

Zlo totiž nemôže plodiť nič iného, ako zlo, ktoré napokon, v zákonitom kolobehu diania tohto univerza zasiahne svojho sploditeľa. Takto nekompromisne funguje Spravodlivosť, ktorá každému prinesie a nechá ho na vlastnej koži prežiť presne to, čo on sám chcel a čo svojim myslením a cítením vytváral.

Bujnejúca nečistota a prázdnota ľudského vnútorného života formuje okolo našej Zeme obrovské zhluky negatívnej energie, podobajúce sa čiernym, ťažkým a zlovestným búrkovým mračnám. Kto to dokáže vnímať a aspoň trochu vyciťovať, ten tuší a cíti, že chvíľa, kedy dusivú temnotu pretne žiara prvého blesku, že táto chvíľa je už blízko. Veľmi blízko!

Smrtonosná búrka dôsledkov všetkého doterajšieho nesprávneho myslenia, cítenia a jednania ľudí teda hrozivo visí nad nami všetkými. Až ku nej napokon vinou ľudí, ktorí sa až do poslednej chvíle nechceli zmeniť dôjde, až sa spustí ťažký, jedovatý, olovený dážď a hrozivé blesky začnú bičovať Zem, s ochranou, pomocou a podporou v tejto nevídanej búrke môžu počítať iba tí, ktorí svojim cítením a myslením sami pre seba formovali niečo iné. Ktorí v ošiali všeobecnej nízkosti, povrchnosti, nečistoty, chamtivosti a hmotárstva dokázali v sebe, vo svojom vnútri, vo svojom cítení a myslení uchovať túžbu po dobre, spravodlivosti, čistote a ušľachtilosti. Túžbu po blízkosti Božej! Jedine v tomto bude spočívať všetka pomoc a ochrana, ktorú si títo ľudia dokázali sami pre seba včas sformovať v spravodlivom Zákone spätného účinku.

A tak ten istý Zákon, čo bude svetu prinášať katastrofu, prinesie zároveň ochranu, pomoc a podporu tým, čo toho budú vnútorne hodní. Kiež by týchto ľudí bolo čo najviac! To však majú v rukách iba oni samotní. Jedine ľudia samotní budú rozhodovať o svojom vlastnom osude a to prostredníctvom kvality, alebo nekvality vlastného vnútorného – citového a myšlienkového života.

Prečo nie?

Pretože už Kristus kedysi povedal, že o tom dni a tej hodine nevie ani on sám. Že o nej vie iba Otec.

Ak teda niekto tvrdí, že to bude rok 2012 a nech by to už bol ktokoľvek, dovoľuje si tým stavať sa nad Krista a na úroveň samotného Stvoriteľa, ktorý predsa ako jediný vie o tomto dni. Takéto niečo nemožno nazvať inak, ako pýchou a opovážlivosťou! Opovážlivosťou, ľudskému tvoru neprípustnou!

Ten čas, kedy prepukne oná spomínaná búrka, ktorá zasiahne spätnými účinkami všetkého doterajšieho nesprávneho jednania pozemské ľudstvo, ten čas je naozaj blízko. To vnútorne rozpoznávajú všetci vnímaví a citliví ľudia. Avšak hovoriť o akýchkoľvek konkrétnych termínoch je veľkou opovážlivosťou, nezakladajúcou sa na pravde.

To, čo je v dnešnej dobe ľuďom skutočne potrebné hovoriť, čo je dnes pre nich cennejším ako soľ i zlato dohromady je potreba nevyhnutnej vnútornej premeny seba samého, ktorá im ako jediná môže zabezpečiť ochranu v nadchádzajúcich dňoch. Premena, ktorá snáď ešte môže zmierniť tvrdosť dopadu toho, čo ku nám prichádza vinou nás samotných.

Podstata tejto tak prepotrebnej vnútornej zmeny je skrytá v jednoduchých a prostých slovách: Vzbuďte v sebe pevné chcenie k dobru a snažte sa udržiavať krb svojich myšlienok čistý!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

hendon
Guest
Guest
PríspevkyCOLON 27
RegistrovanýCOLON Pon Júl 04, 2011 7:47 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od hendon » Uto Nov 22, 2011 4:02 pm

smilan

prestahuj sa do Iranu a mas po probleme

insania
Guest
Guest
PríspevkyCOLON 10
RegistrovanýCOLON Pon Okt 13, 2008 6:08 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od insania » Str Nov 23, 2011 9:51 pm

jj, ze vraj mali amici naplanovany utok na Iran na jesen tohoto roku, uz mas iba mesiac, heh...

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Dec 08, 2011 7:36 pm

Kadiaľ vedie cesta z krízy?


Euro padne! Zarobte na tom! S takýmto názvom som kdesi na internete zahliadol článok, súvisiaci so súčasnou krízou. Ten názov ma zvlášť zaujal preto, lebo obdivuhodne stručným spôsobom poukazuje na skutočnú príčinu dnešnej krízy, ktorá spočíva v samotnej podstate kapitalistického systému. Je ňou túžba po zisku! Princíp dosahovania zisku! A to bezohľadne, akýmkoľvek spôsobom a za akúkoľvek cenu!

Dobre sa totiž dá zarábať vtedy, keď ekonomika funguje, ale paradoxne i vtedy, keď ide ekonomika do krachu. Dobre sa dá zarábať v mieri, ale paradoxne i vo vojne a potom na vojnou zničenej obnove krajiny. Dobre sa dá sa zarábať pri dostatku a nadbytku, ale aj na chudobe a biede. V slobodnej spoločnosti sa predsa možnostiam zisku nijaké medze nekladú! Veď to by bolo obmedzovanie základného ľudského práva – práva na zisk!

Je samozrejmé, že bez primeraného zisku to nejde. Tu však máme na mysli predovšetkým zisk vysoko neprimeraný. Zisk špekulatívny, zisk bezpracný prostredníctvom rôznych machinácií na burzách, zisk z vysokých úrokov, zisk z rôznych daňový či iných finančných podvodov, tunelovania a podobne.

Európska dlhová kríza v skutočnosti vznikla z túžby po zisku, rovnajúcej sa bezhraničnej chamtivosti, ktorá sa vymkla spod kontroly. Európska dlhová kríza vznikla nezodpovedným požičiavaním nemeckých a francúzskych bánk nezodpovedne hospodáriacim európskym krajinám.

Je pochopiteľné, že nemecké a francúzske banky požičiavali na úrok, no a práve vidina obrovských bezpracných ziskov z úrokov im úplne zahmlila zrak a zdravý úsudok. Chamtivo požičiavali donekonečna vidiac pri tom len a len budúci zisk, pričom si akosi neuvedomili, že požičaná suma narástla až do takých astronomických rozmerov, že ju už reálne vôbec nemožno splatiť.

Takto vznikla kríza. Vznikla z chamtivej túžby po zisku! V európskych pomeroch zrazu krachlo to, čo sa po dlhé roky úspešne osvedčovalo v Afrike. Tam sa totiž tiež veľkoryso a pod pláštikom pomoci požičiavalo chudobným štátom, ktoré sa zadĺžili natoľko, že boli každoročne schopné splácať už iba úroky z dlhov. Týmto spôsobom potom dlhé roky prúdil takzvaným „dobročinným darcom“ bezpracný zisk z chudobnej Afriky. Naozaj veľmi jednoducho a ešte pod pláštikom pomoci sa dá dobre zarábať i na chudobe.

Preto sa teda veľkoryso požičiavalo i Grécku. Skutočným dôvodom pôžičiek však nebola pomoc, ale vidina obrovských ziskov. Sebecký cynizmus bielych golierov sa však v európskych pomeroch akosi prerátal a my tu máme zrazu dlhovú krízu.

Európski politici, bankári a štátnici sa stretávajú a snažia sa spoločne krízu riešiť. Paradoxom ich úsilia je však fakt, že títo ľudia nie sú stále schopní myslieť inak, ako iba tak, ako uvažovali vždy a stále až doteraz. To znamená v intenciách čo najväčšieho zisku! V tom však spočíva určité pokrytectvo všetkých ich stretnutí a nemožnosť nájsť účinné východisko von z krízy. Keď sa totiž stretnú a toto východisko spoločne hľadajú, každý z nich podvedome iba číhavo striehne a na to, čo by sa z toho ešte dalo vytĺcť.

Navonok sa síce hovorí o pomoci a záchrane Európskej únie, ale v skutočnosti ide predovšetkým o pomoc a záchranu nemeckých a francúzskych bánk a o hľadanie spôsobu čo najmenších strát ich možných ďalších ziskov. Naivným masám sa však táto sebecká pravda samozrejme interpretuje prijateľnejším spôsobom.

V čom ale spočíva skutočné východisko z danej situácie? Jednoznačne v zmene spôsobu myslenia a tým i v zmene celkového prístupu k realite, pretože princíp sebeckého zisku za každú cenu a za akejkoľvek situácie nám ukázal svoje hranice, za ktorými sa nachádza už len skaza.

Tento skazonosný a zvrátený princíp musí byť preto nahradený niečím iným! Pri všetkých rokovaniach a snahách o riešenie krízy musí byť v zúčastnených prítomná naozaj úprimná snaha po všeobecnom prospechu. Po skutočnom všeobecnom prospechu, ktorý bude vysoko nadradený úzkym a egoistickým záujmom rôznych finančných skupín, štátov a bánk.

To je ale niečo nesmierne ťažkého! Niečo, na čo sme doteraz vôbec neboli zvyknutí. Avšak iba v tomto jedinom, čiže v spoločnej snahe o všeobecný prospech bez akýchkoľvek postranných úmyslov je ešte možné nájsť východisko z danej situácie.

Dokážeme to? Dokážeme myslieť na prospech celku viac, ako na prospech vlastný, osobný, či úzko národný? Alebo je v nás sebecký egoizmus zakorenený až tak hlboko, že sa s tým už nedá vôbec nič robiť?

Realita je však taká, že okrem týchto dvoch alternatív žiadnych iných niet. To znamená, že buď budeme myslieť a jednať po starom a doženie nás to ku katastrofe, alebo sa spamätáme a začneme uvažovať po novom, v čom jedinom spočíva šanca na úspech. Spočíva v jednoznačnom nadradení prospechu všeobecného nad prospech osobný, alebo inak úzko ohraničený! Spočíva v čestnom, poctivom a primeranom zisku z vlastnej práce a nie v rôznych špekulatívnych, bezpracných, bezohľadných, či inak vysoko neprimeraných formách zisku, ktoré dohnali celý svet ku pokraju kolapsu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

insania
Guest
Guest
PríspevkyCOLON 10
RegistrovanýCOLON Pon Okt 13, 2008 6:08 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od insania » Sob Dec 10, 2011 10:38 pm

jo , kamarade, ved o tom bol presne cely plan...vymysleny pred 60 rokmi, ak nie viac...a inymi hlavickami...najprv sa snazili po vojensky, teraz sa im to podarilo bez jedineho vystrelu...
Priklad:
Otazka:
Ako znicit dva narody pouzitim co najmenej prostriedkov( ci uz takych alebo onakych)?
Odpoved:
Znesvaris ich proti sebe a udrziavas ic v tom...pobiju sa medzi sebou...keby drzali spolu, nemas sancu na uspech...to vedeli uz stari rimania.
Divide and conquer!!!
Arbeit macht frei!!!

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Uto Dec 20, 2011 7:32 pm

Lekári! Excelentný príklad sebectva!


Zvýšenie platov, ktoré si slovenskí lekári vynútili od vlády svojou nátlakovou akciou nebude ničím kryté. Bude to na úkor starostlivosti o pacientov a na úkor vybavenia nemocníc. Toto víťazstvo lekárov je v skutočnosti ich neuveriteľnou morálnou prehrou. Svojimi PN-kami, ktorými sa chceli vyhnúť príchodu do práce i celkovým svojim jednaním v posledných dňoch zostúpili hlboko pod úroveň ľudskej dôstojnosti. Dokázali, že im nikdy nešlo o dobro pacienta, či o kvalitu v zdravotníctve, ale len a len predovšetkým o seba samých. Je to vskutku biela mafia, ktorá sa chce mať bezočivo dobre na úkor celého národa. Veľká česť všetkým výnimkám!

Mnohí ľudia na Slovensku sú pobúrení nátlakovou akciou lekárov, ktorí si od vlády vynútili vyššie mzdy a navrhovaných 300 Eur sa im stále zdalo málo. Je to svedectvo vrcholného sebectva, arogancie a absolútnej odtrhnutosti od reálneho života.

Prečo? Pretože suma 300 Eur, o ktorú má byť lekárom zvýšený ich súčasný plat je sumou, z ktorej musí mesačne vyžiť výrazné percento slovenského národa. Týka sa to mnohých pracujúcich, ktorých mesačná mzda sa pohybuje približne týchto hraniciach, pričom u dôchodkov je to ešte oveľa horšie, nakoľko mnohé z nich sa nachádzajú dosť výrazne pod 300 Eurami.

Ak teda niekto v takejto situácii odmieta zvýšenie svojho platu o 300 Eur ako nepostačujúce a terorizuje tým pacientov a celú spoločnosť, ide tu vskutku o bezohľadné zahľadenie sa iba do seba, absolútne ignorujúce okolitú realitu. Len my a nič ostatné nás nezaujíma!

Vari lekári naozaj nevidia a nevnímajú reály život okolo seba a nemajú už ani štipku svedomia? Vari nevidia s akými finančnými problémami musia každodenne zápasiť ľudia okolo nich? Takáto necitlivosť je ešte zvlášť zarážajúcou práve u lekárov, ktorí by už z povahy vlastnej práce mali byť ešte omnoho citlivejšími k problémom a utrpeniu iných.

Žiaľ nie je tomu tak! I v lekárskej profesii, ktorá nie je obyčajnou profesiou, ale poslaním pomáhať ľuďom a byť im blízko v bolestiach a strastiach, aj v tomto nádhernom poslaní sa žiaľ udomácnil chladný a vypočítavý cynizmus s prednostným dôrazom len a len na peniaze. Pacient nie je pre dnešných lekárov nič iného, ako súčiastka na páse kdesi vo fabrike, ktorej cena je iba v bodoch z poisťovne. Takéto arogantné správanie lekárov, ktorí boli arogantnými už za socializmu a sú takými aj dnes už dostalo aj výstižné ľudové označenie: biela mafia!

To, ako sa v súčasnosti zachovali slovenskí lekári, naozaj veľká česť všetkým výnimkám, je však zrkadlom, a obrazom celej našej spoločnosti, pre ktorú sú tým najdôležitejším a najrozhodujúcejším už iba peniaze. Peniaze, ako to vrcholné a jediné, k čomu má smerovať všetko ľudské úsilie.

A tak to aj naozaj reálne všade je! Ľudia úplne prepadli honbe za peniazmi a z prostriedku pre život, ktorým peniaze pôvodne mali byť sa stal jeho účel. Úspešný a plnohodnotný život môže totiž podľa názoru tejto spoločnosti prežiť iba ten, kto má peniaze. Dostatok peňazí! A je jedno akých a z čoho. Dostatok peňazí, za ktoré si potom môže mnohé dovoliť a mnoho si užiť.

Peniaze sa teda stali určujúcou hodnotou, ktorú preferuje súčasná spoločnosť. Je to však hodnota veľmi nízka a nízke, nedôstojné a úbohé je i chovanie a jednanie všetkých tých, ktorí tejto „hodnote“ prepadli. Jej nízkosť môžeme v súčasnosti všetci veľmi jasne vidieť na konaní lekárov a na základe trvalej neudržateľnosti tejto „hodnoty“ pomaly krachuje celá Európa i USA.

Evidentne zlé hodnoty musia byť preto nahradené hodnotami skutočnými a pravými. Aké to sú?

Jednou z nich je všeobecná snaha o prospech celku. Ak totiž prosperuje celok, prosperujú všetky jeho časti. V nijakom prípade nie je teda možné nadhodnocovať a umelo vyzdvihovať určitú časť celku a pri tom nerešpektovať časti ostatné a tým v podstate i celok samotný.

To znamená, že nijaká profesia nesmie byť umelo nadhodnocovaná nad ostatné bez prihliadania na celok, čiže na celkovú životnú úroveň. Tomu sa hovorí solidarita. Spoločnosť musí byť vzájomne solidárna ak v nej má panovať súlad a harmónia.

Nesolidárnosť je egoizmus! Je to sebecké vyzdvihovanie časti na úkor celku, čo musí do spoločnosti vždy vnášať disharmóniu a napätie.

Nemá to byť samozrejme úplná rovnosť, ako je to v komunizme. Existujú totiž povolania a profesie, ktoré sú náročnejšie a vyžadujú aj dlhodobejšie štúdium či inú prípravu, alebo ide o povolania spojené s veľkou zodpovednosťou.

Výška mzdy v týchto náročnejších povolaniach sa však musí odvíjať od výšky priemernej životnej úrovne spoločností. Nikdy nesmie vysoko presahovať nad túto hranicu. Vždy totiž treba mať na pamäti jednotu solidaritu s celkom.

No a práve tento prospech celku sa ľudia musia naučiť stavať vyššie, ako prospech osobný. Prospech celku je teda práve tou hodnotu, ku ktorej by malo smerovať všetko snaženie v spoločnosti. K tomu by mala smerovať výchova i vzdelávanie. To by malo byť deťom vštepované už od malička, pretože individualizmus, egoizmus a honba za peniazmi sú hodnotami, ktoré z dlhodobého hľadiska nemôžu priniesť nič dobrého.

Prospech, solidarita a jednota spoločnosti! Treba preto upustiť od všetkých prehnaných osobných nárokov, ktoré vybočujú z rámca priemernej životnej úrovne väčšiny. Veď aj na vojne predsa vždy platilo, že čata dobehla do cieľa iba vtedy, keď ním prešiel aj posledný vojak. Aj ten najslabší. To je solidarita, ktorú musí prejaviť každá spoločnosť. A presne táto istá zásada má platiť aj pri výške mzdy a to nie len lekárov, ale aj sudcov, právnikov a v neposlednom rade i politikov.

Prospech všeobecný, v myslení a jednaní nadradený nad prospech osobný je teda tou hodnotou, o ktorú treba usilovať, i keď v dnešnej sebeckej dobe, plnej individualistického egoizmu sa to zdá byť niečím úplne nereálnym. Inej cesty však niet, pretože individualistické sebectvo je istou cestou ku kolapsu celého súčasného systému presne tak, ako sa to začína diať v už spomínanej Európe i v USA.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pon Jan 09, 2012 12:07 pm

Pozor! Nový rok 2012!

Koniec sveta! To je snáď to prvé, čo nám ihneď podvedome napadne v súvislosti s týmto Novým rokom. Či je na tom niečo pravdy alebo nie, to teraz nebudeme rozoberať. Avšak množstvo a obrazne povedané hustota týchto informácií na jeden kilometer štvorcový musí všetkých mysliacich ľudí nevyhnutne nabádať minimálne k určitej opatrnosti a k zamysleniu sa. K zamysleniu sa nad sebou samými i nad svetom. Lebo predsa len bez vetra sa ani len lístok nepohne! Predsa len ak sa o dačom toľko hovorí, musí na tom aspoň niečo byť. A niečo na tom aj skutočne je!

Deň pred začiatkom roku 2012 bol však Silvester. Čas zábavy, uvoľnenia a neviazanosti. Ja osobne nepozerám televíziu a správnosť tohto môjho rozhodnutia mi dokonale potvrdilo tých zopár útržkov, ktoré som mal možnosť začuť, keď som popri pustenom televízore z času na čas prechádzal. Doslova ma zarážal až neuveriteľný kontrast medzi určitou vážnosťou a zásadnosťou, ktorú so sebou prináša Nový rok 2012 a bezbrehou neviazanou nečistotou, ktorá sa valila z televíznej obrazovky.

Je to zvláštne, ale ľudia dneška žijú v predstave, že dobrá zábava je totožná z dvojzmyselnosťami, obscénosťou, ba až so zvrhlosťou. A presne tomu aj zodpovedala silvestrovská zábava na mnohých televíznych programoch. No a diváci - ľudia pred televíznymi obrazovkami sa bezmyšlienkovite smiali a zabávali nevidiac v tom všetkom neuveriteľnú nízkosť, špinu a bahno. Nevidiac v tom verejnú manifestáciu vlastnej vnútornej úbohosti zabávačov a rôznych takzvaných osobností, ktorí sa takto prezentovali.

Nad všetkým nechutným bahnom nízkosti splodenom a podporovanom ľuďmi však tróni Čistota. Čistota jasná, ušľachtilá, nádherná, vznešená, krištáľová a nedotknuteľná. Čistota, ktorá je ako bezpodmienečná požiadavka vtlačená železnými Zákonmi do chodu univerza. Ako nevyhnutná požiadavka voči všetkému, čo smie byť a jestvovať. Voči všetkým tvorom a teda i voči človeku.

Prejavuje sa to tak, že všetko to, čo vo svojom vnútri, ale i vo svojom vonkajšom jednaní usiluje k Čistote je železnými Zákonmi tohto univerza pozdvihované, povznášané, podporované a zahŕňané pomocou.

Avšak všetko to, čo k Čistote neusiluje, čo je nečisté, kalné, nízke a temné je tými istými železnými Zákonmi stvorenia odsúvané bokom, odstrihávané od pomoci a ochrany, tiesnené, zraňované a zatláčané dolu, do oblastí nízkosti a temnoty, kam to podľa druhu svojej rovnorodosti aj skutočne patrí.

Na základe práva svojho vlastného slobodného rozhodovania môžu ľudia kráčať buď k Čistote, alebo k nečistote. Cesta Čistoty a k Čistote je cestou nahor, kým cesta nečistoty a k nečistote je cestou dolu. Ide vždy rozhodovanie medzi pokrokom, alebo úpadkom.

Kam speje naša civilizácia? Hore, alebo dolu? Aj keby sme teraz nebrali do úvahy morálku a uznávanie určitých vyšších duchovných hodnôt a zamerali by sme sa len čisto na hmotu, čiže na ekonomiku a hospodárstvo spýtajme sa: Ide to hore, alebo dolu?

Odpoveď je jednoduchá: Ide to presne tým smerom, ktorý sme si vybrali svojim všeobecným príklonom k nečistote. K nečistote vnútra, čiže vlastných citov a myšlienok a k nečistote, nečestnosti a nepoctivosti nášho vonkajšieho jednania.

Ľudstvo si dobrovoľne vybralo cestu do záhuby, po ktorej ľahkomyseľne kráča prostredníctvom svojich nečistých citov, myšlienok a naivného prijímania všetkých vonkajších nečistých podnetov či už prostredníctvom zábavy, televízie, módy, internetu, časopisov, kníh a mnohého iného.

Bieda, trápenie, bolesť, choroba, úpadok a nakoniec záhuba sú však osudom všetkého nečistého, ktoré musí byť nakoniec zničené. Musí sa zrútiť v sebe a samo seba roztrhať na kusy. Tak to totiž nekompromisne vyžaduje princíp Čistoty, vrytý do chodu tohto stvorenia ako Zákon! Ako základný uhoľný kameň jedinej možnej správnej výstavby! Ako uhoľný kameň, ktorého váha rozdrví každého, kto oň zakopne. Beda všetkému nečistému!

Každý z nás má právo vybrať si, ktorou cestou sa bude vo svojom živote uberať. Či cestou zachovávania čistoty, ako vonkajšej, tak i vnútornej, alebo cestou nečistoty. To, čo si vyberieme sa potom stane naším osudom. Osudom, presne zodpovedajúcim druhu nášho rozhodnutia.

Tí, čo chcú žiť aj naďalej tak ako doposiaľ v nekontrolovanej nečistote vlastného cítenia a myslenia nech si idú pokojne svojou cestou. V železných Zákonoch tohto univerza je už nachystaná ich odmena!

Avšak pre tých, ktorí chcú mať predsa len nádej na priaznivejšiu budúcnosť je tu jedna dobrá rada: Udržujete krb svojich myšlienok čistý, lebo jedine takto vybudujete mier a môžete sa stať šťastnými.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Jan 26, 2012 5:37 pm

Čo je v našom živote to najdôležitejšie?


Keď ľuďom položíme túto otázku dostane sa nám rôznych odpovedí. Spravidla však na prvom mieste býva zdravie, potom rodina, láska, prípadne práca. Určite ide o pozitívne hodnoty, ale sú skutočne tým najdôležitejším o čo má človek vo svojom živote usilovať?

Pozrime sa na zvieratá. I oni majú svoje priority, i oni „uznávajú“ istú hierarchiu hodnôt. Aj pre zviera je určite vysokou hodnotou zdravie. Ak ho nemá hynie, lebo si nedokáže zabezpečiť dostatok potravy. I zvieratá mávajú svoju „rodinu“ a žiaľ stáva sa, že z ich obetavosti a starostlivosti o potomstvo by si mohli brať príklad i mnohé ľudské matky. Ďalej máme prácu. I zviera musí svojim spôsobom „pracovať“, aby si vo voľnej prírode uhájilo svoju existenciu. Snaží sa uživiť seba i svoje mláďatá, buduje si obydlie, trvalou bdelosťou sa chráni pred nebezpečím a nepriateľmi. Taktiež svojim spôsobom prejavovaná „láska“ je súčasťou zvieracieho sveta. Je napríklad známe, že niektoré druhy zvierat zotrvávajú vo vzájomnom „partnerskom vzťahu“ po celý život.

Je nepochybné, že človek stojí vyššie ako zviera. Ale pri porovnávaní najvyšších ľudských hodnôt s hodnotami zvieracieho sveta sme zatiaľ nenašli príliš veľké rozdiely. Hľadajme teda ďalej. Poviete – šport, kultúra. Áno, zvieratá nespievajú, nemaľujú ani nehrajú divadlo. Kultúru však tiež možno vnímať ako určité využitie voľného času, určitý druh rozptýlenia a odpočinku po práci, zameranej na získavanie nevyhnutných prostriedkov na prežitie. No a odpočinok, ako sa na to takto pozrieme, snahu po rozptýlení a určitú hravosť možno pozorovať i u zvierat.

V čom sa teda od nich zásadným spôsobom odlišujeme? Ak budeme trvať iba na horeuvedenej škále hodnôt, tak v podstate v ničom. A predsa tu niečo musí byť, niečo, čo nás od nich zásadným spôsobom odlišuje. Čo je to teda?

Nechajme sa poučiť najvyššou autoritou, ktorej slová, týkajúce sa položenej otázky sú zaznamenané v evanjeliách. Jeho odporúčanie je akoby osobitne určené ľuďom dnešnej doby, ľuďom utopeným vo svojich každodenných problémoch. Veľký Učiteľ života hovorí:

„Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť a čo budete piť. Pozrite na vtákov. Nesejú, nežnú, ani do sýpok nezhromažďujú, ale váš Otec nebeský ich kŕmi. Či vy nie ste oveľa viac ako oni? Nebuďte teda ustarostení a nevravte: „Čo budeme jesť?“ – alebo: „Čo budeme piť?“ Váš Otec totiž vie, že všetko toto potrebujete. Hľadajte teda najprv kráľovstvo nebeské a jeho spravodlivosť a všetko toto sa vám pridá“.

Pozrime sa však vôkol seba. V úplnom protiklade s horeuvedenými slovami vidno všade iba ľudí zavalených starosťami, všade počuť iba ponosy a cítiť rezignáciu z toho, ako zle sa žije. Avšak v prísľube, že ak budeme hľadať v prvom rade hodnoty „kráľovstva nebeského“, potom sa nám všetko to ostatné potrebné k životu pridá, je predsa jednoznačné uistenie o dostatku všetkého potrebného, ak sa budeme riadiť týmto pravidlom. Ak teda trpíme nedostatkom a strádame môže to tiež znamenať, že naše hľadanie Svetla a Pravdy nebolo úprimné a dostatočné.

Chápeme teda, čo je tým najdôležitejším v živote človeka? Tým najrozhodujúcejším, čo nás odlišuje od zvierat? Je to schopnosť hľadať a následne vedome uchopiť Pravdu o živote! Svätou povinnosťou človeka je stať sa vedomým! Odhaliť zmysel vlastného života a tajomstvo, kým vlastne sme, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme. Iba úsilím o poznanie Pravdy o živote môžeme naplniť hodnotu vlastného človečenstva! Lebo iba človeku, ktorý kráča týmto smerom sa začne postupne odhaľovať pravý zmysel, účel a podstata všetkého čo jestvuje. Iba takýto človek môže chápať a následne dávať pravú hodnotu všetkému, čo vzniká jeho rukami.

Bola tu napríklad reč o kultúre. Ak ale kultúra, či umenie nenesú v sebe úsilie a snahu po obsiahnutí a postihnutí univerzálnej Pravdy, ak neusilujú o ušľachtilosť a vzlet k hodnotám „kráľovstva nebeského“, nie je celá kultúra a umenie ničím iným, ako rozptýlením zvieraťa. No a obdobne je tomu vo všetkých oblastiach nášho života! Iba neustála snaha ľudí o tie najvyššie hodnoty aké jestvujú, môže dať pravú hodnotu všetkým veciam, ktoré ich obklopujú. Kde tohto úsilia niet, tam sa postupne strácajú všetky hodnoty a nastáva rozklad.

Kde sú však ľudia, ktorí sa snažia plniť to najdôležitejšie? Koľko je takých, ktorých vnútro sa aspoň určitú časť dňa, alebo týždňa snaží o pochopenie a postihnutie pravdy o živote a jeho zmysle?

Ale iba ten, kto hľadá, môže aj nájsť! Iba ten, kto prosí, môže aj dostať! Iba tomu, kto klope, môže byť otvorené! Bez námahy nám samo nespadne do lona absolútne nič! Ak však človek nechce podstúpiť túto námahu, bude po celý život bitý nízkosťou vlastných živočíšnych cieľov a nakoniec zomrie v strachu, v nepochopení a úplne nevedomý, ako ...zviera.

Ale zviera v rámci svojho druhu napĺňa zmysel vlastného bytia, kým človek, stojaci druhovo vyššie tak nečiní. Lebo napriek svojim vyšším možnostiam a predpokladom žije prakticky iba na úrovni síce inteligentného, ale predsa len zvieraťa. A tak, z vyššieho hľadiska – z hľadiska skutočnej hodnoty vlastného bytia každého jednotlivého tvora vo stvorení je oveľa cennejším ten, kto tieto hodnoty naplňuje, ako ten, kto ich neplní a kto sa o to ani len trochu nesnaží! Z tohto hľadiska stojí potom „domýšľavý pán tvorstva“ vo svojej vnútornej úbohosti a neschopnosti realizácie zmyslu vlastného bytia pod zvieraťom. Až sem to došlo!

Vzchopme sa preto! Zamyslime sa nad doposiaľ nedocenenou hodnotou úsilia po hľadaní Pravdy. Hodnotou, ktorá má schopnosť naplniť a dokonca i ďaleko presahuje tento náš pozemský život. Zamerajme preto svoje životné úsilie k hľadaniu Pravdy! K hľadaniu a nachádzaniu hodnôt „kráľovstva nebeského“! Potom akoby samé od seba odpadnú všetky starosti, ktoré nás zaťažovali! Pocítime, ako je nám až zázračným spôsobom urovnávaná cesta nášho života. Lebo ak sa my budeme snažiť o to, o čo sa ako ľudskí tvorovia snažiť máme, je predsa určením Pána, že všetko ostatné, čo budeme potrebovať k dôstojnému životu na tejto zemi sa nám pridá.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Mar 22, 2012 4:50 pm

Tajomstvo ľudského mozgu


Je zvláštne, že ľudstvo, a to i pri dnešnom vývoji, sa doposiaľ nenaučilo a takmer vôbec nedokáže využívať jednu z najvyšších a najdokonalejších funkcií svojho mozgu. Ide o epifýzu, nazývanú aj šišinka mozgová.

Súčasná civilizácia je civilizáciou materialistickou a to so všetkými, tomu zodpovedajúcimi dôsledkami. No a jedným z nich je i tvrdé odmietanie existencie všetkého, čo sa nachádza mimo hmoty. Čiže odmietanie vyšších duchovných svetov a odmietanie jestvovania Stvoriteľa.

Že tomu ale tak je a že tomu tak vôbec môže byť je spôsobené práve neschopnosťou využitia orgánu šišinky mozgovej, pretože táto nám má slúžiť ako určitá anténa, schopná zachytávať podnety a impulzy z vysokých sfér, nachádzajúcich sa nad hmotnosťou.

Dnes už nikto nepochybuje, že existujú molekuly, atómy, protóny a neutróny, čiže celý obrovský mikrosvet. Ten však existoval vždy a teda i dávno pred objavením mikroskopu. Mikrokozmos bol ale ľuďom dovtedy neznámy a nedostupný. Tento neznámy a pre nás doposiaľ neexistujúci svet mohli ľudia objaviť a jeho objav plne zužitkovať až po vynájdení mikroskopu.

No a podobne je to aj s vyššími duchovnými svetmi a existenciou Stvoriteľa. Ak by ľudia dokázali správne využívať orgán šišinky mozgovej, nosiaci vo svojej hlave, stal by sa pre nich tento záhadný a nepoznaný svet obdobne vnímateľným a uchopiteľným, ako svet hmotný. Jeho existencia by sa stala nezvratnou, pretože človek má k jeho poznaniu v sebe, čiže vo svojom mozgu všetky predpoklady.

Ako ich však aktivovať a správne využiť?

V oblasti zhluku nervových buniek v blízkosti srdca, nazvanom srdcová pleteň sídli náš duch - naše skutočné a pravé „ja“. Do tej oblasti vždy smeruje náš prst vtedy, ak hovoríme o sebe samých.

Hlasom nášho ducha, hlasom našej skutočnej a pravej osobnosti je hlas citu, alebo inak povedané, hlas svedomia. Ak mu začneme viac načúvať, je nám tento tichý hlas schopný v každej životnej situácii ukázať ako jednať správne, dobre, čisto a spravodlivo. K tomu netreba žiadneho štúdia a žiadnej námahy. Túto schopnosť nosí vo svojom srdci - vo svojom duchu každý z nás úplne rovnako. Človek musí iba dbať, aby nenechal tento tichý hlások prehlušiť niečím iným.

Aby tomu v nijakom prípade nemohlo dôjsť a aby sme mali v hmotnom svete pevnú oporu v rozlišovaní správneho od nesprávneho, boli nám z vysokých duchovných sfér, a to prostredníctvom k tomu vyvolených ľudí, ešte navyše sprostredkované jednoduché zásady pre správny život človeka vo stvorení. Sú obsiahnuté v Desatore a v Kristovom učení o láske k blížnemu, ako k sebe samému.

Tieto zásady boli ľudstvu dané nie v zmysle základu pre vznik rôznych cirkví, ale jedine v zmysle ich praktického a každodenného využívania v reálnom živote. Ak by sa ľudia riadili vo všetko svojom myslení, cítení, reči a jednaní hlasom svojho svedomia a korigovali by to Desatorom a Kristovým učením o láske k blížnemu, ak by túžili byť čoraz lepší, čistejší a spravodlivejší, práve touto ich túžbou a touto ich snahou by sa stále viac a viac rozochvieval orgán šišinky mozgovej. Ako anténa by sa čoraz čistejšie nalaďoval na vysoké sféry podobne, ako je tomu pri ladení rádioprijímača, ktorý musí byť naladený na rovnakú frekvenciu s vysielačom. Kým nie je naladenie dokonalé, nie je dokonalý ani príjem. Toto ladenie vykonávame naším vlastným, čistým a spravodlivým životom. To sa dá dotiahnuť až do dokonalosti, totožnej s vnímaním vyššej reality. Hovorí sa tomu osvietenie, alebo vhľad do Pravdy.

Práve o dosiahnutie tohto stavu sa vždy snažili rôzni mnísi a takzvaní „svätci“ všetkých dôb, ktorí svojim čistým a spravodlivým životom postupne ladili orgán šišinky mozgovej na príjem vnímania vyšších sfér, čím dokázali vnikať do úplne inej reality a objavovať nové svety. Nové svety a nové dimenzie, ktoré žiaľ všetkým ostatným zostávali skryté. Mnohí mnísi si napríklad z tohto dôvodu holili vlasy na hlave práve práve v oblasti epifýzy a to preto, aby bol „príjem“ čo najčistejší. Schopnosť vyciťovania a vnímania vyšších sfér má však v sebe každý z nás a vôbec si k tomu nemusí vyholiť hlavu.

Ak človek dneška neverí v Stvoriteľa a v duchovné bytie, pretože on osobne to nie je schopný vnímať, neznamená to, že táto vyššia realita neexistuje. Znamená to, že on sám nebol doteraz schopný využiť činnosť orgánu šišinky mozgovej, ktorej funkciu podviazal vlastným materialistickým svetonázorom, svojim nespravodlivým, nečistým a necnostným životom a svojim obmedzeným využívaním len a len funkcií veľkého, rozumového mozgu.

Správnu činnosť epifýzy, ako tej najjemnejšej časti mozgu možno priamo poškodiť napríklad nadmerným požívaním alkoholu a rôznych iných omamných látok a to preto, lebo v mozgu sa ako prvé poškodzujú vždy tie najjemnejšie a najcitlivejšie funkcie.

Podviazaním a znefunkčnením epifýzy, alebo dokonca jej poškodením sa človek pripravuje o poznanie ďalšieho a zásadného rozmeru bytia, čo možno pokojne prirovnať k tomu, ako keby bol slepým, alebo hluchým. Ako keby bol a v skutočnosti aj je handicapovaný. Takto handicapované materializmom, vlastným nezriadeným životom a využívaním iba veľkého, rozumového mozgu je dnes takmer celé ľudstvo, ktorému je ako nevidiacemu veľmi ťažko vysvetliť, aký nádherný, mnohoraký, farebný a pestrý je skutočný život. Súčasný materialistický svet, podobne ako nevidiaci vníma iba tmu a túto tmu považuje za jedinú realitu. A všetkých tých, ktorí sa mu snažia otvoriť brány k nádhere skutočného sveta, ktorý on nikdy nevidel, všetkých tých považuje iba za bláznov a fantastov. Chyba však spočíva iba v ľuďoch samotných, ale to si dokáže iba málokto priznať.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pia Apr 06, 2012 5:03 pm

Odplata za smrť Krista!


„Keby bolo moje kráľovstvo z tohto sveta, môj Otec by poslal pluky anjelov, aby by zabránili tomu, aby som bol vydaný do rúk židom.“ – povedal Kristus.

Čo to znamená? Najvyššou obetou, ktorú ľudia nikdy nepochopia bola skutočnosť, že Tvorca všetkého, zostúpil z nádhery svojej ríše až dole do hmotnosti, skloniac sa dobrovoľne pod Zákonmi, panujúcimi v hmotnom svete. Jedným z nich je Zákonitosť slobodnej vôle, darovaná ľuďom samotným Stvoriteľom.

Tvorca univerza teda vo svojom Synovi zostúpil k ľuďom a týmto spôsobom sa im dobrovoľne vydal do rúk. Do rúk ich slobodnej vôle.

Ľudia mohli zo svojej slobodnej vôle Krista nasledovať a mohli ho tiež zo svojej slobodnej vôle zabiť. V tom im v hmotnosti nemohol zabrániť ani Boh. /viď citát na začiatku/

So slobodnou vôľou je však spojená zodpovednosť! Aj to je Zákon! Zodpovednosť za každý čin, ktorý vykonáme! Zodpovednosti za činy, vykonané zo slobodnej vôle nemôže ujsť nikto z nás.

Ľudstvo teda nemôže uniknúť zodpovednosti ani za to, že zavraždilo Syna Božieho, ktorý sa mu dobrovoľne vydal do rúk, lebo ho chcel priviesť k Svetlu. Ľudstvo nemôže uniknúť zodpovednosti za to, že svojou neláskou k blížnym vo vzájomných vzťahoch medzi sebou každodenne a opätovne vraždí veľký vesmírny princíp Lásky, ktorého zosobnením bol Kristus.

Človek na zemi sa nechová k inému človeku tak, ako by chcel, aby sa iní chovali k nemu. Máme úplne iné kritéria na lásku k sebe a na lásku voči iným. Ani po stáročiach sme nezrealizovali Kristom ukázaný princíp lásky k blížnemu ako k sebe samému, čo jediné mohlo zmierniť našu vinu za vraždu vesmírneho princípu Lásky. Ľudia svojou neláskou, neúctou, nespravodlivosťou a vypočítavosťou voči svojim blížnym iba neustále prehlbujú priepasť, ktorá vznikla medzi nimi a Stvoriteľom vraždou Mesiáša.

Za všetko toto však budú zobraní na zodpovednosť! Na plnú zodpovednosť!

Čas účtovania sa blíži! Boj sa Boha pozemské ľudstvo, ktoré si sa po celé dlhé stáročia nebolo schopné naučiť skutočnej láske a úcte k blížnemu!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pon Máj 14, 2012 6:32 pm

Hmota! Známa i neznáma!


Napriek tomu, že žijeme v hmotnom svete, poznávame ho iba z jednej tretiny. A žiaľ, aj toto naše tretinové poznávanie je vo veľkej miere deštruktívneho charakteru. Namáhavo a kŕčovito v ňom usilujeme v smere zdola nahor a doslova ho z hmoty vydobýjame. A zašlo to až tak ďaleko, že sme sa detinsky začali zahrávať so silami, o ktorých účinkoch nemáme ani len potuchy.

Aby sme pochopili, v čom sa skrýva súčasná obmedzenosť nášho druhu poznávania bude potrebná krátka exkurzia do základnej štruktúry hmoty. Hrubá hmota, alebo hrubohmotnosť sa delí na tri časti. Na najhrubšiu, to je tá, v ktorej žijeme. Ďalej je to stredná hrubohmotnosť a jemná hrubohmotnosť, ktoré však už svojim zrakom nedokážeme vnímať. Tieto časti môžeme nazvať aj úrovňami, alebo vesmírmi. Najhrubšiu hmotnosť vesmírom elektrickým, strednú hrubohmotnosť vesmírom kvarkovým a najjemnejšiu hrubohmotnosť vesmírom éterickým.

Človek sa vo svojom poznávaní hmoty dostal až k atómu, ktorý bol pred niekoľkými desaťročiami považovaný za najmenšiu čiastočku hmoty. Neskôr sa však zistilo, že i atóm sa skladá z určitých, ešte menších častí, ktorými sú protóny, elektróny a neutróny.

Ľudstvo sa naučilo štiepiť atóm a týmto spôsobom uvoľňovať obrovskú energiu, ktorá ak sa vymkne spod kontroly, môže pôsobiť po celé desaťročia deštruktívnym spôsobom na svoje okolie. Viď nedávna katastrofa v jadrovej elektrárni v japonskej Fukušime.

Vedecký svet však začal v dnešnej dobe vyvíjať úsilie o štiepenie ešte menších častíc hmoty, ako je atóm. Ide o už spomínané atómové častice, ako sú napríklad protóny. Je snahou štiepiť ich na častice ešte menšie, ktoré nazvali kvarkami. Každý protón, elektrón, alebo neutrón sa totiž skladá z niekoľkých kvarkových častíc.

Veda sa tak dostala vo svojom poznaní až na rozhranie sveta strednej hrubhmotnosti, čiže kvarkového vesmíru. Avšak verná svojmu deštruktívnemu princípu v prístupe k poznávaniu sa hodlá rozbiť atómové častice, čiže protóny, na častice ešte menšie, to znamená na kvarky. Chystajú sa tak urobiť v obrovskom urýchľovači častíc, vybudovanom na pomedzí Švajčiarska a Francúzska.

Ak ale pri štiepení atómu vzniká obrovská energia s rizikom možného negatívneho dopadu na okolie, tak štiepením protónov na kvarky sa uvoľní ešte omnoho väčší, elektro - magnetický druh energie, s veľkou možnosťou negatívneho dopadu už nie len na blízke, alebo vzdialenejšie okolie, ale na celú našu planétu.

To je to naivné a detinské zahrávanie sa so silami, o ktorých možných účinkoch nemá vedecký svet zatiaľ ani len tušenia. V obrovskom urýchľovači za obrovské peniaze sa teda budú vedci snažiť rozbiť protónové častice na častice kvarkové a pozorovať pri tom, čo sa bude diať. Čo sa ale bude diať nevedia. Sú to šialené pokusy šialencov, podobajúce sa dieťaťu, stojacemu pri nádrži s benzínom, ktoré sa do nej chystá hodiť horiacu zápalku s naivným detinským očakávaním, čo to tak asi môže urobiť.

Takto teda vyzerá a takéto negatívne dôsledky môže mať poznávanie zdola nahor so snahou dostať sa vpred deštrukciou a rozbíjaním. Pozrime sa ale na veci inak. Správne a budujúco, čiže zhora nadol.

Ako už bolo povedané, hrubá hmota sa skladá z vesmíru elektrického, vesmíru kvarkového a vesmíru éterického. Všetko je vzájomne úzko prepojené a to, čo je hmotného druhu obsahuje v sebe všetky tri tieto zložky. A tak je to aj s človekom. Aj človek má v sebe a zároveň i pôsobí vo všetkých troch spomínaných úrovniach, v ktorých je schopný prejavovať sa. V najhrubšej hmote eletrického vesmíru svojimi činmi. Na kvarkovej úrovni, čiže v strednej hrubohmotnosti svojimi slovami a v úrovni éterickej, čiže na úrovni jemnej hrubomotnosti svojimi myšlienkami.

Všimnime si pri tom jednu zákonitosť: čím jemnejšia a prestupnejšia je hmota, tým väčšia energia a sila sa v nej skrýva. Štiepením atómu je možné uvoľniť veľkú energiu. Štiepením atómových častíc na častice kvarkové je možné uvoľniť ešte mnohonásobne väčšiu energiu. A to sme na úrovni strednej hrubohmotnosti, čiže kvarkového vesmíru. A teraz si skúsme predstaviť, aká obrovská energia a aké žiarenie musia jestvovať v časti najjemnejšej hrubohmotnosti, to znamená v oblasti éterického vesmíru. Tieto obrovské energie však dokáže človek spúšťať a riadiť úplne prirodzene a bez problémov! Dokáže to svojim myslením, ktorým vytvára pohyby a formy vo svete éterického vesmíru. Vo svete najjemnejšej hrubohmotnosti.

Svojim myslením teda dokážeme tieto sily a energie riadiť a to buď k dobrému, alebo ku zlému. Náš pozitívny, alebo negatívny spôsob myslenia vytvára v éterickom vesmíre formy, sily a energie, ktoré pôsobia na vesmír kvarkový a dianie vo vesmíre kvarkovom zase ovplyvňuje všetko na úrovni najhrubšej hmotnosti.

Hovoriť striebro a mlčať zlato – vraví ľudové úslovie. Skrýva sa v ňom poznanie pôsobenia toho najsilnejšieho druhu energie, aká jestvuje v hmotnom svete - vo svete najjemnejšej hrubohmotnosti. To najjemnejšie totiž v sebe skrýva tú najväčšiu energiu. No a túto energiu spúšťame a manipulujeme s ňou prostredníctvom nášho myslenia! Našim myslením zásadným spôsobom ovplyvňujeme všetko dianie v hrubej hmotnosti, avšak žiaľ bez toho, že by sme si toho boli vedomí.

Svojim myslením spúšťame a aktivujeme nesmierne éterické energie a záleží už iba na tom, akého druhu bude naše myslenie. Či pozitívneho, alebo negatívneho. Takto teda človek zásadným pozitívnym, alebo negatívnym spôsobom ovplyvňuje absolútne všetko dianie v hmotnosti a to úplne prirodzene zhora nadol.

Každý jednotlivec, ale aj celé ľudstvo by sa teda malo naučiť dbať o to, aby jeho myslenie bolo vždy iba čisté, dobré, ušľachtilé, čestné a spravodlivé. Tým totiž vytvára pozitívne a budujúce éterické sily, formy a energie, pôsobiace smerom nadol a ovplyvňujúce všetko pod sebou. Nesmierne éterické sily a energie, ktoré pri dbaní o pozitívny a čistý spôsob myslenia môžu všetko hmotné pozdvihnúť do neuveriteľnej výšky. Avšak pri zanedbávaní čistoty, ušľachtilosti a čestnosti v myslení môžu všetko práve tak strhnúť do nesmiernej hĺbky, alebo dokonca do absolútneho zničenia.

Ľudstvo, ako myslíš, tak sa ti stane! Lebo svojim spôsobom myslenia formuješ všetko okolo seba a tvoj spôsob myslenia sa napokon stane i tvojim vlastným osudom!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pon Jún 04, 2012 11:06 am

Čo sa s nami deje po smrti?


Bez znalosti jednotlivých úrovní stvorenia nemôžeme správne pochopiť, čo sa s nami deje po pozemskej smrti.

Človek pochádza z duchovnej ríše. V nej, ako nevedomý duchovný zárodok prejavil túžbu po seba uvedomení. Aby mohol sebauvedomenie nadobudnúť, musel zostúpiť do školy života, ktorou je hmotnosť.

Hmotnosť delíme na jemnú a hrubú. Hrubá hmotnosť je tá naša pozemská a viditeľná. Jemná hmotnosť je zase tá, do ktorej odchádzajú ľudské duše po pozemskej smrti a je nášmu hmotnému zraku neviditeľná.

Jemná hmotnosť má mnoho úrovní, počnúc tou najhrubšou, ktorá sa nachádza veľmi blízko hrubej hmotnosti a končiac tou najjemnejšou, ktorá sa nachádza už v blízkosti duchovnej ríše.

Ak človek pozemsky zomrie, odchádza do jemnej hmotnosti a to do úrovne, ktorá presne zodpovedá jeho vnútornej zrelosti. Odtiaľ sa potom, po nejakom čase, opätovne zrodí do pozemského tela, čiže do hrubej hmoty, za účelom získavania ďalších skúseností a prežití, na základe ktorých čoraz viacej duchovne rastie.

Stálym duchovným rastom sa tak postupne prepracováva do vyšších úrovní jemnej hmotnosti až nakoniec dozrie natoľko, že sa po svojej pozemskej smrti už viac nepotrebuje zrodiť v hrubej hmotnosti, ale svoj vývoj dokončí v najjemnejších úrovniach jemnohmotnosti, odkiaľ napokon vstúpi do duchovnej ríše, ako plne zrelá a sebavedomá bytosť.

Duchovná ríša je teda rajom, z ktorého sme kedysi vyšli ako nevedomé duchovné zárodky a do ktorého by sme sa raz, po ukončení nášho vývoja v hmotnosti mali vrátiť, ako plne sebavedomé bytosti.

K lepšiemu pochopeniu si to môžeme pripodobniť ku škole, v ktorej žiak chodí do prvého ročníka, kde zbiera rôzne vedomosti a skúsenosti. Prvý ročník je našim prvým životom v hmotnosti. Potom prídu prázdniny a žiak odchádza zo školy. To je možné pripodobniť pozemskej smrti a odchodu do jemnohmotnosti.

Potom ale príde opäť september a žiak vstupuje do druhého ročníka, čiže zase sa vtelí na zem. A zase prídu prázdniny a tak ďalej a tak ďalej.

Takto to pokračuje až na strednú školu, na ktorej sa študenti postupne približujú k záveru svojho štúdia: k maturite, čiže k skúške dospelosti. Po úspešnom zvládnutí maturity opúšťajú brány školy a vstupujú do života.

To v našom prípade znamená, že opustia školu života, ktorou je hmotnosť a vstúpia do duchovnej ríše, kde pre nich začína skutočný, plne vedomý život sám.

Čo napríklad znamená neustále sa zväčšujúci počet ľudí na našej planéte? Je znamením toho, že sa vo stvorení schyľuje k spomínanej, veľkej maturitnej skúške. Účelom života všetkých týchto ľudí v hmotnosti má byť dohnanie zameškaného a nazbieranie takého množstva poznatkov a skúseností, ktoré im umožnia úspešne absolvovať skúšku dospelosti. Onou skúškou však nie je nič iného, ako v Biblii avizovaný, posledný súd.

Veľkou otázkou zostáva, koľko ľudí si je vôbec vedomých týchto skutočností a pre koľkých z nich je ono duchovné dozrievanie a duchovný rast naozaj prvoradým?

Čo sa však stane zo zlými a lenivými „študentami“, ktorí v hmotnosti zabudli na svoju povinnosť duchovne napredovať, takže veľkú maturitnú skúšku nezvládnu?

Treba vedieť, že účelom hmotnosti je poskytnutie priestoru pre vývoj ľudských duchov. Ak stvorenie dospeje k poslednému súdu, v ktorom budú od seba oddelení duchovne zrelí od nezrelých znamená to, že hmotnosť ako taká splnila svoj účel, takže postupne začne nastávať jej rozklad. No a práve tento rozklad sa stane osudom všetkých tých, ktorí sa z hmotnosti nestihli včas odpútať, pretože boli duchovne leniví a pretože im snaženia iba čisto hmotného druhu úplne oslepili zrak a zabrali všetok čas, ktorý takýmto spôsobom premárnili.

V tisícročnom bolestivom rozklade hmoty bude postupne zničené ich dovtedy nadobudnuté ja. Ich meno bude vymazané z knihy života a na samom konci tohto bolestného procesu zostane už iba nevedomý duchovný zárodok, ktorý sa na základe zákona tiaže a rovnorodosti vznesie naspäť do duchovnej ríše, odkiaľ ako nevedomý kedysi dávno vyšiel.

Až sa napokon hmotnosť znovu rozloží a po miliónoch rokoch opäť obnoví, bude to znamenať znovu otvorenie školy života pre tie duchovné zárodky, ktoré zatúžia po vlastnom seba uvedomení a po večnom, vedomom bytí. A všetko sa bude znovu opakovať.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pon Jún 25, 2012 6:15 pm

Produkt doby: vzdelaní hlupáci!

V súčasnosti žije na zemi obrovský počet vzdelaných ľudí, aký tu snáď nebol počas celej histórie. A predsa hlúposť nezanikla. Práve naopak! Stretávame sa s ňou stále častejšie. Ako je to možné? Veľmi jednoducho! Vzdelanosť a skutočná múdrosť sú totiž dve úplne rozdielne kategórie.

Hitom dneška je vzdelanosť a vzdelávanie. Na ľudí sa kladú v tomto smere stále vyššie nároky. Trend vstrebávania čoraz väčšieho objemu informácií je razený v školstve a v celom systéme vzdelávania. Vzdelanosťou si rozširujeme duševný obzor. Slovo rozširovanie jasne hovorí o rozmere šírky, čiže šírka a ustavičné rozširovanie vedomostí tvorí základ vzdelanosti.

Múdrosť však paradoxne nemusí mať so vzdelanosťou nič spoločné. Alebo inak povedané, vzrast múdrosti nie je priamo úmerný rastu vzdelanosti. Prečo? Lebo múdrosť nie je rozmerom šírky, ale rozmerom hĺbky.

V minulosti napríklad ľudia nemali také veľké množstvo podnetov a informácií, ako je tomu dnes. Malo to však aj svoju výhodu. Existujúce informácie, ktoré boli neraz doslova vzácnosťou, mohol človek dostatočne dlho vnútorne spracovávať a ísť v nich do hĺbky, až ku samotnému koreňu veci.

Nakoľko do šírky sa vtedy prenikať veľa nedalo, ľudia vo svojej prirodzenej túžbe poznávať boli okolnosťami doslova nútení a tlačení prenikať do hĺbky. Avšak práve v prieniku do hĺbky jednotlivostí možno nájsť poznanie skrytých súvislostí. Jedine v hĺbke prieniku do jednotlivostí a k podstate veci je možné naraziť na to a odkryť to, čo nazývame múdrosťou.

Lebo múdrosť je prienik k podstate! K jadru! K nadhľadu nad vecami. K pochopeniu ich skutočného významu, ich vzájomných vzťahov a v tom najvyššom štádiu i k pochopeniu toho, čo stojí za všetkou viditeľnou realitou a čo ňou hýbe.

K múdrosti vedie iba jediná cesta! Cesta vlastného, samostatného uvažovania, prostredníctvom ktorého človek dokáže vo chvíľkach ticha vnútorne prenikať k podstate.

Naša civilizácia však zvolila inú cestu. Cestu vzdelanosti, ktorá žiaľ nemusí byť vždy totožná s múdrosťou. Je to cesta neustáleho rozširovania a nového prílevu vedomostí. Dnes žijeme v dobe nadbytku informácií. Nové informácie neprijímame iba v školách a v rôznych vzdelávacích inštitúciách, ale valia sa na nás ustavične a zo všetkých strán. Z rozhlasu, z televízie, z internetu, z novín, kníh, časopisov a ešte mnohých iných zdrojov. Informácií je obrovské množstvo a stále pribúdajú ďalšie, takže človek o nich vôbec nemá čas premýšľať, vnútorne ich spracovať a tobôž prenikať k ich podstate.

Vieme mnoho, ale všetko zostáva iba na povrchu. Naše poznanie je široké, ale plytké! A tak paradoxne, cesta vzdelanosti a nadbytku informácií sa nám stala cestou k povrchnosti a plytkosti. Cestou k produkovaniu síce vzdelaných, široko rozhľadených, ale v skutočnosti povrchných, plytkých a neveľmi múdrych ľudí.

Neustále pustený televízor, MP3, internet a rádio, tieto nové vymoženosti doby, na ktoré sme tak pyšní sa stali nástrojmi na výrobu hlupákov. Sú to totiž zdroje neustále chrliace nové a nové informácie, pre ktorých ustavičný prílev nie je možné spracovávať tie staré. A tak sa takmer všetko míňa účinkom.

Je to ako keď máme prsty roztiahnuté vo vetre a cítime, ako nám popri nich vietor prúdi, ale nakoniec, keď zavrieme dlaň, neostane nám v nej nič. Zostane prázdna presne tak, ako prázdnymi, povrchnými a od skutočnej múdrosti na míle vzdialenými sú dnešní ľudia doby informačných technológií.

Ako tu pomôcť? Hovorí sa, že menej je niekdy viac! Samozrejme neznamená to, že by sme mali vyhodiť von oknom televíziu, počítač a MP3, prestať počúvať rádio a čítať knihy. Ničoho sa nemáme radikálne zbavovať, ale nemáme sa tým ani nechať ovládať.

Ak chceme spieť k múdrosti, musíme si dokázať dopriať chvíľky ticha, v ktorých môžeme spontánne a prirodzeným spôsobom rozvinúť vlastné samostatné myslenie, cítenie a zvažovanie. V takýchto chvíľach totiž dozrieva naša osobnosť, pretože v nich môžeme vnútorne spracovávať to, čo sme prežili, videli, alebo počuli. Jedine toto nás môže posúvať smerom k pravej múdrosti, ku ktorej nevedie stádovitosť davov, nechávajúcich bezmyšlienkovite a nekriticky zaplavovať svoj vnútorný život prebytkom informácií.

Je dokonca celkom možné, že je tu niekto, komu veľmi zaleží na tom, aby ľudia samostatne nemysleli a aby sa dalo s nimi ľahko manipulovať. Jednoducho aby ľudia boli hlupáci.

Naučme sa preto využívať výdobytky modernej doby rozumne, účelne, striedmo a k nášmu prospechu, aby sa nám mohli stať cestou k múdrosti. Pamätajme, že menej býva niekedy viac! Nedajme sa informáciami pohltiť a manipulovať ku našej vlastnej škode. Nenechajme sa nimi pomaly, ale isto preformovávať v povrchnú a nemysliaci bytosť, vzdialenú od akejkoľvek skutočnej múdrosti.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Júl 19, 2012 5:04 pm

Dôsledky incidentu v obchode

Jeden pán si v obchode naberal pečivo a pani, nakupujúca rovnako ako on mu začala vyčítať, prečo si nedal na ruku igelitovú rukavicu. V televízii vraj dávali reláciu o tom, aké je to nehygienické. Pán sa bránil argumentom, že on sa dotýka iba toho, čo si berie. Pani však bola nahnevaná a začala zvyšovať hlas, takže onen pán radšej v tichosti odišiel.

Vo vzťahu k uvedenému incidentu vo mne vyvstali dve, možno až neuveriteľné asociácie.

Asociácia prvá:

Na otázku farizejov a zákonníkov, adresovanú Kristovi, prečo si jeho učeníci pred jedlom neumyli ruky odpovedal: Človeka nemôže poškvrniť potrava, ktorá doň vchádza ústami a je napokon vylúčená do stoky. Človeka poškvrňuje to, čo z neho vychádza. Z ľudského vnútra, z ľudského srdca totiž vychádza všetka nečistota, zmyselnosť, chamtivosť, lakomstvo, závisť, nenávisť a mnoho iného, čo ho poškvrňuje.

Oná pani, spomínaná v príhode na začiatku, sa oháňala televíziou, ako určitou morálnou autoritou, prostredníctvom ktorej sa dozvedela o závadnosti naberania pečiva holými rukami. Tá istá televízia sa však možno už o niekoľko minút potom samotná stala šíriteľkou tej najneuveriteľnejšej špiny a nečistoty. Šíriteľkou programov plných vulgarizmu, násilia, zmyselnosti a plytkosti, ktoré nevídaným spôsobom vnútorne špinia a poškvrňujú ľudí – konzumentov televízie.

Ak sa na celú vec pozrieme jednoducho a pravdivo, pre spomínanú pani, ale aj pre celú našu spoločnosť by bolo stonásobne lepšie naberať pečivo holými rukami, ako sledovať televíziu v jej súčasnej programovej štruktúre. Práve toto totiž ľudí špiní a poškodzuje omnoho ďalekosiahlejším spôsobom a spôsobuje omnoho väčšie škody, ako naberanie pečiva holými rukami.

Asociácia druhá:

Z rozprávania mojich známych i z útržkov náhodne vypočutých rozhovorov sa dozvedám, aké v súčasnosti panujú pomery v rôznych výrobných prevádzkach. Pri pásovej výrobe sa napríklad človek stáva súčasťou stroja a ani na svoju prirodzenú potrebu nemôže ísť kedykoľvek. Okrem toho musí neraz znášať hrubosť, až vulgárnosť nadriadených a byť pri tom ešte rád, že vôbec má nejakú prácu.

Na jednej strane sa síce veľa hovorí o demokracii a ľudských právach, ale na druhej strane sa s ľuďmi v pracovnom pomere mnohokrát jedná ako z dobytkom.

No a táto súčasť stroja, tento nadriadenými ponižovaný polorobot má po odchode z práce možnosť nakupovať hygienicky vysoko nadštandardným spôsobom a to tak, že si môže naberať pečivo jednorázovými igelitovými rukavicami.

Aká to starostlivosť? Aká útlocitnosť? Aký pokrok? Aké dojemné dbanie o dobro človeka?

Nezdá sa vám to ako niečo absurdne pokryteckého? Mne teda áno. Mne sa to zdá ako vyslovený výsmech človeka, s ktorým je na jednej strane zaobchádzané ako so zvieraťom, avšak ktorého sa prostredníctvom nakupovania pečiva s igelitovými rukavicami snažia presvedčiť, ako veľmi im na ňom záleží a ako mimoriadne naša spoločnosť pokročila dopredu.

Aké z tohto všetkého plynie súhrnné ponaučenie?

Preciedzame komára a prežierame slona! Podstatné a zásadné veci nám unikajú, ale kŕčovito dbáme na veci podružné a nepodstatné. Vytráca sa ľudskosť a základné morálne hodnoty, takže to s nami ide prudko nadol, avšak všade vládne snaha zakryť tento desivý úpadok ilúziou, že predsa len kráčame vpred. Oným napredovaním a pokrokom sa pritom myslí iba rôzne užívanie si, hromadenie vecí, majetkov, peňazí a rozvíjanie vedy a techniky.

Ľudstvo upadá, ale samo sebe sa urputne snaží nahovoriť, že napreduje. A mnohí tomuto klamstvu uverili a stále veria.

Úbohé ľudstvo! Úbožiaci všetci tí, ktorí pre svoju pohodlnosť a povrchnosť nevnímajú reálny stav vecí. Ktorí nevidia, že pod lesklým povrchom sa skrýva hniloba! Hniloba rozkladu! Špina, neresť, sebeckosť, chamtivosť, zvrhlosť, egoizmus a závisť, ktoré zvnútra rozožierajú túto civilizáciu.

Priatelia, tu nepomôže naberanie pečiva v igelitových rukaviciach! Igelitovými rukavicami nemožno zataviť zhubnú vnútornú infekciu, ktorej rozsah už začína byť kritický. To nás neposunie dopredu! Tu pomôže len vážne a dôsledné dbanie o čistotu a ušľachtilosť nášho osobného, vnútorného života! Lebo odtiaľto, z nášho vnútra, z nášho cítenia a myslenia vychádza všetko to, čo v skutočnosti poškvrňuje a špiní človeka. Čo ho poškvrňuje, otravuje a čo ho nakoniec aj zničí. Tento vnútorný rozklad nedokážu zastaviť nijaké peniaze, nijaké majetky, ani výdobytky vedy a techniky a tobôž nie igelitové rukavice. Môže ho zastaviť iba zásadná vnútorná zmena vlastného cítenia a myslenia k lepšiemu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Obrázok užívateľa
dirtybku
Guest
Guest
PríspevkyCOLON 13
RegistrovanýCOLON Pia Júl 20, 2012 7:00 am

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od dirtybku » Pia Júl 20, 2012 7:19 am

smilan neries ten zakon dali na Sk len koli romom ale @$#%^& na tu dieru, mal poslat @#$%^& tu staru :)
Obrázok

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Aug 09, 2012 4:56 pm

Skazené a cudzoložné pokolenie!


Tento text je určený mužom a nie ženám, pretože sú v ňom použité veľmi tvrdé formulácie, zodpovedajúce, a preto aj pochopiteľné, tvrdému a drsnému svetu mužov. Bez obalu sa v ňom hovorí o ich pokrivenom a znetvorenom vzťahu k bezpodmienečnej požiadavke Čistoty, zakotvenej v Zákonoch univerza.

Keďže už pred 2000 rokmi bol vzťah mužov k Čistote veľmi biedny, musel ten, ktorého nazývali Láskou, predniesť na ich adresu veľmi drsné slová. Žiaľ, odvtedy to s mužským svetom ide v tomto smere stále nadol. Ako výstraha vtedy zaznelo:

„Ak vám bolo kedysi povedané - nescudzoložíš, dnes už musíte vedieť, že každý, kto žiadostivo vzhliadne na ženu, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci. Chráňte sa preto hriechu cudzoložstva!

Ak ťa teda k nemu zvádza tvoje oko, vylúpni ho a odhoď ďaleko od seba, lebo je pre teba tisíckrát lepšie, ak bez oka vojdeš do života, ako skončiť s obomi očami v záhube.

A ak ťa k hriechu zvádza tvoja ruka, odtni ju a odhoď ďaleko od seba, lebo je pre teba tisíckrát lepšie vojsť do života bez jednej ruky, ako skončiť s obomi rukami v záhube.“

Po zemi chodia tisícky mužov s obomi očami a s obomi rukami, avšak ich vlastný vnútorný život, znečistený myšlienkovým a citovým cudzoložstvom ich predurčuje k záhube. Predurčuje je ich k mukám tisícročia trvajúceho rozkladu, v ktorom bude na prach rozomleté ich vedomé osobné ja. A to všetko preto, lebo sa stavali voči požiadavke Čistoty vo stvorení, ktorá je nekompromisnou požiadavkou voči všetkému, čo jestvuje.

Malý je pozemský človiečik pred Stvoriteľom! Maličký je pred Jeho Vôľou a jeho Zákonmi, i keď on sám si pyšne vykračuje po zemi, cítiac sa byť neobmedzeným pánom. Z hľadiska celkového diania vo stvorení však veľmi rýchlo pominie kratučký okamžik jeho pozemského života a úbohý, malý človiečik, ktorý si o sebe myslel, že je pánom, bude nekompromisne vtiahnutý do železných mlynov veľkej Spravodlivosti vševládneho Boha. V nich sa mu dostane presne takej odmeny, akú si svojim prístupom k Jeho Zákonom zaslúžil. Dostane sa mu teda i ovocia toho, ako stál voči požiadavke Čistoty, nastolenej voči všetkému, čo smie jestvovať.

Ale nie len po odchode z tejto zeme, ale už aj tu na zemi sa čoskoro všetko zmení, pretože sa čoraz viacej približuje deň veľkého účtovania, o ktorom muselo byť už dávno, vzhľadom k vnútornému stavu ľudí napísané: „V ten deň bude za mestom šliapaný veľký vínny lis Božieho hnevu, z ktorého vyjde krvi až po uzdy koňom na sto siah ďaleko.“

Cudzoložné, nečisté a nízkou zmyselnosťou presiaknuté mužské pokolenie boj sa svojho Boha! Tras sa pre Pánom a Jeho Spravodlivosťou, lebo tvoj vnútorný život, tvoje city a myšlienky a už ani nehovoriac o slovách a činoch sú presiaknuté cudzoložstvom a myšlienkovou nečistotou. Desivý bude osud každého, kto sa nezmení! Kto nevyužije čas a nevynaloží všetku svoju silu k zmene vlastného cítenia a myslenia, ktoré sa musia stať čistými a ušľachtilými. Inak nemožno počítať s nijakou milosťou! Muž tejto zeme, zmeň svoje myslenie a cítenie, alebo zahyň v tisícročných mukách! Buď, alebo!

Zo všetkých síl sa preto vynasnažme udržiavať krb svojich myšlienok čistý! To jediné nás môže zachrániť a v tom jedinom sa skrýva náš lepší budúci osud. Osud naplnený šťastím, radosťou a mierom.

Staneme sa ho hodnými? Je to iba na nás!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Sob Sep 01, 2012 4:56 pm

Kto sú najdôležitejší ľudia na svete?

Ešte existujú ľudia, ktorí držia našu zem. Bez nich by sa už dávno všetko zrútilo. Nie je ich veľa, ale je šťastím pre svet, že sú. Kto je to? Kto k nim patrí?

Naša civilizácia je plná zla! Plná egoizmu, chamtivosti, materializmu, závisti, bezhlavej túžby po peniazoch, moci, majetkoch a užívaní si. Plná nečistoty, vyzývavého vyzdvihovania telesnosti a zvrhlosti. Plná nespravodlivosti, arogancie, pýchy, neúcty a bezcitnosti voči iným a tak ďalej a tak ďalej.

Miliardy ľudí prijali tento životný štýl za svoj. Takto žijú, týmto sa riadia a toto podporujú! Vo svojich myšlienkach, činoch i názoroch! Niektorí sú v tom ťahúňmi a iniciátormi, iní sa nechávajú niesť prúdom. Prúdom, ktorý svojim pasívnym spôsobom schvaľujú, podporujú a neodporujú mu.

Svet kráča cestou zla! A mnohí si vravia: veď predsa tak to chodí a ak sa človek chce mať dobre, ak chce niečo dosiahnuť, niekým byť, ak si chce niečo užiť, ak chce dobre zabezpečiť seba a svoju rodinu, neostáva mi nič iného. Jednoducho treba bojovať spôsobom a prostriedkami, aké si doba vyžaduje. Podobným spôsobom uvažuje väčšina a väčšina sa tak i riadi, a to každý podľa svojich schopností a možností.

Na zemi však existujú aj ľudia, ktorí uvažujú inak. Ktorí sa nedali strhnúť zmieneným všeobecným trendom, ale dokázali si zachovať zmysel pre česť, spravodlivosť a ušľachtilosť. Dokázali si zachovať úctu a ústretovosť k ľuďom, ako i odstup od pseudo hodnôt tupého materializmu.

Sú to ľudia iní, ako tí ostatní. Ľudia iní, ako väčšina, ktorí neraz preto, aby neboli vysmievaní a napádaní, si svoje postoje a názory radšej nechávajú iba sami pre seba. Nechávajú ich skryté v sebe, vo svojom najhlbšom vnútri, ktoré sa nijako nedokáže stotožniť s tým, ako žijú, myslia, správajú sa a jednajú ľudia tohto sveta, ktorí vedia „ako to chodí“.

Takíto ľudia, vybočujúci z radu, boli na zemi vždy počas jej dlhej histórie. Nikdy ich nebolo veľa, ale vždy tu boli a našťastie sú i v dnešnej dobe. Keby ich nebolo, keby zmizli zo zeme, mocná ruka neoblomnej Spravodlivosti vševládneho Boha by už dávno zmietla celé toto hriešne a skazené ľudstvo z povrchu zemského .

Len kvôli nim, kvôli tým zopár spravodlivým však zem ešte existuje! Oni, tichí, nenápadní a bezmenní, stojaci bokom, mimo hlavného prúdu, oni sú skutočnými osobnosťami našej civilizácie. Oni sú tými, ktorí držia zem! Oni sú tými skutočne veľkými a pravými ľuďmi, ktorým ľudský balast, považovaný súčasnou civilizáciou za osobnosti nesiaha ani len po členky. Oni sú soľou zeme!

Áno, práve oni, vo svojej tichej nenápadnosti sú najpotrebnejšími ľuďmi na zemi, ktorých ak by nebolo, nastal by koniec. Koniec a zničenie presne tak, ako boli Hospodinom v dávnych časoch zničené hriešne mestá, v ktorých sa nenašiel dostatočný počet spravodlivých. Dostatočný počet na to, aby mohli byť zachované a aby ich ďalšia existencia bola oprávnená a mala nejaký zmysel.

Vy, usilujúci o ušľachtilosť a spravodlivosť, ktorí veľmi dobré cítite, že tak, ako to vo svete funguje dnes, že tak to vôbec nemá byť, vy, ktorí prechovávate úctu k iným, vy, ľudia dobrého a čistého srdca zdvihnite hlavy! Pán a vládca všehomíra o vás vie! On podrží nad vami ochrannú ruku! Nech ste už kdekoľvek. V ktorejkoľvek cirkvi, denominácii, či profesii. V ktoromkoľvek národe, etnickej skupine, či rase. Lebo vy, usilujúci o dobro a spravodlivosť, nech už ste kdekoľvek, vy ste soľou zeme! Vy ste tí poslední v očiach tohto sveta, ktorí sa stanú prvými. Nenechajte sa prevalcovať dobou a vytrvajte v hodnotách svojho dobrého, čistého a ušľachtilého srdca. Lebo čím tmavšou a čiernejšou je noc prepadu všetkých skutočných hodnôt, tým bližšie je svitanie! Tým bližšie je nové, žiarivé ráno.! Tým bližšie je čas, kedy bude burina oddelená od pšenice! A pšenicu zhromaždia v Pánových sýpkach, kým burinu zviažu a spálila v ohni.

Dobro zvíťazí! Zvíťazí spravodlivosť, česť, ušľachtilosť a pomáhajúca láska k blížnemu! Meč Spravodlivosti vševládneho Boha vyhladí zlo z tejto zeme a spolu s ním i všetkých tých, ktorí mu slúžili, podporovali ho a prechovávali ho vo svojom vnútri.

Lebo právo na život vo stvorení má iba dobro, kým zlu bol len milostivo prepožičaný čas, aby spoznalo vlastnú nízkosť a pretvorilo sa v dobro. Čas, určený na to však už vypršal! Bije hodina dvanásta! Zlo tohto sveta očakáva už iba agónia a po nej rýchly koniec. Rýchly koniec všetkého zla, všetkých jeho tvorcov, prisluhovačov a podporovateľov!

Vy, usilujúci o dobro, čistotu, česť a spravodlivosť preto vytrvajte! Vy ste v práve! Vy stojíte vo Vôli a ochrane Pána! Jasne sa to všetkým ukáže, keď padne ľudské pravo a bude zlomená voľa tohto sveta.

Svet, ktorý opovrhol všetkými vznešenými a ušľachtilými hodnotami bude zanedlho vyššou mocou zrazený na kolená! Na kolená a do prachu, aby spoznal svoju ničotnosť! Aby mohla naplno vyniknúť skutočná veľkosť! Pravá veľkosť ľudí dobrého, čistého a ušľachtilého srdca! Vytrvajte! Už to nebude dlho trvať!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pia Sep 21, 2012 10:29 am

Poburujúce predpovede počasia

Tento článok vznikol ako reakcia na nepochopiteľné a podivuhodné reakcie ľudí počas mimoriadneho sucha na jar, začiatkom leta, ale i na jeseň tohto roka.

V dnešnej sebeckej dobe všeobecného upriamenia ľudí iba na seba samých je ich slepým egoizmom poznačené takmer všetko, ba dokonca i taká zdanlivo odťažitá vec, akou je predpoveď počasia. Vždy, keď som ju v poslednej dobe počúval, ma vyslovene poburoval egoizmus z nej priam sršiaci. Egoizmus, uzurpujúci si právo mať všetko tak, ako chcem JA! Ako to je výhodné práve pre MŇA a nič iného ma nezaujíma! Všetko ostatné mi môže byť ukradnuté.

O čo ide? Skúste sa raz lepšie započúvať do ktorejkoľvek z predpovedí počasia. Či už krátkodobých, alebo dlhodobých. Či už v komerčných rozhlasových staniciach, alebo na staniciach verejnoprávnych. Všade je to rovnaké. Vo všetkých správach vládne snaha mestského, počítačového človeka po príjemnom, teplom počasí. To je ideál! Akonáhle sa má zamračiť, ba nebodaj pršať, je to hneď ohlasované ako zhoršenie počasia. A keď už zrážkové obdobie prejde, je sebeckému človekovi, zahľadenému iba samému do seba radostne oznamované, že počasie sa našťastie v najbližších dňoch opäť zlepší. Že opäť bude pekne, čím sa myslí slnečno, približne do 30 stupňov Celzia.

Čo je však na tomto tak zvláštneho a poburujúceho? Spomínaný trend kultu pekného počasia vládne dlhodobo a bol plne aktuálnym počas celého toto roka. I počas jari i leta, ktoré boli extrémne suchými. Pôda bola mimoriadne vysušená, pretože zrážky chýbali nie len na jar, v lete, ale aj na jeseň minulého roku. No a toto veľké sucho spôsobilo neúrodu. Výpadok v zbere husto siatych obilnín sa pohybuje okolo 30 percent. Vyčíslené škody rastú do desiatok miliónov Eur, na základe čoho je už dopredu avizované ďalšie zdražovanie ceny potravín.

Na jar, kedy sa rozhodovalo o tom, ako to s úrodou obilnín dopadne, bol akýkoľvek dážď pre vyprahnutú prírodu doslova požehnaním a životodarným balzamom. A tak je tomu i naďalej, pretože deficit vlahy je obrovský a na poliach sa nachádza ešte mnoho plodín, ktoré dážď veľmi potrebujú. Plodín, využívaných ako kŕmne zmesi pre živočíšnu výrobu, ktorých nedostatok zdvihne ceny krmovín a následne zapríčiní zvýšenie cien mäsa. Mimochodom, toto zvýšenie cien krmovín je už avizované na základe neúrody kŕmnych obilovín. Od zberu jesenných plodín iba záleží, do akej konečnej výšky sa vyšplhá.

Z vyššie uvedených dôvodov ľudia, čo i len trochu spojení s prírodou ďakujú za každú kvapku dažďa. Za každú vlahu, prichádzajúcu zhora pre dlhodobým suchom zmučenú prírodu. Keby sa napríklad niečo podobného dialo v stredoveku, ľudia, vtedy ešte prevažne veriaci, by sa úpenlivo modlili za dážď.

No a za takejto extrémnej a doslova hraničnej situácie zaznievali z rozhlasu počas jari i leta spomínané, poburujúce predpovede počasia, podlízavo poplatné sebeckým prianiam človeka mestského, počítačového typu, požadujúceho neustále pekné a slnečné počasie.

Len si vypočujte nejakú predpoveď počasia. Buď priamo, alebo v podtexte to všade nájdete. Je to ale svedectvo neuveriteľného a nepochopiteľného egoizmu, demonštrácia extrémnej zahľadenosti ľudí iba samých na seba a doslova absolútnej odtrhnutosti od prírody a jej základných cyklov a potrieb.

Len JA! JA chcem mať všetko tak, ako to MNE vyhovuje! Nič ostatného ma nezaujíma! A už vôbec nie nejakí hlúpi poľnohospodári a iní sedliaci! Ja pôjdem do Tesca alebo niekde inde a všetko, čo potrebujem si kúpim.

Hľa obraz našej doby! Hľa, obraz človeka, ktorý vyšiel z lona prírody a ktorý si vytvoril inú, vlastnú realitu. Od prírody sa odtrhol, ide proti nej a už vôbec ho nezaujíma. Vlastne zaujíma, ale iba vtedy, keď potrebuje mať pekný víkend a dovolenku. Inak mu môže byť celá príroda ukradnutá! Inak ho iba obťažuje svojimi nepohodlnými potrebami, akou je napríklad dážď, ktorý modernému človeku dnešnej doby iba znepríjemňuje život a kazí pekné víkendy a dovolenky.

Čo si zaslúži takýto človek? Čo si zaslúži takéto ľudstvo? Čo si zaslúžia neverní a vierolomní synovia matky prírody, ktorí sa obrátili proti nej? Ktorí ju ničia, drancujú, týrajú a pomaly chemicky likvidujú?

Takýto človek a takéto ľudstvo si nezaslúži nič iného, ako spravodlivú odplatu! Spravodlivý protiúder za všetky tie ich nespočetné údery a rany, za všetku tú necitlivosť, agresivitu a aroganciu, prejavovanú voči matke prírode.

A toto sa už začína diať! Príroda nám začína vracať údery! Slepý je ten, kto to v prejavoch extrémneho prírodného diania nevidí! Vskutku nadchádza čas, keď sa príroda obracia proti ľudstvu a bude ho biť pre jeho sebecký, už ďalej neudržateľný, všetkému a všetkým ubližujúci, rozpínavý a stále rastúci egoizmus.

Oko za oko, zub za zub a úder za úder!

Ak sa človek nespamätá, neprecitne a nezmení sa, matka príroda sa napokon v mohutnom protiúdere zbaví egoistického netvora, zvaného človek, ktorý nebol nikdy schopný ničoho iného, ako škodiť.

Zostať na zemi a žiť na nej naďalej budú môcť iba ľudia, ktorí sú spojení s prírodou, ktorí majú voči nej úctu a ktorí sú schopní hľadieť na dobro celku a nie iba na svoje vlastné, sebecko malicherné dobro tak, ako je tomu dnes.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pon Okt 15, 2012 5:11 pm

Spojenie ateistov s Výšinami

Svet je plný paradoxov. Preto paradoxne ten, čo sa považuje za ateistu, môže mať omnoho užšie spojenie so Stvoriteľom, ako ten, kto sa považuje za veriaceho. Ako je to možné?

Treba samozrejme najskôr zdôrazniť, že to neplatí pre každého ateistu, ale len pre toho, kto sa vo svojom živote snaží byť čestný, spravodlivý, ušľachtilý a ústretový voči ostatným ľuďom. Kto má tieto vlastnosti, alebo sa o ne aspoň usiluje, ten má podľa miery ich intenzity zodpovedajúcu mieru spojenia s duchovnými Výšinami a to i bez toho, že by on sám o tom vedel.

Prečo? Lebo Stvoriteľ je zosobnením, zdrojom a východiskom všetkej spravodlivosti, ušľachtilosti, cti a pomoci všetkému a všetkým. Človek, ktorý má podobné vlastnosti, alebo sa ich snaží v sebe vzbudiť, takýto človek na základe Zákona rovnorodosti automaticky nadväzuje určité spojenie so Zdrojom a východiskom týchto síl. Lebo rovnaké je priťahované k rovnakému! Rovnaké, alebo rovnorodé totiž nachádza k sebe skôr či neskôr cestu a užšie vzájomné prepojenie.

Miera myslenia, chovania a žitia toho, čo nazývame dobrom teda na základe Zákona rovnorodosti určuje mieru spojenia jednotlivca s Výšinami. A to aj vtedy, ak on sám seba považuje za ateistu. Zákon rovnorodosti totiž nepustí!

Aký má ale význam spojenie človeka s Výšinami? K čomu je to vlastne dobré?

Stvoriteľ je zdrojom všetkého toho, čo nazývame dobrom. Z tohto nepochopiteľného zdroja dobra prúdi dobro ku všetkým bytostiam vo stvorení. Pozdvihuje ich, podporuje ich, posilňuje ich, ochraňuje ich a to presne podľa miery ich vnútornej a vonkajšej rovnorodosti s univerzálnym princípom Dobra. A toto neviditeľné prepojenie nie je len nejakou duchovnou chimérou, ale v hmotnosti sa prejavuje v celkom konkrétnych životných situáciách a celkom konkrétnym dianím, ktoré je človekom reálne pociťované tak, že sa mu darí. Že mu veci vychádzajú, že je zdravý, že cíti radosť a šťastie.

Celé to funguje tak, že prúdenie zo zdroja Dobra nájde na základe rovnorodosti každého, kto dobro v sebe prechováva a zahrnie ho dobrom a priazňou, ktoré potom vo svojom živote, v rôznych životných situáciách naozaj reálne pociťuje. Takto sa to deje bez výnimky a zákonitým spôsobom, bez ohľadu na to, čo dotyčný sám o sebe prehlasuje.

Rozhodujúcou je totiž vždy iba miera jeho myslenia a žitia podľa princípu Dobra, ktorá následne určuje mieru jeho prepojenia s Výšinami. A teda zároveň i mieru pomáhajúcich a podporujúcich síl dobra, ktoré k danému človeku prúdia.

Rozhodujúca je jedine miera žitia dobra! Nič iného! A preto paradoxne neraz ten, kto o sebe hovorí, že je veriaci, kto chodí do kostola a zúčastňuje sa rôznych iných náboženských povinností, avšak vo svojom živote nenapĺňa princípy spravodlivosti, cti, ušľachtilosti a ústretovosti voči ostatným nemusí mať vôbec žiadne, alebo len veľmi chabé spojenie s Výšinami. Takýto veriaci môže byť od svojho Stvoriteľa na míle vzdialený, i keď on sám sa za veriaceho považuje.

Boha totiž nemožno oklamať! Lebo zhora nie je vôbec braný zreteľ na jednotlivé vierovyznania, ani na nijaké vonkajšie prehlásenia. Zhora, prostredníctvom Zákona rovnorodosti sa berie ohľad iba na žitú opravdivosť! Na to, ako si človek vo svojom živote reálne stojí voči princípu Dobra. To je to najpodstatnejšie a všetko ostatné je podružné. Takto múdro a dokonalo to funguje, pričom vnímavý človek jasne cíti, že to inak ani nemôže byť.

Dajme si ešte odpovede na dve otázky a síce, prečo je predsa len dobré byť veriacim v Boha a prečo je zlé byť ateistom?

Veriaci je človek, ktorý sa otvorene hlási k najvyššiemu princípu Dobra, o ktoré chce usilovať. Jeho viera má ten zmysel, že si svoje predsavzatie pravidelne oživuje a vždy opätovne sa v ňom utvrdzuje, aby všedné dni neprekryli, a ako sa vraví „neprevalcovali“ jeho odhodlanie. Jeho viera, jeho návštevy chrámu, či iné náboženské povinnosti sú teda len prostriedkami k dosiahnutiu konečného cieľa, ktorým je odhodlanie stať sa čestným, ušľachtilým a láskavým človekom.

Ak ale človek neusiluje o tento cieľ, všetko vonkajšie proklamovanie viery, jeho návštevy chrámu i ostatné náboženské povinnosti mu sami o sebe nie sú a nijako nemôžu byť osožné.

No a prečo nie je dobré byť ateistom? Pretože v takomto prípade, hoci by išlo aj o dobrého človeka, jeho odmietanie existencie Stvoriteľa, odmietanie duchovného rozmeru bytia a s ním súvisiace kontinuálne pokračovanie života po fyzickej smrti mu znemožní plnohodnotné vnímanie reality po jeho odchode z hmotného tela. Lebo čo človek chce, to sa mu stane! Ak sa teda rozhodol neveriť vo veci duchovné, v existenciu Stvoriteľa i v život po smrti, po svojej vlastnej smrti vkročí do sveta, v ktorom bude vnímať okrem stále trvajúceho, vlastného bytia, iba nepreniknuteľnú tmu a hrobové ticho, čo napokon vyústi do prežívania bezvýchodiskového zúfalstva.

Človek totiž svojou nevierou vo veci duchovné nemôže zabiť realitu ďalšieho vlastného jestvovania, avšak môže sám v sebe zabiť schopnosť jej vnímania, pociťovania, videnia a prežívania. A preto nedokáže vnímať novú realitu okolo seba. Nedokáže vnímať, vidieť a prežívať jej nádheru, jas a krásu preto, lebo on sám to tak chcel. Lebo žil a zomrel v presvedčení, že nič ďalšieho nejestvuje a jeho chcenie sa mu stalo realitou. Realitou jeho osobnej straty plnohodnotného vnímania nového rozmeru bytia.

Len si predstavme taký život. Život v tme, tichu a bez možnosti pohybu. A to všetko trvá až do chvíle, kým vzrastajúce zúfalstvo neprinúti človeka k prosbe o pomoc. K prosbe o pomoc k niekomu, kto by pomôcť mohol. O pomoc k Stvoriteľovi, ktorého existenciu dovtedy zavrhoval. A táto prosba, nesúca v sebe zárodok tušenia o jestvovaní niečoho Vyššieho spôsobí, že človek zrazu začne vnímať, vidieť a počuť. Začne vnímať, vidieť a počuť, lebo on sám sa otvoril tejto možnosti. Lebo už poľavil v kŕčovitosti svojho materializmu. Najskôr vidí len slabo a matne, ale na základe vrúcnej vďaky smerovanej nahor, ktorá v ňom vzbĺkne, sa mu všetko osvetľuje čoraz viac a viac.

Približne takýto môže byť osud ateistu, ktorý bol na zemi dobrým človekom, ale ktorý si vlastnou nevierou vo veci duchovné sformoval po svojej smrti veľmi ťažké prežívanie, ktorého mohol zostať ušetrený.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pon Nov 05, 2012 6:25 pm

Prečo v živote trpíme?

Človek môže kráčať svojim životom dvomi cestami. Buď cestou Lásky, alebo cestou Spravodlivosti. Cesta Lásky je cestou úcty, ohľadu, pomoci a podpory prejavovanej všetkým ľuďom okolo nás. Kto ňou však odmieta kráčať, okamžite sa dostáva pod účinky princípu Spravodlivosti, tvrdo, nekompromisne a neúprosne pôsobiacej v duchu drsných starozákonných slov: Oko za oko, zub za zub!

Keď sa pozrieme na rôzne nesčíselné formy a podoby ľudského utrpenia, tak práve v nich môžeme vidieť nekompromisnosť Spravodlivosti Najvyššieho. Nie je totiž v nijakom prípade možné, aby niekto trpel bez toho, že by on sám vo svojej minulosti nespôsoboval utrpenie niekomu inému. No a práve miera jeho odklonu od vyššie spomínanej cesty Lásky sa napokon stane mierou jeho utrpenia presne v duchu slov: Oko za oko, zub za zub! Tak pôsobí Spravodlivosť! Spravodlivosť, ktorá je dôsledkom nášho vlastného, predchádzajúceho jednania.

Stáva sa, že utrpenie, s ktorým sme konfrontovaní my osobne, naši najbližší, alebo ľudia v našom okolí býva až také veľké, že sa zvykneme pýtať: Ako vôbec môže Stvoriteľ niečo takéhoto dopustiť? Ako sa vôbec môže na to dívať?

Spomenul sme si však na Vôľu Stvoriteľa vtedy, keď sme boli zdraví a keď sa nám darilo? Keď sme boli mladí a vitálni? Vtedy sme sa žiaľ zväčša nikdy nezaujímali o Vôľu svojho Pána. Vtedy sme žili a jednali iba podľa seba a svojej vlastnej vôle. No a teraz, keď prišiel čas, aby sme my, alebo iní ľudia okolo nás zožali ovocie vlastného jednania, teraz chceme za to obviniť Stvoriteľa?

Vy, ktorí sa už viac nechcete rúhať Pánovi, prijímajte všetko utrpenie, ktoré vás odteraz postretne zrelým spôsobom. Prijímajte ho ako prejav veľkej Spravodlivosti Božej, ktorá presne a neomylne nadeľuje každému iba to, čo si on sám zasial. Aká bola sejba, takou musí byť aj žatva! Oko za oko, zub za zub! Veď napokon boli sme to iba my samotní, ktorí sme si vybrali drsnú prísnosť cesty Spravodlivosti, keď sme vo svojom živote odmietli kráčať cestou lásky. Cestou úcty, ohľadu, pomoci a podpory prejavovanej všetkým ľuďom okolo nás.

A predsa aj v utrpení, ktoré je spravodlivou odplatou za naše minulé činy i za náš predchádzajúci nesprávny spôsob myslenia a cítenia je možné spoznať Lásku. Lásku, spočívajúcu v možnosti odčiniť minulé viny. Zaplatiť účet a vyrovnať ho až do posledného haliera. Potom je človek oslobodený a očistený. A to je milosť! Milosť a Láska, spočívajúca v možnosti zaplatiť vlastným prežitím utrpenia za zlo a utrpenie, ktoré sme my samotní kedysi spôsobovali iným.

Ak človek potom, po zaplatení a vyrovnaní svojho účtu vykročí na cestu Lásky, na cestu úcty, pomoci a podpory blížnych, môže sa v budúcnosti vyhnúť účinkom drsnej a neoblomnej prísnosti Spravodlivosti Najvyššieho.

Kto teda vníma a prijíma vlastné utrpenie správnym spôsobom, ako vyrovnávanie svojich chýb, omylov, zlého a nesprávneho jednania, môže sa jeho prežitím očistiť od svojich minulých vín.

Kto však nie je ani v utrpení schopný nič pochopiť, kto sa iba ľutuje, hovorí o nespravodlivosti a nezaslúženom, zlom osude, ten iba na staré viny vŕši viny nové. Takýto človek, trvalo neschopný pochopenia podstaty Spravodlivého diania vo stvorení potom neustále smeruje iba k utrpeniu čoraz väčšiemu. K utrpeniu bez konca!

Poučenie na záver: Človek by sa mal učiť a naučiť zaujímať správny postoj ku všetkému, čo ho v živote stretá. A teda i k utrpeniu. Ak totiž k nemu zaujme správny postoj, môže ho i prežívanie utrpenia posunúť smerom nahor.

Ak je ale človek povrchný, vážne nehľadá pravý význam všetkých vecí a potom k nim logicky ani nemôže zaujať správny postoj, bude ho osud čoraz viacej zraňovať, tiesniť a stláčať nadol. A ak sa vo svojom povrchnom prístupe k životu nezmení, nakoniec ho to i celkom zničí.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pia Dec 07, 2012 9:11 am

Kontroverzná téma ľudského utrpenia


Utrpenie je prejavom Zákona spätného účinku, ktorý možno vyjadriť slovami: čo kto zaseje, to aj zožne. Hneď na začiatku si však dajme odpoveď na zdanlivo neriešiteľnú otázku, prečo trpia deti? Ako sa oni mohli previniť a čo takého mohli urobiť, keď ich postihla ťažká choroba, trebárs rakovina? Keď už iba čakajú na svoju smrť v detskom hospici?

Spravodlivý Zákon spätného účinku platí bezo zvyšku a to aj v tomto prípade. Treba iba vedieť, že na zemi nežijeme len raz, ale že sme tu boli už mnohokrát.

Žiadne dieťa teda nie je nevinné! Z minulosti, presahujúcej jeden pozemský život, si v mnohých prípadoch prináša veľmi ťažké previnenia, ktoré musí odčiniť a ktorých odčiňovanie sa už v rannom detskom veku môže prejaviť ťažkou chorobou.

Bez uvedomenia si a pochopenia zákonitosti opätovného príchodu človeka na zem nemožno nikdy pochopiť podstatu utrpenia. Bez poznania tejto zákonitosti v nás bude vždy zostávať oná veľká, nezodpovedaná otázka: prečo?

Opätovné príchody ľudí na zem sú však jedinou pravdivou, logickou a možnou odpoveďou na túto veľkú otázku. Sú vysvetlením toho, prečo trpia deti, alebo prečo sa ľudia rodia do diametrálne rozdielnych hmotných, či rodinných pomerov. Sú cestou k pochopeniu neomylnej Spravodlivosti univerza, presahujúcej jeden pozemský život. Spravodlivosti, presahujúcej jeden pozemský život, na ktorý sa však zväčša človek tak pripúta, že všetko vníma iba z jeho perspektívy.

Sú však skutočnosti, na ktoré sa je treba pozerať z omnoho širšieho pohľadu. Ak toho nie sme schopní, alebo to nechceme, potom pravdu o živote nikdy nepochopíme. Potom tiež nikdy nepochopíme, čo vlastne utrpenie je a odkiaľ prichádza.

Ale poďme ďalej a povedzme si, ako môže toto poznanie pomôcť dieťaťu a tiež rodičom detí, ktoré sú napríklad ťažko a niekdy až smrteľne choré?

V podobných, ťažkých životných situáciách máme vždy na výber dve možnosti. Buď budeme trpiacich iba súcitne a láskavo utišovať podobne, ako býva bolesť tíšená morfiom. Alebo im povieme pravdu.

V prvom prípade sa nikdy nedozvedia odpoveď na svoju veľkú otázku: prečo, a navždy v nich zostane trpká príchuť nespravodlivosti, či bolestná vnútorná výčitka voči nezaslúženému osudu, ktorý práve ich postretol. Veriaci zase zvyknú podobné situácie riešiť tak, že sa ich pokorne, i keď bez akéhokoľvek pochopenia a porozumenia snažia prijať, ako prejav Vôle Najvyššieho. To je v podstate správne, ale predsa len im to nedáva odpoveď na onú pálčivú otázku: prečo?

V druhom prípade, čiže pri podávaní skutočne pravdivej informácie o danej situácii je však vyžadovaná určitá osobnostná zrelosť, ktorá ale žiaľ nebýva bežnou. Ľudia sa totiž vo všeobecnosti vždy radšej dajú klamať a hladiť peknými, ale nič nehovoriacimi slovami, ako by si vypočuli pravdu.

Kto sa však je schopný postaviť tvárou v tvár voči holej pravde, ten môže pochopiť a uvedomiť si, že účelom utrpenia, ktoré nás v železnom Zákone spätného účinku zasahuje, je vyrovnanie našich starých, minulých previnení. Ak sme teda niekedy v minulosti urobili niečo zlé a teraz nás za to postihlo utrpenie, jeho prežitím a prijatím, ako spravodlivej odplaty za naše predchádzajúce činy, dochádza k vymazaniu nášho previnenia. To zlé bolo odčinené a my sme opäť čistí. Čistí a voľní pre vzostup smerom nahor. Smerom k šťastiu, radosti a Svetlu, kam sa nemôžeme dostať, kým nezaplatíme do posledného haliera. Kým neučiníme zadosť veľkej Spravodlivosti Božej.

Kto teda pravdivo, správne a zrelo prijíma utrpenie, môže sa jeho prežitím oslobodiť od svojich vín! Môže voľný a slobodný vykročiť na cestu k šťastiu.

Kto však nechápe, čo utrpenie je, kto sa sťažuje a cíti byť nespravodlivo dotknutý, kto v sebe nosí skrytú, nevyslovenú výčitku voči nespravodlivosti osudu, ten prichádzajúce utrpenie neprijíma správnym spôsobom, čím sa v podstate stavia voči účinkom veľkej Spravodlivosti Božej. Tak namiesto toho, aby svojim zrelým prijatím utrpenia vymazal vlastné staré viny, na staré previnenia vŕši vinu novú. A to je to najhroznejšie! To je cesta utrpeniu bez konca.

A práve preto je potrebné poznať pravdu, aby sa utrpenie, keď už raz príde, mohlo stať pre človeka cestou k slobode a nie cestou k ešte väčšej neslobode a k ešte väčšiemu utrpeniu.

Pamätaj teda človeče, že za všetko zlé, čo i vykonal, budeš musieť zaplatiť! Do posledného haliera!

Preto prijímaj svoje utrpenie správne a vzmužilo, ako spôsob vyrovnania vlastných, starých účtov. Ako prejav Spravodlivosti tvojho Boha! Ak ho takto prijmeš, tvoja vina bude jeho prežitím vymazaná a ty budeš voľný. Voľný a slobodný. Potom však už nerob nič zlého, aby ťa nikdy nijaké utrpenie nemuselo viac postretnúť.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Ned Dec 23, 2012 6:32 pm

Nekompromisnosť prírodných Zákonov


Keď sa pozorne pozrieme na dnešnú, vedecko technickú úroveň ľudstva, nedá sa nepostrehnúť, že sme sa ku nej dopracovali iba na základe dlhodobého a dôsledného skúmania prírodných zákonov, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou PRAVDY. Až na základe pochopenia účinkov celkom konkrétnych prírodných zákonov mohlo teda dojsť k ich praktickému využitiu v prospech ľudstva.

Ale pozor! Ich využitím sa človek nestal pánom prírody, ako si o sebe namýšľa. Naopak! Aby mal z nich prospech, musel a musí sa im bezvýhradne podriadiť! Napríklad iba poznanie matematiky, fyziky, aerodynamiky, rôznych technológií a mnohých iných vecí umožnilo ľudstvu zostrojiť lietadlo, či kozmickú loď. Iba v bezvýhradnom podriadení sa platným prírodným zákonom môže takýto stroj vôbec fungovať.

Človek teda nezvíťazil nad prírodou ale naopak, sklonil sa pred jej zákonmi, teda pred časťou PRAVDY. Iba to mu mohlo a môže priniesť prospech. Ak by však ním vytvorený stroj, trebárs lietadlo, hoci len na sekundu prestal rešpektovať všetky nezmeniteľné a prísne požiadavky prírodných zákonov, beznádejne sa zrúti a bude zničený.

I celé ohromné stvorenie s miliónmi planét možno prirovnať k obrovskému, dokonale fungujúcemu stroju. A človek je jeho súčasťou. On sám, tak ako i všetko ostatné je bezvýhradne podrobený železným Zákonom univerza. No a pod účinky týchto Zákonov spadá nielen náš hmotný, viditeľný svet, ale úplne všetko. Teda i to neviditeľné, čo tvorí neoddeliteľnú súčasť osobnosti každého človeka, čiže jeho vnútorný, myšlienkový a citový život.

Ako už bolo spomínané, človeku prináša pokrok, prospech a zlepšovanie kvality života iba poznávanie a podrobenie sa Zákonom univerza. Čiže ich využitie tak, ako v prípade vedy a techniky. Všetko ostatné nám naopak musí nevyhnutné prinášať iba škodu a disharmóniu.

V oblasti hmotných, fyzikálnych dejov o tom vieme a využívame to, čoho dôsledkom je vedecko technický pokrok.

Toto pravidlo však už žiaľ nevzťahujeme aj na náš vnútorný, citový a myšlienkový život. Avšak rôzne životné situácie a celková kvalita medziľudských vzťahov v spoločnosti sú až príliš očividným dôkazom celkovej ignorancie Zákonov univerza v tejto, tak dôležitej oblasti. Preto ľudia nie sú šťastní, spokojní a nežijú v harmónii.

Ak sa veci majú zmeniť k lepšiemu, musíme sa naučiť poznávať a rešpektovať Zákony univerza. Nielen vo vede a technike, ale aj v našom myslení a cítení! Ich rešpektovanie je cestou nahor. Ich nerešpektovanie a ignorovanie je cestou nadol.

Samočinne fungujúce Zákony univerza budú totiž zraňovať, tiesniť a nakoniec zničia každého a všetko, čo by sa im chcelo, či už z ľahostajnosti, povrchnosti, ignorancie, alebo z akéhokoľvek iného dôvodu protiviť. Na tom nemôže nikto z ľudí nič zmeniť! Môžeme si to len uvedomiť a prispôsobiť sa tomu. Zmeniť a podriadiť sa musíme iba my!

Aj naše myslenie a cítenie je teda podrobené Zákonom univerza, či už o tom chceme vedieť, alebo nechceme. Či sme si ich vedomí, alebo nie. Ich neznalosť, či dokonca absolútne ignorovanie nás totiž v nijakom prípade neoslobodzuje spod účinkov ich pôsobenia. Neznalosť Zákona totiž, ako vieme, neospravedlňuje!

Aby sme boli celkom konkrétni, spomeňme jeden z tých najzákladnejších a síce, Zákon so zásadným dosahom na človeka a jeho osud, na jeho prítomnosť i budúcnosť: Zákon akcie a reakcie!

Každá akcia prináša zodpovedajúcu reakciu, čiže spätný účinok. Aj energia vytvorená citmi, alebo myšlienkami, nech už negatívna, alebo pozitívna, sa raz neomylne vráti v spätnom účinku k miestu svojho pôvodu. Každý teda jedného dňa obdrží naspäť presne to, čo sám svojimi citmi a myšlienkami kedysi zasial.

Kým sa ku nám však ovocie každej našej jednotlivej myšlienky, alebo cítenia vráti naspäť, trvá to určitý čas. No a práve pre tento časový posun ľudia neveria v absolútnu spravodlivosť Zákonov univerza. Avšak oni fungujú! Sú spravodlivé a ich pôsobeniu nemožno uniknúť! Ani vlastnou smrťou, ako sa mnohí mylne domnievajú.

Spätný účinok nás teda v neotrasiteľnej spravodlivosti určite raz zasiahne. A to buď v tomto živote, alebo až po ňom. Neujdeme mu však, ani keby sme mali krídla rannej zory, pretože Zákony univerza majú na zreteli celé naše bytie a nie iba krátky časový úsek jedného pozemského života.

Naši predkovia, ktorí žili v ďaleko užšom spojení s reálnymi silami prírody a vesmíru vyciťovali tieto skutočnosti a vyjadrili ich mnohými prísloviami: Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva! Božie mlyny melú pomaly, ale isto!

I keď sme samočinným pôsobením Zákonov univerza braní na zodpovednosť za naše cítenie a myslenie bez ohľadu na to, či o nich vieme, alebo nie, presne ako sa vraví v už raz spomenutých slovách – Neznalosť zákona neospravedlňuje; predsa len z čisto ľudského hľadiska je aspoň čiastočne ospravedlniteľné nesprávne jednanie v prostej nevedomosti, bez zlého úmyslu.

Ale človek, ktorému bolo aspoň v hrubých rysoch umožnené nahliadnutie do fungovania spomínaných Zákonov tak, ako sa to aspoň čiastočne stalo týmto článkom v súvislosti so Zákonom spätného pôsobenia, takýto človek by sa už jeho ignorovaním previňoval úplne vedome! A to už nie je ospravedlniteľné ničím!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Jan 17, 2013 5:16 pm

Ľudstvo v tieni smrti

Smutný je pohľad na ľudstvo. Na jeho horúčkovitú honbu za množstvom nepodstatných vecí. Je to ako hmýrenie hmyzu. Všetka sláva, všetok majetok, peniaze, moc, postavenie, pôžitky a radovánky, toto všetko je však iba hmotné a preto pominuteľné. Je to dočasné, nestále a podliehajúce nevyhnutnosti zániku. Hmota totiž v sebe nesie smrť. Smrť, záhubu a zničenie.

Ľudské pechorenie, ľudská námaha a ľudská sláva, stojace iba na čisto hmotnom úsilí sú vo vnútri prázdne a duté. Sú dychom vo vetre, sú poľnou trávou, ktorá tu dnes je, ale zajtra jej už niet.

Tomuto, čisto hmotnému úsiliu však ľudia obetujú všetku svoju energiu, všetok svoj čas a všetko svoje snaženie. Ľudia vsadili na dočasnosť a preto ich vlastným osudom musí byť údel všetkého dočasného.

Áno, môžu síce pritom zažiť chvíľkovú slávu, moc a vychutnať si rôzne pôžitky, ale to všetko nakoniec skončí zánikom a smrťou. Všetky diela ľudských rúk, vytvorené v čisto hmotnom snažení totiž už v samotnom zárodku nesú v sebe pečať zániku a smrti. Tieň smrti a zničenia dnes preto spočíva na všetkom, o čo ľudstvo usiluje.

Človek sa však vždy mal a má snažiť o to, čo je večné. Večné, trvalé a nepominuteľné! Človek mal a má pozdvihnúť svoj zrak od hmoty smerom nahor a usilovať o večné a nepominuteľné hodnoty ducha. Má usilovať o čestnosť, dobro, spravodlivosť, čistotu a ušľachtilosť. To sú hodnoty, hodné úsilia človeka! Má usilovať k Stvoriteľovi, ktorý je zdrojom a pôvodcom týchto večných a trvalých hodnôt. Hodnôt, ktoré stoja nad hmotnou a preto ich nemôže zasiahnuť nezvratný osud nevyhnutného zániku toho, čo je hmotné.

Úsilie o vznešené a nepominuteľné hodnoty teda znamená život. Znamená väzbu so životom, kým úsilie iba o hodnoty hmotné a pominuteľné znamená smrť. Znamená väzbu s tým, čo je pominuteľné.

Ak človek postaví vo svojom živote na prvé miesto nepominuteľné a večné hodnoty ducha, potom všetko, čo bude jeho rukami vznikať a čo bude nimi formovať ponesie pečať večnosti, trvácnosti a nepominuteľnosti. No a napokon aj konečným osudom takéhoto človeka bude život. Život v duchu, život ducha, ktorý prekonáva pominuteľnosť hmoty.

Kto vsádza na večné a nepominuteľné hodnoty ducha, kto vsádza na čestnosť, dobro, spravodlivosť, čistotu a ušľachtilosť, bude žiť. Ale kto vsádza iba na hmotu, koho duševný obzor sa neustále pohybuje iba v hraniciach hmoty, ten vsádza na pominuteľnosť, nestálosť a nakoniec smrť.

Skúsme sa teraz pozrieť na svoj vlastný rebríček hodnôt. Na to, o čo usilujeme v našom živote ako o prvoradé. Ak je to iba hmotné a s hmotou súvisiace, vybrali sme si smrť. Ak sú to však vysoké, vznešené a ušľachtilé hodnoty ducha, vybrali sme si život. Lebo hmota je dočasnosť, zánik a smrť, kým duch je život, večnosť a nepominuteľnosť.

Život, alebo smrť! Pominuteľnosť, alebo nepominuteľnosť! Je iba na nás, ktorým smerom zameriame svoje životné snaženie a čo bude pre nás prioritné. Presne tomu bude potom zodpovedať i náš vlastný budúci osud, ktorí si sami sebe pripravíme. O čo človeče usiluješ, to sa ti napokon stane!

Lásku vševládneho Boha bol človeku predurčený život. Život večný a nepominuteľný!

Avšak človek si sám a dobrovoľne, svojim jednostranným pripútaním sa na hmotu vybral smrť.

Skaza, záhuba a smrť sa blížia k pozemskému ľudstvu, ktoré neusiluje o vznešené, ušľachtilé a vysoké hodnoty ducha. Lebo jedine v nich spočíva život, kým všetko ostatné musí nevyhnutne, skôr alebo neskôr podľahnúť záhube a zničeniu!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pon Feb 04, 2013 7:46 pm

Môžeme všetko, ale...

Pri surfovovaní na internete som nechtiac narazil na video, kde sýrski povstalci zabíjajú vládnych vojakov, ktorí sa im vzdali. Zo zvedavosti som naň klikol, avšak negatívna energia, idúca z neho mi doslova zovrela srdce. Po pár sekundách som to musel zavrieť.

Áno, na internete je dnes možné vidieť úplne všetko. Autentické videá so zabíjaním ľudí, či stovky iných zvráteností. Môžeme túto ponuku prijať a môžeme sa na to pozerať. Avšak negativita, ktorú to obsahuje, nevyhnutne doľahne do nášho vnútra. Zaťaží nás a poškvrní nás. Doľahne na nás ako balvan.

Citlivejší ľudia dokážu tento dej vnímať a vyciťovať. Ale menej citliví, ktorých je väčšina, nedokážu vnímať tieto jemnejšie, temné a nízke negatívne energie a bez toho, že by niečo tušili, si nimi zaťažujú a znečisťujú svoju dušu. Znečisťujú si ju tak, ako keby ich samotných niekto obhádzal blatom, kalom, či inou nečistotou. A hoci to necítia, v jemnejšej, duševnej rovine je to presne tak.

Väčšina ľudí dneška zachováva bežný hygienický štandard a chodia pekne a čisto oblečení. Aké iné by to však bolo, keby sme mali možnosť vidieť ich dušu. Ich vnútorný život a vnútornú bytosť. Museli by sme sa odvrátiť s odporom, hnusom a hrôzou.

Na svoj zovňajšok ľudia o seba dbajú, ale o svoje vnútro už dbá málokto. Do svojho vnútra dovoľujeme ľahkovážne vstupovať najneuveriteľnejšej nízkosti, špine, temnote a zvrátenosti. Duše ľudí sa svojim vzhľadom a „vôňou“ podobajú bezdomovcom, zanedbávajúcim najelementárnejšie hygienické návyky.

Áno, dnes môžeme všetko, ale nie je všetko je pre nás naozaj dobré. Môžeme všetko, ale nie všetko nám prospieva. A to nedobré, to zlé neuveriteľným spôsobom poškvrňuje a zaťažuje naše vnútro.

Ale veď to nikto nevidí! Nech sa teda do toho nikto nestará!

Omyl! Fatálny a zásadný omyl! V evanjeliách, v súvislosti so správnou modlitbou Kristus povedal: Vy však vojdite do komôrky, zavrite za sebou dvere a tam sa modlite. A Pán, váš Otec nebeský, ktorý vidí aj veci skryté, vás potom odmení celkom zjavne.

Ktorý vidí aj veci skryté a odmení vás zjavne!

Niet ničoho, čo by mohlo zostať skryté oku Pána! Jeho pohľadu neuniknú ani najtajnejšie záhyby našej duše a nášho vnútra, ktoré sa mnohokrát snažíme skrývať i sami pred sebou. Každá duša je pred Jeho zrakom úplne obnažená a odkrytá, takže je jasne vidieť aj to najvnútornejšie cítenie i všetky myšlienkové hnutia. A toto všetko, čo sa v nijakom prípade nemôže skryť pred zrakom Pána potom On každému človeku odpláca prostredníctvom Zákona spätného účinku. A odpláca mu celkom zjavne!

Aký človeče si, tak sa ti bude vodiť! Aký vnútorne si, taký bude tvoj osud! Tvoj osud je totiž zjavný dôsledok vecí skrytých, ktoré nosíš a ukrývaš vo svojom vnútri.

Môžeš mať aj najdrahšie oblečenie, môžeš sa sprchovať aj dva krát za deň, môžeš mať pestované telo, avšak ak tvoja duša nie je rovnako čistou, ak o čistotu svojej duše nedbáš rovnako, ako o čistotu svojho tela, oko Pána vidí všetku tvoju nízkosť, špinu a temnotu, ktorú v sebe nesieš. Jeho neoklameš pekným zovňajškom! On ťa vidí presne takého, aký vnútorne si! A to, čo vidí ti oplatí! Zjavne, viditeľne a celkom reálne!

Pán je spravodlivý! A Jeho spravodlivosť berie do úvahy všetko dobré, ako i všetko zlé, čo človek v sebe nesie. Na svete je mnoho dobrých ľudí, ktorí by pre svoje dobré srdce a svoje dobré skutky mohli byť povznesení nahor. Mohli by stúpať k šťastiu, radosti a Svetlu. Ale nemôžu! Nemôžu, lebo rúcho ich duše je poškvrnené! Lebo to nečisté, temné a nízke, čím sa vnútorne pošpinili, ich ťahá ako balvan nadol a nedovoľuje im stúpať.

Človeče, očisti rúcho svojej duše! Tak, ako dbáš o svoj zovňajšok dbaj i o čistotu svojho vnútra. O čistotu a ušľachtilosť svojho citového a myšlienkového života!

Nedovoľ svoju dušu viac pošpiňovať a poškvrňovať nízkosťou, ktorá na teba v tisícorakých podobách dolieha zvonka. Buď ustavične na stráži ušľachtilosti vlastného vnútorného života! Veď temnota striehne iba na to, aby ťa poškvrnila a zaťažila. Aby ťa pošpinila a vtiahla do bahna. Do bahnistého močiara, ktorý ťa pomaly pohltí a ty sa v ňom nakoniec udusíš. V biede a hrôze budeš hynúť príšernou, pomalou smrťou. Nie len tvoje telo, ale aj tvoja duša bude zahubená! A práve toto je konečným cieľom temna, ktoré na teba zákerne číha všade naokolo.

Ľudia spamätajte sa! Nebuďte ľahkou korisťou temnoty, ktorá usiluje o vaše zničenie. Budte na stráži! Lebo v zdanlivej nenápadnosti a všednosti každodenného dňa prebieha boj na život a na smrť.

Spamätajte sa preto a začnite vážne bdieť nad čistotou a ušľachtilosťou vlastného vnútorného života. Ide vám tým o život! O celé vaše bytie! Úzkostlivo dbajte o čistotu rúcha vašej duše, pretože všetko nečisté a s nečistotou spojené stihne skaza. Pretože všetko nečisté bude zničené mocnou rukou Pána, ktorý je čistotou, vznešenosťou a ušľachtilosťou samotnou.

Áno, môžeme všetko, ale len v tom dobrom, čistom a ušľachtilom je život. Len v tom je radosť, šťastie a mier. V nečistom je však skrytá iba skaza, bolesť a smrť.

Človeče, bdej nad čistotou svojho vnútra! Veď ti tým o ide život!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Mar 07, 2013 6:01 pm

Zákon rovnováhy medzi dávaním a braním


Už si pomaly začíname zvykať a považovať to za normálne, že ľudia vo vyšších riadiacich funkciách, rôzni podnikatelia, manažéri, politici a podobne, majú plat nekoľko tisíc Eur. Avšak aj napriek takémuto, vysoko nasadenému štandardu predsa len z času na čas rozvíri hladinu verejnej mienky informácia o extrémoch. Svojho času to bol napríklad plat istého primátora väčšieho slovenského mesta, ktorý bol väčší ako plat premiéra Slovenskej republiky. Známe sú tiež takzvané zlaté padáky, či iné, podobné nekalé formy v podstate legálneho získavania peňazí.

Ľudia, ktorých sa to týka, sa samozrejme obhajujú slovami ako legitimita a zákonnosť. Obhajujú sa nimi či už sami pred sebou, alebo pred právom pobúrenými spoluobčanmi.

Skúsme sa však teraz pozrieť na celú vec trochu inak. A síce nie z hľadiska pozemských zákonov, ktoré takéto niečo do neba volajúce často legitímne dovoľujú, ale z hľadiska Zákonov vyšších. Z hľadiska Zákonov univerza, alebo inak povedané, Zákonov morálnych a mravných, z hľadiska ktorých sú podobné praktiky neopodstatnené a protizákonné.

Pozrime sa na veľký vesmírny Zákon rovnováhy medzi dávaním a braním, ktorého účinky môžeme pozorovať v bežnom živote okolo nás. Vezmime si napríklad dýchanie, čiže nádych a výdych. Pravidelne sa opakujú a to zaručuje rovnováhu. Rovnováhu a harmóniu. Rovnováhu, vznikajúcu na základe harmónie medzi dávaním a braním.

Nadýchnuť sa teda môžeme iba toľko, koľko vydýchneme, čo v princípe znamená, že brať môžeme iba toľko, koľko dávame. Iba to zaručuje harmóniu.

A teraz sa pozrime na ľudskú spoločnosť a hneď pochopíme, prečo v nej vládne disharmónia a neustále pnutie. Jednoducho preto, lebo sa vo všeobecnosti toleruje, že niektoré elitné kategórie ľudí môžu brať a aj reálne berú omnoho viac, ako v skutočnosti dávajú.

Práca každého človeka však má byť ohodnotená podľa miery jeho celospoločenského prínosu. Nie je tu reč o žiadnom rovnostárstve! To nie! Každý má však spravodlivo dostať toľko, koľko hodnotou svojej práce do spoločnosti vložil. Jedine to zaručuje harmóniu.

Navzdory jednoduchému, prostému a naozaj každému ľahko pochopiteľnému, vesmírnemu Zákonu rovnováhy medzi dávaním a braním však táto spoločnosť, ktorá o sebe tvrdí, že je vzdelanou a pokročilou, z určitých dôvodov predsa len umožňuje istému okruhu ľudí brať omnoho viac, ako je ich reálny celospoločenský vklad.

Vezmime sa napríklad platy špičkových manažérov, politikov, právnikov, športovcov, umelcov a mnohých iných. Nezaobalene povedané, podľa vesmírneho Zákona rovnováhy medzi dávaním a braním možno týchto ľudí považovať za zlodejov. Zo spoločnosti totiž mnohokrát berú, hoci z hľadiska pozemských zákonov celkom legitímne, omnoho viac, ako sú do nej reálne svojou prácou schopní vložiť. A to je neprípustné! To vyvoláva disharmóniu!

Napríklad jeden známy slovenský herec berie za natáčanie istého televízneho seriálu denne 1000 Eur. Je to normálne? Podľa neho a podľa tých, ktorí ho takto platia samozrejme áno, ale v skutočnosti to normálne v nijakom prípade nie je. Každý človek môže totiž brať iba toľko, koľko naozaj reálne dáva. A mimochodom, vzhľadom k diskutabilnej úrovni väčšiny seriálov, točených slovenskou televíziou, je takto vysoké ohodnotenie naozaj absolútne neoprávnené.

Ale poďme ďalej. Peniaze nie sú zo vzduchu. Peniaze predstavujú hodnotu, ktorú musel niekto vytvoriť. Ak však v spoločnosti existujú ľudia, ktorým je umožnené brať viac, ako oni sami do nej vkladajú, nevyhnutne musia v tej istej spoločnosti existovať ľudia, ktorí zase dostávajú omnoho menej, ako do nej vkladajú. Menej preto, lebo im právom patriacu protihodnotu, ktorú si oprávnene zaslúžia za svoju prácu, si určitými, naoko legálnymi mechanizmami, neoprávnene privlastní niekto iný. Niekto, kto si to nezaslúži.

Toto je okrádanie a zlodejstvo najhrubšieho zrna. Morálnou prehrou našej civilizácie je, že egoistickí ľudia bez svedomia tak činia úplne legitímne a pod pláštikom pozemského zákonodarstva. Niečo podobného však musí nevyhnutne vytvárať disharmóniu a stále rastúce napätie, pretože je to v rozpore s vesmírnym Zákonom harmónie medzi dávaním a braním, podľa ktorého má každý brať iba toľko, koľko on sám dáva. To je spravodlivosť! Jedine na takomto základe je možné vybudovať spravodlivú spoločnosť. Spravodlivú spoločnosť, ktorá svoje pozemské zákonodarstvo prispôsobí a dá do súladu so Zákonmi vyššími.

Ak sa tak nedeje, vzniká krivda, nespravodlivosť, nespokojnosť, pnutie a pomalý rozklad.

V súčasnosti žijeme v štádiu nespravodlivosti a rozkladného procesu, a to nielen našej spoločnosti, ale celej ľudskej civilizácie. Žijeme v období agónie civilizácie, ktorá sa do nej dostala preto, lebo nechce rešpektovať vyššie Zákonitosti. Po štádiu rozkladu však nevyhnutne nasleduje rozpad! Zrútenie! A práve to je cieľ, ku ktorému kráčame.

Večný, neomylný a železný Zákon, činný v chode tohto univerza znie: Iba ten môže prijímať, kto dáva! A iba toľko môže prijímať, koľko dáva! Nie viac! Jedine pochopenie a realizácia tohto Zákona v praktickom živote je cestou k lepšej budúcnosti ľudstva. Cestou k spravodlivosti na tejto zemi.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Apr 04, 2013 4:47 pm

Uvidel som smrť!

Nie som jasnovidcom, ale stalo sa mi, že raz som predsa len niečo uvidel. Niečo strašné! Uvidel som skazu a smrť!

Veľa cestujem a stretávam množstvo ľudí. Rád ich pozorujem a často vidím, ako sa tešia a smejú. Vidím ich mladosť a bujarosť, ich inteligenciu a rozhľad, ich sebaistotu a sebavedomie. A v takých chvíľach sa občas stáva, akoby zrazu spadol závoj a ja som mal možnosť uvidieť, čo je za tým. Čo je pod povrchom. A tam nie je nič iného, ako zničenie, skaza, bolesť a smrť!

Lebo žiaľ, takmer všetka ľudská radosť a smiech, takmer všetka ľudská sebaistota, rozhľad a inteligencia majú svoju oporu buď v tele, alebo v rozvinutom a vzdelanom rozume.

Avšak všetká táto radosť a smiech, všetka sebaistota, rozhľad a inteligencia nie sú vôbec pravé a preto ani pevné! Nestoja totiž, neopierajú sa a nevyvierajú z poznania Zákonov univerza a zo života podľa nich.

Všetko je preto len prelud, stojaci na ľudských prianiach, názoroch a domnienkach. Je to stavba na hlinených nohách, ktorej zrútenie je iba otázkou času.

Lebo ten, koho život, koho radosť, sebaistota, inteligencia, sila a úspechy nie sú postavené na znalosti a dodržiavaní Zákonov univerza, ten sa podobá nemúdremu človekovi, ktorý postavil svoj dom na piesku. A prišiel vietor a dážď, oborili sa na onen dom a on spadol, pretože nemal pevných základov. A jeho pád bol veľký!

Takto sa povodí každému, koho radosť, sebaistota, inteligencia, sila, úspechy, či čokoľvek iné nestoja na poznaní a naplňovaní Zákonov univerza.

Jeden z dávnych filozofov kedysi povedal: Dajte mi pevný bod a ja pohnem vesmírom.

Tento hľadaný a doposiaľ nenájdený pevný bod však vskutku jestvuje! Ak sa oň človek dokáže oprieť, je schopný konať zázraky! Je schopný prenášať hory! Vlastnou vôľou a vlastným chcením! Vlastnou vôľou a vlastným chcením, ktoré sú dôsledne podriadené chodu Zákonov univerza.

V nijakom prípade však nie ľubovôľou a svojvôľou! V ľubovôli a svojvôli žijú ľudia dneška a podľa toho to všade okolo nás aj vyzerá.

Prvým krokom k skutočnej sile, veľkosti a k pravému ľudskému šťastiu je poznanie Zákonov univerza a druhým krokom je ich dôsledné naplňovanie. Jedine tak bude naša radosť, náš smiech, naša sebaistota, múdrosť i všetky naše diela pravé, trvalé a stojace na pevných, neotrasiteľných základoch. Jedine potom sa budeme podobať človeku, ktorý postavil svoj dom na skale. A keď prišiel vietor a dážď a oborili sa naň, on odolal, lebo stál na pevných základoch.

Poznanie a naplňovanie Zákonov univerza!

Osobný postoj každého človeka voči tejto požiadavke určí jeho budúci osud. V poznaní a naplňovaní, alebo v neznalosti a stavaní sa proti týmto Zákonom je skrytý náš vzostup, alebo náš pád! Naša radosť, alebo naša bolesť! Naše povznesenie, alebo zničenie! Náš život, alebo smrť!

Človeče, postav svoje bytie, postav svoje konanie, postav všetko svoje cítenie a myslenie na skale, ktorou nič neotrasie! Potom sa nemusíš ničoho obávať. Potom budú všetky tvoje diela i všetko tvoje konanie požehnané. Tvoj úsmev a tvoja radosť budú pravé. A pravá bude aj tvoja múdrosť a sebaistota, opierajúce sa o poznanie a naplňovanie Zákonov univerza – Zákonov Božích!

Vysvetlenie, ako má človek správne žiť podľa týchto Zákonov sa v jednoduchej stručnosti nachádza v Desatore ako i v Kristovom posolstve lásky k blížnemu, ako k sebe samému. Podrobný a vyčerpávajúci popis fungovania Zákonov univerza môže nájsť každý vážny záujemca v diele s názvom „Vo Svetle Pravdy“.

Nevyhnutnosť podriadiť svoj život poznaniu a naplňovaniu vesmírnych Zákonov nebola totiž nikdy tak naliehavá, ako je práve dnes. Lebo temné a ťažké búrkové mračná čoraz viacej hustnú a čoskoro udrie blesk a príde víchor a smršť, ktoré sa oboria na všetko, čo jestvuje na zemi. Odolať bude môcť iba to, čo stojí na pevných základoch. Všetko ostatné sa zrúti, lebo stálo na piesku.

Beda preto všetkým, čo sa dnes smejú, lebo budú plakať, ak ich smiech nepramenil z naplňovania Zákonov univerza!

Beda sýtym, lebo budú hladovať!

Beda bohatým, lebo sa stanú žobrákmi!

Beda vzdelaným a inteligentným, lebo ich vzdelanie a inteligencia sa ukážu byť prázdne a ničotné!

Beda mocným, lebo spoznajú svoju malosť a zraniteľnosť!

Beda tým, ktorí si zakladali na kráse a sile svojho tela, lebo sa zošklivia sami sebe!

Beda všetkým, ktorých myslenie a konanie nebolo v súlade so Zákonmi univerza – so Zákonmi Božími!

Beda im, lebo ich svet sa zrúti!

Beda tomuto svetu, ktorý vždy kráčal iba svojou vlastnou cestou a nie cestou poznania a naplňovania Zákonov Božích!

Ktože obstojí? Koho víchor a smršť nezahubia a blesky nespália? Kto odolá?

Iba ten, kto postavil svoj dom na skale! Na pevnom, neochvejnom a neotrasiteľnom základe poznania a naplňovania Zákonov univerza - Zákonov Božích!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pon Apr 22, 2013 6:50 pm

Kam vedú naše cesty po smrti?


Keďže ľudia v tom nemajú jasno, boja sa smrti i toho, čo bude po nej. A pre svoj strach sa radšej rozhovorom o smrti vyhýbajú. Avšak kvôli strachu, prameniacemu predovšetkým z nevedomosti zostávajú v tejto dôležitej otázke aj naďalej neznalými. Je to ako začarovaný kruh, z ktorého niet úniku.

Ale predsa len svojim strachom a úzkosťou zo smrti, predsa len svojim bojazlivým vyhýbaním sa tejto téme doteraz smrti ešte nikto neunikol. Ide totiž o jednu z mála istôt, ak nie jedinú stopercentnú istotu, ktorú v našom neistom živote na zemi máme.

Nemá preto žiaden zmysel strkať hlavu do piesku pred realitou, ktorej aj tak neunikneme. Práve naopak! Je nanajvýš potrebné vedieť v tomto smere čo možno najviac a to preto, aby sme k smrti zaujali správny postoj a vedeli sa orientovať v krajine záhrobia.

Kto je totiž neznalý, blúdi! Blúdi nie len po smrti, ale už i vo svojom živote na zemi. Lebo ak nedokáže zaujať správny postoj k smrti a k tomu, čo nasleduje po nej, nemôže zaujať správny postoj ani k svojmu súčasnému životu. Preto žije nesprávne, potácajúc sa vlastným bytím a kráčajúc k hrôze svojej poslednej hodiny – k smrti, ktorá ho nepripraveného vrhne do ďalšieho, nekonečného zúfalého blúdenia.

Povedzme si teda niečo o záhrobných úrovniach, ktorými má a bude musieť putovať duša každého z nás.

V najzákladnejšom členení sú štyri: Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem, jemnohmotnosť a duchovná ríša.

Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem a jemnohmotnosť patria k hmotnosti tak, ako naše fyzické telo, iba že ide o hmotnosť jemnejšieho a éterickejšieho druhu. Úlohou človeka je preputovať všetkými týmito úrovňami až ku konečnému cieľu – k duchovnej ríši, ktorá je totožná s rajom, alebo s kráľovstvom nebeským.

Aby sme mohli správnym spôsobom a čo najrýchlejšie prejsť všetkými úrovňami, treba vedieť iba jediné: Človek má vždy kráčať za Svetlom! To je pravá, jediná, istá a najrýchlejšia cesta smerom nahor. A toto základné poučenie platí v absolútne všetkých úrovniach, vrátane tej našej pozemskej.

Vždy treba kráčať jedine za Svetlom a to preto, aby sme v jednotlivých svetoch nezablúdili a nezmysleným blúdením v nich nestrávili celé stáročia, ba tisícročia. Potom nám totiž hrozí, že spolu s hmotnosťou, ktorá zahŕňa našu pozemskú úroveň, astrálnu úroveň, svet myšlienkových foriem, ako i jemnohmotnosť, že spolu s celou hmotnosťou budeme strhnutí do zániku, pretože hmotnosť podlieha nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku. Podlieha mu nie len naše telo, naša slnečná sústava a naša galaxia, ale i všetky ostatné, záhrobné úrovne jemnejšej hmoty nad nami. Bezpeční budeme jedine v duchovnej ríši, kam sa máme svojim putovaním svetmi dostať a kam máme vždy usilovať. Duchovná ríša už totiž nepodlieha kolobehu vzniku a zániku, pretože stojí nad hmotnosťou a je večná.

Bolo teda povedané, že ak chce človek čo najrýchlejšie preputovať všetky úrovne a dostať sa k cieľu musí vždy kráčať za Svetlom. Čo však je Svetlo? Čo je to Svetlé, za čím máme vždy a všade neúnavne kráčať?

Svetlo je dobro a spravodlivosť, je vnútorná čistota a ušľachtilosť, je čestnosť a ohľaduplnosť voči iným, je neutíchajúca túžba po nájdení Pravdy. Pravdy o Stvoriteľovi, o živote a o jeho zákonitostiach. Toto sú svetlé hodnoty, toto je Svetlom každého ľudského bytia, za ktorým má človek kráčať a ktoré ho vždy a neomylne povedie nahor, ku konečnému cieľu nášho putovania – do večnej ríše ducha.

A toto Svetlo, tieto svetlé hodnoty majú v záhrobných úrovniach naozaj podobu svetlého žiarenia, ktoré k sebe s blaženým prísľubom volá všetky bytosti. Ono žiarivé Svetlo sa však k nikomu nepriblíži ani len o krok! Ísť ku nemu musí každý sám a to práve prostredníctvom naplňovania svetlých hodnôt. Nech už teda žije človek tu na zemi, alebo sa ocitne v ktorejkoľvek so spomínaných záhrobných úrovní, jeho úsilie kráčať ku Svetlu mu nedá zablúdiť a povedie ho najkratšími cestami ku konečnému cieľu jeho putovania - k večnej a nepominuteľnej ríši ducha.

Takto by to malo byť, avšak žiaľ, realita je úplne iná. Ľudia blúdia! Blúdia už na zemi, pretože už tu na zemi nekráčajú za Svetlom a svetlými hodnotami. Hodnoty ako dobro, česť, spravodlivosť, vnútorná čistota a ohľaduplnosť voči iným pre nich nič neznamenajú.

Ľudia sú materialistickí, uznávajúci iba hmotu a hodnoty s hmotou súvisiace, ako sú peniaze, majetky, moc, sláva, kariéra, pôžitky a zábava. Jedine toto napĺňa všetko ich životné snaženie a myslenie.

A zrazu prichádza smrť a človek sa úplne nepripravený ocitá za jej hranicou, v astrálnej úrovni, bezprostredne súvisiacej s našim pozemským telom. Správne by bolo, keby človek hneď po doložení svojho fyzického tela čoskoro odložil i svoje astrálne telo a putoval ďalej za Svetlom. Toto by bol normálny dej.

Keďže ale ľudia uznávajú iba veci hmotné, zostávajú v blízkosti hmoty, v astrálnom svete, a nedokážu sa odtiaľ odpútať. Blúdia tu celé stáročia a mnohí si ani neuvedomujú, že už zomreli, pretože táto úroveň sa len veľmi málo líši od nášho hmotného sveta.

Sú to známe biele pani, či rôzni „duchovia“, ktorí sú z rozličných dôvodov pripútaní k určitým miestam a ktorých v astrálnej úrovni blúdi celé státisíce.

Iné duše uviazli zase na celé veky vo svete myšlienkových foriem. Len veľmi málo ľudí sa po svojej smrti je schopných dostať až do jemnohmotnosti, ktorá sa opäť nesmie a nemôže stať ich konečnou zástavkou.

Celé miliardy duší zostávajú takto uväznené v rôznych záhrobných úrovniach a hrozí im, že v nich budú blúdiť až dovtedy, kým nezačne rozklad hmoty, do ktorého bude nakoniec strhnutá celá ich osobnosť, čo sa rovná definitívnemu vymazaniu z knihy života v bolestnom pretrpení tisícročného rozkladu hmotnosti.

Toto je to najhoršie a najstrašnejšie, čo sa človeku vôbec môže prihodiť! Môže sa mu to stať preto, lebo stratil správny smer a správnu cestu, vedúcu najpriamejším spôsobom Nahor, smerom k Svetlu, ktorá by ho priviedla včas do bezpečia. Do bezpečia večnej duchovnej ríše.

Človeče, ak nechceš blúdiť a vo svojom blúdení nakoniec aj zahynúť, začni kráčať smerom k Svetlu! Smerom k svetlým hodnotám ducha, ktorými sú dobro, spravodlivosť, česť, vnútorná čistota, ohľaduplnosť voči iným a túžba po Pravde. Komu sa toto snaženie dostane do krvi už tu na zemi, ten v ňom bude automaticky pokračovať aj naďalej, po odložení svojho fyzického tela. Takýto človek prejde bezpečne a rýchlo všetkými záhrobnými úrovňami bez toho, že by v niektorej z nich trvalo uviazol.

Len ku Svetlu a svetlým hodnotám preto človeče upieraj neustále svoj zrak! Nech sú ti ako žiarivé svetlo majáka v diaľke, ku ktorému bude bezpečne smerovať loď tvojho bytia. Ak nezmeníš smer a neuhneš ani vľavo ani vpravo, nakoniec bezpečne zakotvíš v prístave.

Ak sa ale nebudeš snažiť napĺňať a žiť svetlé hodnoty, podobáš sa lodi na rozbúrenom mori, ktorá je bez svetla majáka úplne stratená a preto musí jej posádka alebo zomrieť hladom a smädom, alebo sa roztrieskať na zradných a nebezpečných pobrežných útesoch, pretože nenašla bezpečnú cestu k prístavu.

Preto vždy a všade, kdekoľvek sa človeče ocitneš, nech už je to tu na zemi, alebo v tvojom ďalšom bytí za hranicou smrti, vždy a všade kráčaj iba smerom k Svetlu, napĺňajúc svetlé hodnoty. Jedine v tomto sa totiž pre teba skrýva istota tvojej spásy v bezpečí nepominuteľnej a večnej ríše ducha.

M.Š. v spolupráci s http://uvazujme.blog.pravda.sk/

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Máj 16, 2013 3:43 pm

Nekvalita plodenia plodí nekvalitu


Pri akte plodenia ľudia zväčša radi klesajú na úroveň zvierat, pretože sa pri tom nechávajú strhávať čisto zvieracími pudmi. Nedokážu v tejto situácii zotrvať na úrovni hodnej a požadovanej od ľudskej bytosti a klesajú hlboko pod úroveň svojej dôstojnosti. No a tento hlboko devalvovaný prístup k aktu plodenia sa nemôže obísť bez tomu zodpovedajúcich dôsledkov. Dôsledkov, ktoré logicky nemôžu byť iné, ako negatívne.

Skúsme si predstaviť, aké oveľa rozdielne by to bolo vtedy, ak by dvojica pristupujúca k telesnému spojeniu vedela o požiadavke zachovávania čistoty a ušľachtilosti, vzťahujúcej sa na každú ľudskú bytosť, ktorá smie žiť vo stvorení a na všetko, čo táto bytosť činí.

Ak by teda táto naša dvojica o tom nie len vedela, ale vo svojom cítení a myslení, ako i vo svojej reči a jednaní by sa vždy snažila o dôsledné dodržiavanie čistoty a ušľachtilosti. No a s takýmto vnútorným postojom k absolútne všetkému vo svojom živote by samozrejme pristupovali i k vzájomnému telesnému spojeniu.

A teraz, v ostrom kontraste si zase predstavme inú dvojicu, ktorá nikdy nepočula o nijakej požiadavke čistoty a ušľachtilosti, ktorú by mala uplatňovať vo svojom živote. Takáto dvojica necháva preto pri telesnom spojení naplno prepuknúť všetky nízke zvieracie pudy svojej telesnosti.

To vonkajšie, čiže samotný akt telesného spojenia je teda u oboch dvojíc približne rovnaký, avšak vnútorný prístup k nemu je diametrálne rozdielny.

A teraz otázka: je možné, aby niečo tak zásadným spôsobom vnútorne rozdielneho nemalo nijaký vplyv na kvalitu novo vzniknutého detského telíčka, ktoré bude počaté? Možno predpokladať, že je naozaj úplne jedno ak bude nový život počatý vo vzbĺknutí telesných vášní zvieracej zmyselnosti, alebo v úprimnej snahe o čistotu a ušľachtilosť?

Nie, nie je to jedno! Náš vnútorný prístup, kvalita nášho vnútorného prístupu k vonkajším veciam predsa určuje kvalitu týchto vecí! A tak aj vnútorné rozpoloženie ľudí pri akte plodenia určuje a priamo ovplyvňuje kvalitu novo vznikajúceho života, ktorý bude počatý. Nízke, zvieracie pocity pri plodení sú jednou z príčin čoraz väčšieho vnútorného a morálneho úpadku našej civilizácie.

A nie len to! Nie len že počatie väčšiny ľudí dneška je poškvrnené nečistou zmyselnosťou, ale vo všeobecnosti sa vôbec nič nevie ani o ďalšom, ešte zásadnejšom zlomovom momente, ku ktorému dochádza v polovici tehotenstva. Je to totiž obdobie, kedy sa do pozemského telíčka vteľuje duša. Nová ľudská duša, ktorá sa s nastávajúcou matkou spája prostredníctvom rovnorodosti jej vnútorného života v polovici tehotenstva.

Hneď po počatí sa totiž okolo nastávajúcej matky začnú zhromažďovať ľudské duše, túžiace po hmotnom zrodení v tele na zemi. Ktorá duša z toho množstva to konkrétne bude, o tom rozhoduje matka v polovici tehotenstva prostredníctvom stavu a kvality svojho vnútorného, citového a myšlienkového života. Ním vytvára spojovacie vlákno ku celkom konkrétnej duši, zodpovedajúcej vnútornému stavu matky svojou rovnorodosťou. A tak, na základe veľkého vesmírneho Zákona rovnorodosti vstupuje napokon duša do pozemského telíčka a zaujíma ho pre seba. Fyzicky sa to prejaví prvými pohybmi dieťaťa, ktoré matka práve v tomto období pocíti.

Pretože sa o tomto nesmierne dôležitom deji vôbec nič nevie, sú do pozemského vtelenia priťahované veľmi nízke ľudské duše. Duše, spôsobujúce problémy a utrpenie rodičom, sebe ako i úpadok celej spoločnosti. A to všetko len preto, že ľudia nevedia a aj keď sa dozvedia nechcú pripustiť zásadnú skutočnosť vplyvu kvality, alebo nekvality ich skrytého, vnútorného života na reálne, fyzické dianie okolo nás. Nechcú v nijakom prípade pripustiť, že kvalita, alebo nekvalita ich citového a myšlienkového života zásadným spôsobom ovplyvňuje a určuje kvalitu, alebo nekvalitu reálneho života, ktorý musia žiť.

Je to však tak a nie inak! Platí to vždy a v každej situácii, dvadsaťštyri hodín denne. To, akými vnútorne sme, čím sa vnútorne zaoberáme utvára, určuje a formuje našu každodennú realitu i náš budúci osud.

A práve spomínané obdobie polovičky tehotenstva je toho rukolapným dôkazom. Rukolapným dôkazom s celkom konkrétnymi dôsledkami, kedy vnútorný stav matky určí na základe Zákona rovnorodosti kvalitu, alebo nekvalitu novo prichádzajúcej, ľudskej osobnosti.

O tejto zákonitosti nemusíme vedieť, môžeme ju ignorovať, alebo sa z nej vysmiať, ale v nijakom prípad nie je v našich silách vyhnúť sa jej účinkom. Ona pôsobí, či o nej vieme, nevieme, alebo nechceme vedieť. Môžeme ju teda pokojne ignorovať tak, ako sa to deje dnes, ale každá budúca matka na tejto zemi zostane podrobená jej účinkom. Jedine na nej, na stave jej vnútorného života bude vždy záležať, aké dieťa sa jej narodí a aké vlastnosti bude mať. Kvalita jeho osobnosti bude vždy dokonalým odrazom kvality stavu vnútorného života matky v polovici tehotenstva.

Kto neverí, môže v tejto veci konať tak, ako doposiaľ. Veď napokon tie najtvrdšie dôsledky dopadnú na neho samotného, pretože podobným nezodpovedným rodičom sa narodia deti, ktoré im neprinesú veľa radosti. Následná výchova, i keby bola nadmieru kvalitná už potom nemôže zásadným spôsobom zmeniť to, čo bolo zameškané, alebo definitívne určené práve v polovici tehotenstva. Dobrá výchova môže dieťa samozrejme istým spôsobom obrúsiť, ale nikdy nemôže zmeniť vlastnú štruktúru jeho osobnosti, ktorá bola nezmeniteľným spôsobom definovaná vnútorným stavom matky v polovici tehotenstva.

Avšak múdri dokážu využiť toto poznanie vo svoj prospech. Jedine im je určený tento text. Múdra a zodpovedná matka sa bude snažiť dbať na kvalitu svojho vnútorného života v období polovičky tehotenstva. Bude dávať pozor na to, aby jej cítenie a myslenie bolo len čisté a ušľachtilé. Bude dbať na to, s kým sa v tomto zlomovom období stretne a koho bude trpieť vo svojej prítomnosti, pretože jej duševný stav môžu samozrejme ovplyvniť i ľudia, ktorí sa okolo nej nachádzajú. Múdra nastávajúca matka bude prísne dbať, aby všetko, či už v jej vnútri, alebo v jej okolí bolo dobré, čisté, ušľachtilé a harmonické aby hosť, ktorý ju navštívi, čiže nová ľudská osobnosť, ktorá dostane príležitosť k pozemskému zrodeniu bola dobrá, ušľachtilá a harmonická, prinášajúca šťastie, dobro a pozitivitu matke, sebe a užšiemu ako i širšiemu okoliu.

Kto by nechcel takéto dieťa? Kto však chce takéto dieťa, má to možnosť ovplyvniť či dokonca určiť. A práve ženám je vyššie popísaným spôsobom daná možnosť určovať a priamo ovplyvňovať kvalitu novej generácie. Sú to ženy, ktoré určujú, kam sa celá civilizácia bude uberať. Či nadol, alebo nahor.

Kam sa uberá dnes je každému, kto nie je celkom slepý až príliš badateľné. Neznalosť a nevedomosť o základných duchovných zákonitostiach totiž nikoho nevyníma spod ich účinkov. Ľudia dneška o nich ale nevedia preto, lebo o nich vedieť nechcú. Lebo všetko iné je pre nich omnoho dôležitejšie a na všetko ostatné si nájdu dostatok času, len paradoxne nikdy nie na to najpodstatnejšie a najdôležitejšie.

A pritom je to tak jednoduché! Stačí iba viac dbať na čistou a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia a všetko, úplne všetko okolo nás sa začne zlepšovať. Čo nám bráni, aby sme to neskúsili?

M.Š. v spolupráci s http://kusvetlu.blog.cz/

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Jún 13, 2013 5:24 pm

Ľudia stojaci pod zvieraťom


Človek dneška zaostal za svojim vývojom. Zaostal vo svojom skutočnom vývoji, ktorým ani zďaleka nie je technický pokrok, či úroveň vzdelanosti, ako sa vo všeobecnosti myslí. Znie to neuveriteľne, ale človek dneška, onen prehnane sebavedomý a moderný človek sa vo svojom skutočnom vývoji nachádza pod úrovňou zvieraťa. Pod úrovňou zvierat a ostatného prírodného sveta, ktorý sa na rozdiel od sveta ľudského vyvíjal správne.

Boli ste niekdy vo voľnej prírode? Určite áno. Určite ste videli jej krásu, nádheru, sviežosť a prirodzenosť a to v každom čase a v každom ročnom období. Ľudia si chodia do prírody oddýchnuť a pookriať. Pobyt v nej posilňuje, osviežuje a oblažuje. Prečo je tomu tak?

Lebo voľná príroda si zachovala a stále zachováva to, čo človek nemá. Lebo každá rastlina, strom, zviera a kameň, lebo lesy, hory, jazerá a vodstvo majú vo svojej čistej, jednoduchej prirodzenosti čisté spojenie s najvyššou Silou, prúdiacou univerzom. A práve táto Sila čistým spôsobom vyžaruje z každej rastliny, stromu a zo všetkého prírodného sveta a ľudí oblažuje a obšťastňuje. Prírodný svet túto najvyššiu Silu jednoducho prijíma, stojí v jej prúdení a čistým spôsobom ju prostredníctvom vlastného bytia a pôsobenia zrkadlí a ďalej odovzdáva navonok.

Rastlina je rastlinou, kameň kameňom a zviera zvieraťom. A človek mal byť človekom! Aj človek mal sebou nechať prúdiť túto najvyššiu Silu univerza čistým spôsobom.

To by bolo bývalo úplne stačilo. Lebo tak, ako zviera svojim jednoduchým, čistým bytím prijíma najvyššiu Silu, prechádzajúcu univerzom, necháva ju sebou prúdiť a ďalej ju čistým a prirodzeným spôsobom odovzdáva navonok, rovnako aj človek mal vo svojej čistote a prirodzenosti nechať sebou prúdiť túto Silu a svojim bytím i svojou činnosťou ju odovzdávať navonok.

Človek mal byť človekom! Veď to je jeho prvoradá úloha! Mal ním byť v čistej a jednoduchej prirodzenosti svojho bytia! Mal byť čisto stojaci v prúdení Sily a rozdávajúci ju čistým spôsobom všade vôkol seba.

Človek mal byť v prvom rade človekom v tých najelementárnejších prejavoch vlastnej osobnosti: vo svojom cítení a myslení! V čistote, vznešenosti a ušľachtilosti svojho cítenia a myslenia! Človek mal byť ušľachtilo, čisto a vznešene mysliacim človekom! Človekom, ktorý práve prostredníctvom čistoty a ušľachtilosti svojho cítenia a myslenia necháva sebou prúdiť a necháva zo seba smerom von vyžarovať najvyššiu Silu, prúdiacu univerzom.

Človek mal byť človekom! Človekom ušľachtilých citov a myšlienok! K nádhere čistého pôsobenia prírodného sveta by sa tak pridružila i nádhera pôsobenia človeka. Potom by bolo všetko také, aké byť má! Potom by bola nielen rastlina rastlinou, zviera zvieraťom a kameň kameňom, ale i človek skutočne človekom! Potom by bol na zemi raj! Krása ľudstva, krása človeka by sa totiž vyrovnala kráse a nádhere pôsobenia prírody. Dokážete si to predstaviť?

Áno, čistota, ušľachtilosť a vznešenosť cítenia a myslenia sú strateným kľúčom k bráne raja. Sú podstatou pravej ľudskej veľkosti. Sú základným kameňom pravého človečenstva.

Dnes je však žiaľ všetko úplne inak! Rozhodujúci význam čistej jednoduchosti a prirodzenosti nebol ľuďmi vôbec pochopený a docenený. Veď kto v dnešnej dobe je ešte schopný vôbec pripustiť, že by práve zachovávanie čistoty jeho vlastného cítenia a myslenia mohlo mať nejaký zásadnejší vplyv? Že by v dbaní o čistou cítenia a myslenia mohlo spočívať doslova všetko? Veď mnohým je takéto niečo na smiech. Veď čistota cítenia a myslenia je dnes tým najposlednejším, na čo sa dbá. Človek sa predsa musí sústrediť na omnoho dôležitejšie veci. Človek má budovať, zarábať, získavať, dobíjať a potom si užívať.

A tak dnes vidíme takzvaného moderného človeka, ako vyrába autá, sedí pri internete, telefonuje mobilom, vidíme ho, ako cestuje po celom svete, lieta do vesmíru, vidíme ho ako študuje, športuje, vidíme ho ako sa zabáva a chodí na dovolenky, pričom to najzásadnejšie a najpodstatnejšie, na čom má stáť jeho človečenstvo, čiže jeho myslenie a cítenie sa podobá záhrade, zarastenej tou najdivokejšou burinou. Podobá sa hromade hnoja!

Áno, žijeme v modernej dobe technického pokroku, ale naše vnútro je plné hniloby. Žijeme v dobe technického pokroku, ale nie sme ľuďmi v pravom a chcenom zmysle! Zvieratá sú zvieratami, ale my ľuďmi nie sme! Lebo na to, čo robí človeka človekom vôbec nedbáme! Lebo vôbec nedbáme na čistotu a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia!

Je slepý a hluchý ten, kto nevidí skazenosť, úbohosť a nízkosť ľudského sveta. Veď všade je iba plno sebectva, chamtivosti, závisti, nenávisti, nenásytnosti a zvrhlosti. Nezaujatého pozorovateľa sa musí zmocniť hnus z toho, kam sme to až dopracovali. Lebo celý moderný pokrok je len smiešnym pozlátkom, zakrývajúcim vnútornú, hnilobnú skazenosť ľudskej civilizácie.

Ak sa raz človek nestane človekom, všetko aj tak vyjde navnivoč. Ak sa raz človek nestane čistým a ušľachtilým človekom v tých najprirodzenejších a najbezprostrednejších prejavoch svojej osobnosti – vo svojom myslení a cítení, potom sa všetko čo bude vytvárať stane len banálnou fraškou a smiešnou, malichernou nízkosťou.

Človeče, staň sa konečne v prvom rade človekom! Iba potom môžeš vybudovať civilizáciu, hodnú pojmu ľudská! Strom, kameň rastlina i zviera to už dokázali. Oni sú takými, akými byť majú. Iba ty ešte takým nie si! Preto dnes stojíš nižšie ako oni! Nižšie v tom živom, pravom a skutočnom! V tom naozajstnom a rozhodujúcom, pričom akékoľvek oháňanie sa technickým pokrokom je len úbohým sebaklamom. Sebaklamom, schopným oklamať a uspokojiť iba prázdnych, povrchných a plytkých. Sebaklamom, ktorý je očividný každému, kto je schopný aspoň trochu samostatne myslieť a uvažovať.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pon Júl 15, 2013 11:25 am

Diablov plán

Satan zvolal celosvetové zhromaždenie démonov. Vo svojom úvodnom prejave povedal:

„Prirodzenosťou ducha je zdokonaľovať sa a napredovať ku Svetlu. Nemôžeme ľuďom úplne zabrániť, ak sa chcú zdokonaľovať a žiť podľa Božích zákonov, ale môžeme ich cez rozum tak ovplyvniť, že zabudnú na to, prečo sem prišli.“

„Žiadam od vás toto“, povedal diabol:

„Otravujte ich myseľ, aby nemali čas myslieť na svojho Stvoriteľa a prestávali s ním udržiavať spojenie. Aby tú energiu, ktorú On vysiela do stvorenia ľudia použili nie pre Svetlo, ale pre nás a tým nás posilnia!“

„A ako to máme urobiť?“, zvolali jeho démoni.

„Sledujte každý ich krok, každú jednu myšlienku, čím sa zapodievajú. Vytvorte im kulty, aby prestali dodržiavať prvé Božie prikázanie. Ovplyvnite cirkevných hodnostárov, aby trvali na tom, že Mária je jediná, cez ktorú sa dostanú do raja. Nech sa k nej ľudia modlia, a vy vypočujte ich modlitby, ale tak, aby pomoc mala krátkodobý účinok. Potom sa budú opäť obracať ku nej a odvrátia sa od svojho Stvoriteľa.“

„Dajte im Santa Clausa, aby ste ich odviedli od vysvetlenia skutočného zmyslu Vianoc ich deťom. Dajte im veľkonočného zajačika, aby ani nehľadali význam veľkej noci.“

Predovšetkým ich lákajte aby chodili do svätýň a kostolov, lebo do cirkví sa dostali niektorí z nás a už tam úradujú. Ohlupujú cez rozum aj ducha, a ľudia sú už tak leniví, že nemajú silu začať premýšľať nad tým, čo sa tam hlása. Že nie Pravda ale lož zneje v ich chrámoch. Nech stále oslavujú vraždu Božieho Syna, nech stále uctievajú svätých, ktorí ani nejestvujú.“

„Vidíte poddaní moji, ani v to, že jediný Svätý je Boh, neveria. Nech si prijímajú hostie, v ktoré veria, že je telo Kristovo. Je to modlárčenie a to my potrebujeme.

Pokúšate ich, aby robili hriechy, aby stále chodili na spovede a stále si mysleli, že tým sa im všetko odpustí. Takto nebudú mať ani čas pocítiť, že zhrešením, nebudú mať odpustenie, kým im ten, komu ublížili, neodpusti.“

„Nech oberajú svojich blížnych o čokoľvek, zdravie, lásku či hmotné. Takto im to bude tiež vzaté a ich duch sa oslabí a bude pre nás dostupnejší.“

„Hlavne sa snažte o to, aby nepočuli svojho vodcu. On sa im ozýva cez cit. Vymyslite si množstvo možností, ako zamestnať ich myseľ.“ odpovedal diabol.

„Nabádajte ich, aby chodili s každou hlúposťou k lekárom, nech len berú lieky a ochromujú svojho ducha. Dajte im ľudí, ktorí im budú tvrdiť, že prírodná liečba nie je dobrá, je pomalá a neúspešná. Nech prestanú veriť v silu prírody, ktorú im do nej dal Boh. Nech sa dávkujú liekmi a liečia si len dôsledky choroby, ale v žiadnom prípade nesmú začať pátrať po príčine, ktorá vzniká z ich spôsobu života.“

„Obklopujte ich reklamami a ponukami nech si stále požičiavajú peniaze a nakupujú hmotné veci, najmä neužitočné, aby sa dostávali do dlhov, a aby všetku vinu hádzali na Boha. Najmä cez médiá ich oslovujte. Teraz internetom, televíziou a rádiom žijú všetci. Posielajte deti na stránky nevhodné. Radšej nech sa hrajú násilné hry, akoby sa mali dostať k Pravde. Púšťajte im kanály s nečistými programami, nech sledujú realitishow, kriminálne seriály, ktoré budú vplývať aj na ich deti. A hlavne veľa reklám. Aby mali čas na bezduché, prázdne chvíľky a zabúdali na správny vývoj svojho ducha.“

„Zaveďte módu, aby ženy prestali nosiť dlhé sukne a tak stratili žensky stud. Ochromte mravnosť na zemi, aby sa ženy obliekali vyzývavo, aby provokovali mužov. Mužom dráždite ich pudy, nech majú nečisté myšlienky a sú neverní svojím ženám. Veď viete, že všetko začína už myšlienkou. Z iných žien spravte mužatky, žena je tá, ktorá má viesť ľudstvo ku Svetlu, a to my nepotrebujeme!“

„Pokúšajte ich mužov, aby sledovali telesnú krásu inej ženy a prestali milovať svoje. Nech ich nechránia, lebo žena chránená mužom je silnejšia a skôr sa môže dostať k svojmu poslaniu.“

Tehotné ženy provokujte k hádkam a vyvolávajte depresie. Nech chodia do barov a kaviarní, fajčia a pijú a nedbajú na cudné obliekanie. Hlavne od polovice tehotenstva, keď sa majú inkarnovať duchovia. Oslabujte ich, aby vytvorili most pre nás. Čím viac vás bude inkarnovaných na zemi, tým lepšie sa bude plniť tento plán.

„Pôsobte cez zamestnávateľov, nech si z nich urobia otrokov. Potom budú stále zamestnaní a nebudú mať čas na rodiny a správnu výchovu detí. Budú sa hnať za peniazmi a stratia pojem o čase, ktorý im bol daný pre nápravu a zdokonalenie ducha na zemi. Takto nebudú mať ani poňatia o tom, že ich slobodná vôľa môže byť taká pevná, aby prekonala vaše úsilia.“

„Toto je plán, ktorý vyjde!“

Uspel diabol v tomto pláne? Posúďte sami.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pon Aug 12, 2013 3:04 pm

Čo nám chce povedať choroba?


Človek netuší, ako nesmierne inteligentne je utvorený svet v ktorom žije. A jedným z prejavov tejto neuveriteľnej inteligencie je choroba. Choroba, ako ten najpoctivejší, najpravdivejší a najpresnejší ukazovateľ nášho odklonu od stavu harmónie, ktorý je požiadavkou univerza.

Vnútorný, citový a myšlienkový život človeka je zákonitosťami univerza podriadený nevyhnutnosti zachovávania určitého, chceného stavu harmónie. Zachovávanie tejto harmónie sa potom na fyzickej úrovni tela prejavuje ako zdravie.

Ak však vo vnútornej, duševnej, citovej a myšlienkovej rovine dôjde k vybočeniu zo stavu harmónie a toto vybočenie trvá dlhšiu dobu, v telesnej rovine sa časom nevyhnutne prejaví ako choroba.

Vybočenie z požadovaného stavu vnútornej harmónie sa teda prejavuje disharmóniou fyzického tela, ktorú nazývame chorobou. Každá jednotlivá choroba je dokonalou signalizáciu toho, v čom konkrétne sme požadovaný stav harmónie dlhodobo prekračovali.

Choroba je našim najlepším priateľom, ktorý nás úprimne a pravdivo upozorňuje, v čom stojíme nesprávne, i keď to neraz býva upozornenie prísne a bolestné. Ak ho však príjmeme, ak sa ho vynasnažíme pochopiť a napokon aj vnútorne, duševne zrealizovať, čiže zmeniť sa lepšiemu, nastolíme opäť chcenú harmóniu, na základe ktorej sa choroba ako ukazovateľ disharmónie stane bezpredmetnou.

Predstavme si napríklad dva extrémy: na jednej strane nadmerný pohyb a na druhej strane nedostatok pohybu. Harmónia, čiže to pravé a správne sa nachádza presne uprostred. Je to presný stred medzi aktivitou a pasivitou.

Ak človek vybočí k nejakému extrému, trebárs k nadmernej aktivite a v tomto extréme dlhodobo zotrváva, príde časom choroba presne takého druhu, aby vytvorila určité protizávažie voči disharmónii nadmernej aktivity a prinútila človeka k zmierneniu tempa. Aby ho jednoducho postupne donútila korigovať extrém a priviedla ho k harmónii stredu, čiže k presnej rovnováhe medzi aktivitou a pasivitou.

Takto inteligentne pôsobí choroba. Človek by mal načúvať jej hlasu a nechať sa pochopením jej príznakov a samozrejme zjednaním nápravy priviesť k požadovanej harmónii.

A teraz buďme úplne konkrétni a povedzme si, čo nám o našej odchýlke od univerzom vyžadovaného stavu harmónie hovoria jednotlivé choroby:

Nespavosť poukazuje na neschopnosť odpútania sa od hmotného a na nedostatok odovzdanosti.

Nadmerná spavosť zase na únik z reality do sveta snov.

Bolesti hlavý poukazujú na preťažovanie mozgu nadmernou rozumovosťou, na príliš ambiciózne kombinovanie, na snahu preraziť múr hlavou, na kŕčovité hľadanie najvýhodnejšieho. Takýto dlhotrvajúci stav vedie k nedostatku vitálnej energie v mozgu s následnou mozgovou mŕtvicou.

Očné vady:

Krátkozrakosť – silná subjektivita a prehnané videnie detailov.

Ďalekozrakosť – nevidenie vlastného podielu v tom, čo je v živote pociťované ako negatívne. Nevidenie dôležitosti detailov.

Farbosleposť – slepota pre rozmanitosť života.

Škúlenie – nevidenie viacrozmernosti problémov.

Zápaly spojiviek – zatváranie očí pred konfliktami života.

Šedý zákal – nechce vidieť konfliktné situácie, aby ich nemusel riešiť.

Zelený zákal – vidí len to, čo vidieť chce.

Ušné vady:

Hluchota – nechce načúvať iným ľuďom, vlastnému vnútornému hlasu, precenenie svojej činnosti.

Hučanie v ušiach – pri vytváraní vlastného názoru nadmerné preberanie názorov iných.

Hlasivky – viac hovorí, než by mal.

Chrbtica – nedostatok hrdosti a priamosti ducha.

Bolesti v krížoch – skutočné, alebo domnelé preťaženie.

Nohy:

Celková slabosť – pohodlnosť, strata chuti poznávať nové.

Kolená – nedostatok pokory a schopnosti učiť sa.

Členky – nadmerný, alebo nedostatočný pocit životnej istoty.

Bedrové kĺby – pohodlnosť ducha.

Kŕčové žily – záľuba v stereotype života.

Pľúca – smútok, neradostné prijímanie životnej sily dychom, podvedomá snaha obmedzovať slobodu iných.

Astma – chce len prijímať a nevydávať. Nadutosť, snaha o dominanciu, snaha oddeľovať sa od iných, nadmerná štítivosť a čistotnosť.

Zuby:

Paradentóza – zníženie vôle bojovať so životom, strata sebaistoty.

Nechutenstvo – nedostatok radosti zo života, strach zo sexuality.

Choroby žalúdka – odmietanie niektorých stránok života, nedostatok odovzdanosti.

Slinivka, tenké črevo – existenčné strachy, nadbytok analýzy a kritiky.

Zápcha – materiálna pripútanosť snaha hromadiť materiálne.

Kolika – snaha zapáčiť sa niekomu za každú cenu, strach zo znepáčenia.

Cukrovka – nevďačnosť za sladké stránky života. Nositeľ žne stav nepociťovania telesnej lásky, čo sa prejavuje kyslou povahou.

Choroby pečene – nevyrovnanosť duchovného rozlišovania a hodnotenia, rýchle prechádzanie do extrémov, niečoho v živote veľa a niečoho málo, premrštené priania a ideály, Nereálne hodnotenie sveta, nezladenosť svetonázoru.

Choroby žlčníka – skrývaný hnev a agresivita.

Obličky – porucha ľudského spolunažívania. Nesplynutie so spoločnosťou, porucha komunikácie medzi ľuďmi.

Kamene – potlačená agresivita, nerozlišovanie dobrého, zlého, potrebného a nepotrebného.

Chorí na obličky nevidia svoju roľu v problémoch s druhými, nevidia seba samých v chybách druhých, nezbavujú sa prežitého.

Močový mechúr – človek sa cíti trvalo v tlaku.

Menštruačné problémy – potlačovanie ženskej role, ženskosti.

Impotencia mužov – nepochopenie a necenenie si ženskosti.

Vysoký krvný tlak – obavy z nesplnenia budúcich úloh, chýba pracovná sebadôvera, psychické preťaženie.

Nízky krvný tlak – nechuť čeliť životným úlohám, nedostatok sebapresadenia, nedostatok sebavedomia.

Ruky – úrazy – znížená schopnosť praktického jednania, zmocňovania sa úloh, ktoré prináša život. Nedostatočná alebo vadná tvorivosť.

Ďalej uvádzam už len veľmi stručný prehľad ďalších psychosomatických vzťahov:

Krv – životná sila, vitalita.

Hrubé črevo – nevedomie, lakomosť.

Tenké črevo – spracovanie dojmov, analýza.

Krk – strach.

Koža – ohraničenie, normy, kontakt.

Srdce – schopnosť lásky, emócie.

Kosti – pevnosť, plnenie noriem.

Žalúdok – pocit, schopnosť prijímania.

Ústa – pripravenosť prijímať.

Uši – poslušnosť.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Aug 29, 2013 5:43 pm

Skromnosť! Jediná možná cesta!


Správa z tlače zo dňa 3.8.2013: Ďalšia vlna horúčav bude dlhšia a intenzívnejšia ako všetky doterajšie v tomto lete. Niektorým ľuďom však podľa klimatológov stále nedochádza, že je to závažný problém. Globálne otepľovanie je totiž možno väčšie zlyhanie ľudstva ako svetové vojny, no krajiny a jednotlivci tomu nevenujú pozornosť.

Svetová meteorologická organizácia (WMO) vo svojej poslednej správe jednoznačne hovorí o globálnom otepľovaní a rastúcom skleníkovom efekte. Atmosferická koncentrácia oxidu uhličitého sa napríklad v roku 2010 zvýšila o 39 percent v porovnaní s predindustriálnym obdobím, metánu o 158 percent a oxidu dusného o 20 percent. Všetko sú to skleníkové plyny, súvisiace s ľudskou činnosťou. Táto zmena zloženia atmosféry spôsobuje, že globálna teplota stúpa, čo má výrazný vplyv na hydrologický cyklus a spôsobuje zmeny poveternostných a klimatických pomerov. Za všetky extrémne povodne, búrky a suchá môžu ľudia, pretože sa nesprávali šetrne k planéte a jej zdrojom.

Posledné desaťročie bolo desaťročím extrémov, aké nemá v histórii obdobu a tento trend bude pokračovať A žiaľ naše, ani svetové úrady tomu nevenujú žiadnu pozornosť.

Toľko z článku, ktorý bol zverejnený v denníku „Pravda“ dňa 3.8.2013.

Ľudia ničia svoju planétu, pretože sú neskromní! Pretože ich potreby a nároky vysoko prevyšujú jej možnosti!

Neskromnosť vládne svetu! Nenásytná, neukojiteľná túžba mať stále viac a užiť si toľko, koľko sa len dá. A tomuto trendu sa nič nestavia do cesty. Práve naopak! Všetko mu podlieha. Veď práve tým, koľko dokáže človek nadobudnúť a čo si môže dovoliť stúpa na priečkach spoločenského rebríčka. V tom predsa spočíva úspech a tým sa človek stáva osobnosťou, ktorá niečo znamená. Takýto prístup k životu je ideálom národov a jednotlivcov.

Ideály ľudstva sú však zvrátené. Ideálom a hybnou silou spoločnosti totiž nemôže byť mať čoraz viac a byť v tom čo najúspešnejší. Ľudia, ktorí sa v tomto snažení dostali na vrchol a ich životný štandard sa nesmú stať príkladom pre ostatných, aby sa i oni snažili dosiahnuť niečo podobného. Také niečo totiž nemôže naša planéta ustáť. Lebo práve snaha mať čoraz viac a mať čoraz vyšší životný štandard doslova drancuje jej zdroje, ktoré nie sú stavané na tak vysoké ľudské nároky.

Svetu a planéte Zem môže pomôcť jedine návrat k skromnosti. Skromnosť znamená mať toľko, koľko potrebujeme k dôstojnému životu.

Skromnosť je odrazom veľkosti ducha! Ducha naplneného dobrom, spravodlivosťou, ušľachtilosťou a ľudskosťou, ktorý prostredníctvom žitia týchto hodnôt prežíva šťastie, pokoj a vyrovnanosť. Takýto veľký ľudský duch necíti žiadnu potrebu hnať sa za hromadením majetkov a za peniazmi. Dokáže sa uspokojiť s tým najzákladnejším, čo človek potrebuje.

Nenásytná neskromnosť je vysvedčením malosti ducha, ktorý neusiluje o dobro, ušľachtilosť, spravodlivosť a ľudskosť a preto v jeho vnútri niet pravého šťastia, pokoja a vyrovnanosti. Takýto človek sa pachtí za peniazmi a majetkami v klamlivej túžbe, že práve oni mu prinesú šťastie a naplnenie.

Je to však cesta, ktorá k vnútornému naplneniu nevedie! Je to prejav malosti ducha, ktorý sa podvedome snaží zakryť svoju vnútornú menejcennosť vonkajším leskom. Peniazmi, slávou, majetkami alebo mocou.

Veľký ľudský duch nepotrebuje nadmerný prepych, nadmerné bohatstvo a majetky, aby si tým sám sebe alebo niekomu inému niečo dokazoval. Veľký duch je naplnený šťastím a vyrovnanosťou prostredníctvom hodnôt, ktorými žije. Skromnosť je jeho prirodzenosťou, pretože si môže dovoliť byť skromný! Nízky a malý ľudský duch sa však naopak snaží zakryť vlastnú vnútornú malosť a nenaplnenosť honbou za peniazmi, majetkami a pôžitkami. Snaží sa svoje prázdne vnútro prekryť pláštikom vonkajšieho lesku.

Záchrana planéty Zem však spočíva iba v zmene tejto zvrátenej orientácie. Záchrana našej planéty a teda i ľudstva, ktoré na nej žije spočíva v snahe o nadobudnutie veľkosti ducha. To je možné jedine príklonom k skutočným hodnotám, ktorými sú dobro, ušľachtilosť, spravodlivosť a ľudskosť. Životom v súlade s týmito hodnotami sa duch človeka stáva veľkým a prúdi k nemu šťastie, radosť a mier. Prirodzeným spôsobom sa stáva skromným. Skromným človekom, ktorý nemá potrebu stupňovať svoje potreby do neúnosných, ba až fantastických rozmerov pretože vie, že to človeku šťastie neprináša. Skromným človekom, ktorý sa dokáže uspokojiť s tým najzákladnejším. Jeho skromnosť je totiž prirodzeným prejavom veľkosti jeho ducha, ktorého schopnosť uskromniť sa je jediným trvalo udržateľným modelom spôsobu života na tejto zemi.

Cesta k trvalej udržateľnosti života na zemi je cestou skromnosti! Životné úsilie ľudí má byť zamerané predovšetkým k dosahovaniu vnútorných hodnôt a nie k získavaniu majetkov a peňazí. Jedine týmto spôsobom sa totiž možno dopracovať k šťastiu, naplneniu, ako aj k cnosti prirodzenej skromnosti.

Túžba po peniazoch a majetkoch, aká tu vládne dnes je cestou do záhuby. Cestou k vydrancovaniu a zničeniu našej planéty a tým i k sebazničeniu ľudstva.

Kto chce urobiť niečo pre seba samého, pre túto zem, pre toto ľudstvo i pre budúce generácie nech sa učí skromnosti. Nech sa prirodzená skromnosť a nenáročnosť v potrebách stane jeho životným ideálom.

Pred 2000 rokmi chodil po zemi Syn Boží. Jeho život bol príkladom skromnosti.

Za koho však sami seba považujú mnohé takzvané vyspelé národy a mnohí jednotlivci, ktorí sa utápajú v nadbytku a prepychu, vysoko prevyšujúcom ich normálne ľudské potreby a ktorí paradoxne ešte stále nemajú dosť? Za koho sa považujete vy majetní a bohatí, na míle vzdialení od pojmu skromnosť? Považujete sa vari za väčších a cennejších ako bol Syn Boží, ktorý vám príkladom svojho života ukazoval cestu skromnosti?

Váš zvrátený ideál neudržateľného spôsobu života ničí túto zem a preto Boh, nad ktorého Syna sa svojou neskromnosťou odvažujete stavať zničí vás! Zničí vás, pretože ste vnútorne bez akejkoľvek hodnoty a svoju duchovnú bezcennosť, ktorú podvedome vyciťujete sa snažíte sami pred sebou i pred ostatnými zakryť množstvom peňazí a majetkov.

Vaša nenásytná neskromnosť však už nesmie a nebude mať na zemi viac miesta! Miesto na nej bude mať už len skromnosť, ako odraz pravých hodnôt, ktorými je naplnené ľudské vnútro. Skromnosť, ako odraz skutočnej veľkosti človeka, ktorý je šťastný aj z mála a ktorý preto nepotrebuje sám sebe ani iným nič navonok predstierať.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Sep 26, 2013 10:57 am

Ako myšlienky určujú náš osud



Málokto dokáže pripustiť, že by myslenie, že by spôsob nášho myslenia mohol mať nejaký zásadný vplyv na formovanie nášho budúceho osudu. Ale opak je pravdou! Pozrime sa na konkrétnu situáciu zo školského prostredia, v ktorej sa to mimoriadne nápadne prejavuje. Pri maturitných, alebo hocijakých iných skúškach zásadného významu sa totiž často stáva, že dobrí žiaci si vytiahnu práve tú otázku, ktorú nevedia, kým zase tí menej snaživí práve tú jedinú otázku, ktorú ovládajú. Nie je to náhoda, ale je za tým určitá zákonitosť.

Pozrime sa na dvoch študentov, ktorí sa majú v rámci jedného maturitného predmetu naučiť sto otázok. Snaživý študent ich deväťdesiatosem perfektne ovláda a iba dve z nich sa naučiť nestihol.

U menej snaživých študentov býva tento pomer obrátený. Oni dobre ovládajú iba dve otázky. Avšak keď dôjde k lámaniu chleba, ten snaživý si zvyčajne vytiahne otázku, ktorú nevie, kým ten menej snaživý otázku, ktorú vie.

Prečo je tomu tak? Lebo obaja na ne intenzívne mysleli! Jeden však so strachom a úzkosťou, pretože ich nevie a druhý s nádejou, lebo iba tieto vie.

Ten prvý na ne myslel v strachu, čiže negatívnym spôsobom a ten druhý v nádeji, čiže spôsobom pozitívnym. A keďže obaja na ne mysleli rovnako intenzívne, ich intenzívne myslenie im obom prinieslo splnenie. Ibaže jednému spôsobom negatívnym a druhému spôsobom pozitívnym, to znamená presne podľa druhu ich myslenia.

No a táto zákonitosť platí nie len v školskom prostredí, ale aj v každodennom živote. Na čo človek intenzívne myslí, po čom túži a na čo sa vnútorne zameriava, to napokon aj dosiahne.

Ak sú teda naše myšlienky silne, dlhodobo a intenzívne zameriavané k určitému cieľu, tento cieľ dosiahneme! Musia to však byť naozaj myšlienky intenzívne, pretože tie prchavé, plytké a nestále nemajú zodpovedajúcu formotvornú silu.

Utajované poznanie o skrytej sile ľudského myslenia, prostredníctvom ktorej je človek schopný vedome formovať svoj budúci osud začalo prenikať do povedomia spoločnosti knižnými titulmi typu: ako sa stať bohatým, úspešným alebo slávnym. Píše sa v nich o tom, že intenzívne myšlienkové snaženie celkom určitým smerom prináša vždy svoje ovocie.

Táto zákonitosť naozaj funguje, ale pozor! Skrýva sa v nej i veľké nebezpečenstvo, o ktorom sa už zväčša nevraví. Veľké nebezpečenstvo, spočívajúce v nesprávnom použití sily myslenia.

Opäť si uveďme príklad: Mladá žena je presvedčená o tom, že šťastný život je možné prežiť iba v bohatstve a preto túži po bohatom ženíchovi. Týmto smerom každodenne upína svoje túžby. Jej silné chcenie a intenzívne myslenie ju postupne začínajú privádzať k mužom, ktorí môžu splniť jej prianie. Za jedného z nich sa napokon aj vydá.

Až v manželstve však začína zisťovať, čo je to vlastne za človeka, pretože pred tým tomu nevenovala veľkú pozornosť, nakoľko jej najrozhodujúcejším kritériom bolo bohatstvo. Zrazu však zisťuje, že si vzala človeka panovačného a arogantného. Človeka zvyknutého rozkazovať, ktorému sa každý podriaďuje. Všetko musí byť tak, ako chce on.

A mladá žena, ktorej sa splnilo jej životné prianie vydať sa za bohatého muža začína spoznávať, že jej to šťastie neprináša. Že síce žije v dostatku, ale v neslobode, ako vtáčik v zlatej klietke. A mreže klietky ju tiesnia, ponižujú a zamedzujú jej slobodnému rozletu.

Na tomto príklade je vidieť, že hoci žena využila sily myslenia k dosiahnutiu určitého cieľa, ktorý považovala za to najlepšie pre seba, šťastie jej to neprinieslo.

A práve v tejto skutočnosti sa skrýva zrada všetkých kníh typu: ako sa stať bohatým, úspešným a slávnym. Na jednej strane je totiž pravdou, že človek môže prostredníctvom sily vlastného myslenia zameraného na určitý cieľ dosiahnuť čo chce, ale na druhej strane mu to vôbec nezaručuje, že po dosiahnutí svojho cieľa bude naozaj šťastným, spokojným a vnútorne naplneným.

Čo má teda človek vlastne chcieť a ktorým smerom má zamerať svoje myslenie, aby mohol byť skutočne šťastným?

Veľký Učiteľ, ktorý veľmi dobre vedel o sile ľudského myslenia nám jasne ukázal, kam máme svoje myslenie nasmerovať. Ukázal nám, čo máme chcieť a o čo máme vnútorne usilovať, aby sme mohli byť skutočne šťastnými.

Veľký Učiteľ hovoril: Usilujte o kráľovstvo nebeské a všetko ostatné sa vám pridá. Usilujte o hodnoty kráľovstva nebeského a všetko ostatné dostanete navyše.

Znamená to, že rovnako intenzívne, ako dnes ľudia usilujú o peniaze, postavenie, majetky, slávu, úspech, moc a pôžitky treba usilovať o čestnosť, ušľachtilosť, čistotu, láskavosť a spravodlivosť, ktoré sú hodnotami kráľovstva nebeského. Lebo peniaze, postavenie, sláva, moc majetok, úspech a pôžitky nie vždy prinesú, alebo lepšie povedané, nikdy neprinesú to skutočné a trvalé naplnenie, šťastie a mier. Avšak úsilie o ušľachtilosť, čestnosť, láskavosť a spravodlivosť prinesú človeku šťastie, radosť a mier vždy!

A nie len to! I všetko ostatné, to hmotné, čo nevyhnutne potrebuje sa mu ešte navyše pridá, aby mohol prežiť ľudsky dôstojný život na tejto zemi.

Zjednodušene povedané: Ak túžime po dobrom aute a týmto smerom zameriame svoje chcenie, dosiahneme to. Ale šťastie nám to priniesť nemusí.

Ak túžime po bohatstve a týmto smerom zameriame svoje chcenie, dosiahneme to. Ale šťastie nám to priniesť nemusí.

A takto je to so slávou, majetkom, úspechom a pôžitkami. Môžeme ich dosiahnuť, keď budeme veľmi chcieť, ale šťastie nám to priniesť nemusí.

Ak sa ale túžime stať čistým, ušľachtilým, láskavým a spravodlivým človekom tiež to dosiahneme! Potom sa však šťastnými staneme celkom zaručene! Toto je totiž jediná cesta, vedúca k skutočnému, pravému šťastiu, radosti a naplneniu.

V ľudskom myslení sa skrýva nesmierna sila. Jej prostredníctvom je nám možné dosiahnuť čo len chceme. Človek však má chcieť to najvyššie, najvznešenejšie a najušľachtilejšie, čo vôbec jestvuje! A ak to bude naozaj chcieť, dosiahne to! Dosiahne spojenia so Svetlom, ktoré svojim jasom prežiari vlákna jeho osudu a ďalší život takéhoto človeka bude cestou šťastia, radosti mieru a plnosti bytia.

Tak, ako je človek schopný svojou intenzívnou myšlienkovou túžbou ovplyvniť, alebo lepšie povedané doslova určiť výber maturitnej otázky, ako to bolo spomenuté na začiatku, úplne rovnako je pri intenzívnej vnútornej túžbe a snahe schopný dosiahnuť spojenia so Svetlom Najvyššieho.

Človek toho schopný je! Ale chce to? Neuspokojuje sa vo svojich túžbach s ďaleko menej hodnotnými cieľmi? S cieľmi, ktoré síce taktiež môže dosiahnuť a aj ich dosahuje, avšak druhoradosť a malosť týchto cieľov a s nimi spojené vnútorné nenaplnenie sa nedá ani len porovnať so šťastím, plynúcim z tých najvyšších cností a ideálov, ktoré by mohol dosiahnuť, keby ich dosiahnuť chcel.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Okt 24, 2013 3:50 pm

Otupenosť más!



Úvodom si prečítajte názor herca Martina Hubu na výšku duševnej úrovne našej spoločnosti, ktorý je úryvkom jedného jeho mediálne zverejneného rozhovoru:

Otázka: Žijeme v dobe, keď sú hodnoty utláčané do úzadia. Žijeme rýchlo a povrchne. Stíhate vnímať aj tento reálny život?

Odpoveď: Ak ma v poslednom čase niečo desí, tak je to presne toto, čo sa na nás valí. Dnešné pomery znižujú kvalitu spoločenského povedomia a ľudia hlúpnu. Oveľa menej kvalitne uvažujú. Zaoberajú sa len hĺbkou bezduchých seriálov, kde je jediný problém kto s kým. V týchto súradniciach dnes ľudia uvažujú masívne. Seriálov je veľa a ľudia sa stali od nich závislí. Je len malé percento, čo túto malosť „prekuklo“ a odmieta ju. Považujem to za zvrhlosť od ľudí, čo na to majú dosah. Je to totiž o tom, že s neuvažujúcimi ľuďmi sa ľahšie manipuluje. Takého človeka ľahšie nahovoríte na pôžičku, presvedčíte ho, čo všetko si môže dovoliť. Táto manipulácia je nebezpečná, pretože raz narazíme na stenu a ľudia budú nepripravení na ťažký život. Nehovorím, že teraz sa žije ľahko. Len chcem poukázať na to, že dnes mnohí žijú vo virtuálnej skutočnosti a desí ma, že toto ohlupovanie toľkí tak radi prijali.

Otázka: Ale našťastie sú tu ešte tvorcovia, ktorým ide o skutočné umenie s hodnotným posolstvom...

Odpoveď: ...ktorí sú na smiech. Uvažovanie spoločnosti vás „odstredí“. Väčšine je dobre tak, ako je, nepotrebujú viac. Každého, kto im chce ponúknuť niečo náročnejšie, vyhodia.

Toľko teda Martin Huba. Áno, žiaľ presne takáto je situácia a my sa na ňu skúsme pozrieť ešte detailnejšie a hlbšie. Celkom otvorene a bez toho, že by sme mali potrebu dávať si servítku pred ústa.

Masy, čiže väčšina populácie nikdy nemala potrebu po niečom hlbšom a hodnotnejšom. Väčšine úplne postačuje tá najnižšia prízemnosť bytia, nie príliš odlišujúca sa zvieraťa. Spokojne si žijú vo svojom malom svete všedných, banálnych, ale pre nich tak veľmi dôležitých starostí a radostí bez toho, že by v sebe pocítili túžbu po niečom hodnotnejšom, vyššom, vznešenejšom a ušľachtilejšom.

Výšku hodnoty každého človeka však určuje výška hodnôt, o ktoré sa usiluje! Hodnôt, po ktorých túži a za ktorými ide! To, aký má človek hodnotový systém hovorí o výške jeho vlastnej hodnoty!

No a posvätnou povinnosťou každej ľudskej bytosti je mať pred sebou iba tie najvyššie hodnoty, aké vôbec jestvujú. Lebo len úsilie o dosiahnutie takýchto hodnôt má schopnosť dať životu človeka skutočnú hodnotu! Má schopnosť učiniť ho skutočne plnohodnotným!

Spravodlivosť, čestnosť, čistota, ušľachtilosť, dobro, ľudskosť, túžba po poznaní pravdy o zákonitostiach života a túžba po pochopení zmyslu vlastného bytia - toto sú tie vysoké hodnoty, ku ktorým by malo byť zamerané úsilie každého človeka.

Ak by tomu tak bolo, svet by bol už dávno plný hodnotných ľudí. Na základe svojho úsilia o spravodlivosť, čestnosť, čistotu, ušľachtilosť, dobro a ľudskosť by dosahovali vysokej morálnej úrovne a ich túžba po poznaní pravdy o zákonitostiach života a po pochopení zmyslu vlastného bytia by v nich prebudila, stimulovala a plne rozvinula schopnosť samostatného myslenia. Toho dôsledkom by bola vysoko morálne a mravne stojaca ľudská osobnosť, schopná samostatne myslieť a uvažovať.

Aká však je a žiaľ vždy v doterajšej histórii bola na tejto zemi realita? Tou realitou boli ľudia, boli široké masy ľudí, na míle vzdialené od ideálu spomínaného vyššie. Boli to ľudia, ktorí nie sú a nikdy neboli ľuďmi vysokých morálnych a mravných hodnôt. Ľudia, ktorí nikdy netúžili po poznaní pravdy o zákonitostiach života, či po pochopení zmyslu vlastného bytia. Ľudia, ktorí o týchto veciach nikdy vážne neuvažovali a vnútorne sa nimi nikdy vážne nezaoberali. Preto je ich myseľ lenivá a plytká. Mľandravá a neschopná námahy. Pohybujúca sa vždy iba v plytkých vodách banálnosti života, bez túžby vyplávať už raz konečne na šíre, otvorené, voľné more.

Jesť, piť, užívať si a čo najmenej myslieť! Toto bolo vždy cieľom väčšiny ľudí na zemi. Všetko, čo človek robí a to i vrátane človeka súčasného má buď priamy, alebo nepriamy vzťah k týmto štyrom základným kategóriám ľudskej činnosti. Oni predstavujú absolútne celý ich duševný obor. Len jesť, piť, užívať si a čo najmenej myslieť.

Túto skutočnosť si ale všimli mnohí takzvaní šikovní, ctižiadostiví a podnikaví. Pochopili, že ak sa bude týmto elementárnym tendenciám ľudí vychádzať v ústrety, dá sa na tom dobre zarobiť a výborne z toho profitovať. A ako sa patrí to aj využili a stále využívajú. Tak vznikli celé odvetvia priemyslu a kultúry, profitujúce z nadbiehania duševnej malosti a nízkosti ľudí, pričom tajomstvo úspechu spočíva v tom, že sa nízka hranica duševného rozsahu väčšiny nikdy neprekračuje. Smerom nadol od tejto hranice to môže ísť akokoľvek hlboko. Hĺbka a nízkosť nikdy nevadila a nevadí.

Vadí a na prekážku je iba to, čo onú nízku hranicou duševného obzoru väčšiny nejako prekračuje. To sa stáva neprijateľným a neakceptovateľným.

V poznaní tejto zákonitosti spočíva úspech! Úspech kníh, filmov, piesní, internetových stránok, novín, časopisov, počítačových hier, krčiem, herní, zábav a ešte mnohých iných vecí.

Úspech spočíva v nízkosti! Úspech je v rešpektovaní nízkosti a malosti! Je v nadbiehaní nízkosti a malosti! Tak to ľudia chcú a tak je im to preto dávané. Ponuka zodpovedá dopytu! Ľudstvo sa topí vo vlastnej nízkosti! Blažene sa v nej prevaľuje ako prasa v bahne. Väčšine to vyhovuje a sú spokojní. Majú čo chcú. Že takéto niečo je pod úrovňou človeka ich netrápi.

A preto tí nemnohí, ktorých to trápi a ktorí vyčnievajú z radu pretože túžia po niečom hodnotnejšom sú väčšinou nepochopení. Tí, ktorí chcú svojim úsilím o vysoké hodnoty naplniť pravú veľkosť svojho človečenstva sú tomuto svetu cudzorodými. Ba mnohokrát sú dokonca považovaní za rušiteľov všeobecnej harmónie a zhody. Väčšina ich jednoducho nedokáže pochopiť.

Preto sa nečítajú skutočne dobré knihy a nepočúva skutočne dobrá hudba. Preto naozaj dobré filmy nikdy nezaznamenávajú masový úspech, ale možno ich vidieť iba vo filmových kluboch. Preto sú hodnotné stránky na internete omnoho menej navštevované ako tie bez hodnoty a tak ďalej a tak ďalej.

Na zemi je to jednoducho takto! A o tom, že je to práve takto hovoril už Kristus vo svojom podobenstve o dvoch cestách. O ceste širokej, po ktorej kráča väčšina, avšak práve táto široká cesta je cestou do záhuby a o ceste úzkej, ktorú nachádzajú iba nemnohí, avšak jedine ona je cestou do života. Do skutočného života plnohodnotnej ľudskej bytosti, ktorá dokázala dať vlastnému životu pravú hodnotu prostredníctvom svojho úsilia o pravé a skutočné hodnoty. Prostredníctvom svojho úsilia o spravodlivosť, čestnosť, čistotu, ušľachtilosť, dobro a ľudskosť, prostredníctvom svojej túžby po poznaní pravdy o zákonitostiach života, ako i svojou túžbou po pochopení zmyslu vlastného bytia.

Ak človek chce byť človekom, musí sa k tomu schopiť! Ak to nedokáže a pohodlne sa prispôsobí len oným nízkym, živočíšnym cieľom, len onému nízkemu, plytkému, nenáročnému a lenivému štandardu myslenia, vzdiali sa od toho, čo ešte možno považovať za človeka. Stane sa iba živočíchom, navonok sa na človeka podobajúcim. Živočíchom, sebaisto kráčajúcim po širokej, vydláždenej ceste úpadku ľudskosti. Po širokej a vydláždenej ceste, smerujúcej k absolútnej deštrukcii jeho osobnosti. To je ono zatratenie, o ktorom hovoril Kristus. Je to záhuba bytosti, ktorej existencia nemá už nijaký zmysel, pretože sa vzdialila do napĺňania veľkosti svojej podstaty. Pretože sa spreneverila veľkosti vlastného človečenstva.

Čo napríklad vy samotní urobíte s vecami, ktoré už nepotrebujete? Vyhodíte ich! Zbavíte sa ich! A tak isto sa i toto stvorenie nakoniec zbaví takýchto živočíchov, podobajúcich sa na človeka. Zbaví sa bytostí, ktorým bolo vždy zaťažko schopiť sa k realizovaniu a naplneniu svojej vlastnej ľudskej veľkosti.

Široká cesta más s ich pseudokultúrou, názormi, spôsobom myslenia a trávenia voľného času, s ich duševným obzorom, plytkými a nízkymi hodnotami je cestou do zatratenia.

Je len prejavom pohodlnosti myslenia, ak niekto dúfa, že má pravdu a musí ísť správne, keď tak ako on ide väčšina a keď tomu, čomu verí on verí väčšina. To je ale zásadný omyl, pretože len nemnohí, čiže tí, ktorí dokážu prekročiť hranicu všeobecnej duševnej malosti sú tými, ktorí môžu nájsť onú úzku cestu do života.

Ku ktorým z nich chceš človeče patriť ty?

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Ned Nov 17, 2013 2:55 pm

Svetovláda! Fikcia alebo realita?


Túžba po ovládaní ľudí i území sprevádza celé dejiny našej civilizácie. V dávnejších dobách k tomu dochádzalo hrubou silou. Viď napríklad dobyvateľské snahy Alexandra Veľkého, alebo rímskej ríše. Tieto snahy pretrvávali v rôznych formách a podobách až do súčasnosti. Ich vrcholom s celkom otvorenými a neskrývanými ambíciami na svetovládu bol nemecký fašizmus.

Fašizmus pokročil vo svojich snahách o ovládanie más dopredu tým, že okrem nevyhnutnej hrubej sily začal masívne využívať aj silu slova - silu propagandy.

Hitlerovské Nemecko malo svoje ministerstvo propagandy, ktorého úlohou bolo cielené a účelové masírovanie verejnej mienky tak, aby sa obyvateľstvo stalo nakloneným režimu a uverilo jeho ideám a zámerom. Sila tejto propagandy dokázala mnohých Nemcov vyburcovať až k fanatizmu. K fanatickej viere vo vlastnú nadradenosť, na základe ktorej majú právo vládnuť menejcenným rasám, či k fanatickému presvedčeniu v konečné víťazstvo nemeckých zbraní. Toto ich presvedčenie bolo napríklad tak veľké, že keď na začiatku roku 1945 už takmer celý svet vedel, že Nemci vojnu prehrajú, oni sa urputne bránili dúfajúc, že sa môže ešte všetko obrátiť.

Hrubú silu a silu propagandy využíval aj režim komunistický. Prostredníctvom hrubej sily likvidoval svojich vnútorných odporcov a prostredníctvom propagandy neustále masíroval spoločenské povedomie za účelom dosiahnutia poslušnosti režimu.

Fašistická a komunistická propaganda sa zakladali na princípe tisíckrát opakovanej lži, ktorá sa nakoniec stáva pravdou. A vskutku, v oboch spomínaných režimoch existovali celé masy ľudí, ktorí vo svojej pohodlnosti veci hlbšie neskúmali a ktorí slepo verili tomu, čo sa neustále hlásalo. Pod vplyvom propagandy sa mnohí stotožnili s predkladanými ideami až do takej miery, že sa stali presvedčenými fašistami alebo komunistami. Tisíckrát vyslovovaná lož, ktorej podstatu z vlastnej pohodlnosti nikdy neskúmali sa pre nich naozaj stala pravdou.

Bolo by však nesmierne naivné myslieť si, že po páde fašizmu a komunizmu ustali i všetky snahy o ovládanie más a svetovládu. Tieto tendencie sú stále živé! Iba nadobudli inú formu a prispôsobili sa moderným podmienkam. Zdokonalili sa a transformovali sa. Dokonca by sa dalo povedať, že celé dejiny ľudstva boli vždy poznamenané iba hľadaním a zdokonaľovaním snáh určitej elity o ovládanie širokých más obyvateľstva. Zo začiatku sa tak dialo bezvýhradne iba prostredníctvom hrubej sily, kým v dvadsiatom storočí k tomu pribudlo i spolupôsobenie propagandy.

Na konci 20. a začiatkom 21. storočia však došlo k obrovskému pokroku v tom, že stará, dobrá a osvedčená hrubá sila, ktorá sa ešte stále efektívne využíva bola predsa len do značnej miery nahradená ovládaním ľudí a krajín prostredníctvom sily kapitálu. Čisto ekonomicky!

No a podmienkam modernej doby bola prispôsobená i propaganda, ktorej úlohou je ohlupovanie más a manipulovanie s nimi prostredníctvom slova. Maximálne efektívne k tomu boli využité moderné informačné technológie. Deje sa to tak, že prostredníctvom elektronických a printových médií je zámerne šírené obrovské množstvo lacných, plytkých a povrchných informácií, ktorých nadmiera má zamedziť tomu, aby si človek v návale povinnosti a lavíny informácií našiel čas zastaviť sa a o všetkom, čo sa okolo neho deje samostatne premýšľať. Aby jednoducho natrvalo zostal iba súčasťou nemysliacej masy, ktorá slepo a bez rozmýšľania prijíma to, čo sa jej sprostredkováva.

Cieľom súčasnej formy propagandy je formovanie nemysliacich a konzumnému spôsobu života podrobených bytostí, ktoré takýto štýl života považujú za to jediné a najvyššie, čo vôbec jestvuje a o čo treba usilovať.

Takmer všetko, čo ku nám dnes prichádza z televízie, z novín, z internetu, z rozhlasu, z kníh a časopisov je účelovo zamerané na duševnú degradáciu človeka! Ide o cielenú propagandu, ktorej účelom je vytvorenie prázdnej, povrchnej, nemysliacej a preto ľahko ovládateľného bytosti. Bytosti lenivej myslieť. Lenivej a časom už ani neschopnej uvažovať mimo hraníc duševného štandardu určeného propagandou.

Človeku, ktorý sa tomu podvolí a dlhodobo žije a uvažuje iba v rámci takto stanoveného duševného obzoru postupne ochabuje jeho schopnosť samostatného myslenia. Takýto človek je chytený do osídiel. Je zotročený a uväznený bez toho, že by musel byť zavretý vo väzení. Je totiž zotročený duševne! Zlomený duševne! Odsúdený stať sa iba slepým konzumentom prázdnej konzumnej spoločnosti! Je uvrhnutý do neslobody tak rafinovaným spôsobom, že si celú biedu vlastného zotročenia ani neuvedomuje. Ba dokonca v nej nachádza záľubu a potešenie!

Súčasný spôsob propagandy učinil z ľudských bytostí konzumných živočíchov a duševne zdegradované, neslobodné masy, ktoré si o sebe myslia, že sú slobodné. Že sú slobodné, keď sledujú stupídne televízne seriály a filmy plné násilia, keď hrajú počítačové hry a čítajú bulvár, keď surfujú po internete a hľadajú stále nové pikantnosti a zaujímavosti, keď majú neustále sluchátka na ušiach a počúvajú hudbu a tak ďalej a tak ďalej. Toto všetko však nie je žiadna sloboda, ale účelové vymývanie mozgov! Vymývanie mozgov za účelom duševnej degradácie človeka v nemysliacu bytosť, s ktorou sa dá ľahko manipulovať, ovládať ju a čokoľvek jej nahovoriť.

No a vrcholným produktom tohto úsilia je človek, ktorý sa na svojej pravidelnej dávke ohlupovania a vymývania mozgu stane závislý podobne, ako na drogách a ktorý sa sám nenávistne postaví voči každému, kto by sa mu snažil pomôcť. Kto by sa mu snažil otvoriť oči a ukázať mu jeho ľudsky nedôstojný stav, ako i spôsob, ako sa z neho vymaniť. O to totiž už takáto obeť nemá mnohokrát vôbec žiadny záujem. Naopak, cíti sa byť ohrozenou zo straty toho, na čo si už zvykla. A preto znenávidí každého, kto by nejakým spôsobom siahal na jej pohodlie a návyky.

A tak paradoxne otrok útočí voči tomu, kto ho chce z jeho zotročenia oslobodiť. Toto je husársky kúsok a vrcholný produkt úspešného, moderného, propagandistického vymývania mozgov.

Nehádžte perly sviniam, aby sa neobrátili proti vám a neroztrhali vás! Je nebezpečné hovoriť duševne zdegradovaným obetiam propagandy konzumizmu o ich zotročení. Mohli by sa totiž obrátiť voči vám. Už im totiž všetko vyhovuje tak, ako to je. Už nechcú viac. Už sa ani len vo svojej mysli nie sú schopní povzniesť vyššie, pretože myslenie ich bolí a padne im zaťažko.

A predsa! Predsa len má byť hovorené o ceste von z toho marazmu! O ceste ku skutočnej dôstojnosti, slobode a veľkosti človeka! Je to cesta, smerujúca k pravým životným hodnotám, ktoré sú hodnotami ducha! Cesta k nadobúdaniu hodnôt ducha! Sú to spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť, čistota, ľudskosť a túžba po poznaní zmyslu života.

Je to cesta, na ktorej musí mať človek dosť guráže a odvahy odvrhnúť od seba absolútne všetko, čo sa prieči týmto hodnotám. Lebo jedine úsilie o tieto hodnoty môže dať jeho životu skutočnú veľkosť a pravú ľudskú dôstojnosť. Jedine nimi sa človek stáva naozaj človekom.

Na zemi totiž nežijeme len preto, aby sme si tu užili koľko sa len dá, ako sa nám to snaží nahovoriť konzumizmus. Náš život na zemi, so všetkým, čo sa nám v ňom ponúka nie je hlavným účelom nášho bytia! Nie je hlavným účelom, ale iba prostriedkom k dosiahnutiu tohto účelu.

Hlavným účelom nášho bytia je dosiahnutie duchovnej zrelosti! Dosiahnutie vysokej mravnej a morálnej vyspelosti! Tým sa potom stávame spôsobilými pre vstup do ríše ducha, z ktorej všetky duchovné hodnoty pramenia a pochádzajú a z ktorej pochádza a do ktorej sa má vrátiť i človek samotný.

Hodnoty ducha nepochádzajú z hmoty! Pochádzajú z duchovnej ríše a preto sú hmotnosti tejto zeme tak cudzorodé. Preto ľuďom, žijúcim na zemi padne tak zaťažko usilovať o spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť, čistotu, ľudskosť a o poznanie zmyslu vlastného života. To hmotné ich totiž načisto ovládlo a oni zabudli, že majú usilovať o duchovné, z ktorého pochádzajú a kam by sa mali jedného dňa vrátiť.

Ľudia nežijú správne a ich bytie na zemi sa zredukovalo iba na maximálne užívanie si všetkého, čo sa im ponúka. To sa stalo jediným zmyslom ich bytia. Prepadli plytkosti, pohodlnosti a lenivosti myslenia, pretože sa ženú iba za hmotou a peniazmi. Vysoké duchovné hodnoty ako sú spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť a ľudskosť pre nich mnoho neznamenajú a preto ich pokojne obchádzajú. A nejavia záujem ani o poznávanie zmyslu vlastného života. Preto sa ich duševný obzor zužuje. Dochádza k ich osobnostnej devalvácii a degradácii, až sa nakoniec stávajú len akýmisi humanoidným živočíchmi, podobajúcimi sa človeku, avšak nesmierne ďaleko vzdialenými tomu, čo pojem "človek" v skutočnosti znamená.

A potom niet divu, že za takéhoto stavu sa vždy nájde určitá elita, ktorá z toho ťaží. Ktorá chce ľudí úplne ovládať ako poslušné stádo a ktorá má preto eminentný záujem, aby boli čoraz hlúpejší. Aby ich raz absolútne ovládli a mohli si s nimi robiť, čo len budú chcieť.

Svedectvom takýchto snáh o absolútne ovládanie ľudí je napríklad aféra amerických tajných služieb, ktoré sledujú všetku emailovú komunikáciu, alebo odpočúvajú doma i v zahraničí. A určite to bude pokračovať stále ďalej. Nedávno sa napríklad u nás hovorilo o čipovaní psov. Časom možno prídu na rad aj ľudia.

Kiež by sa preto mnohým podarilo pochopiť, prehliadnuť a uvedomiť si hĺbku nedôstojného stavu, v ktorom sa ako ľudia nachádzajú a kiež by mnohí našli v sebe silu prekročiť svoj vlastný tieň, vzopnúť sa všeobecnej nízkosti prázdneho konzumizmu a vyšvihnúť sa k pravému človečenstvu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pia Dec 13, 2013 3:21 pm

Obhajoba zákona karmy


Každý, kto vysloví slovo karma, znamenajúce odplatu za zlé činy, ktoré sme napáchali v našich minulých životoch sa v kresťanských kruhoch stretne s odmietnutím. Kresťania totiž odmietajú kozmický zákon karmy, na základe ktorého je naše utrpenie nevyhnutným dôsledkom našich vlastných, predchádzajúcich zlých a nesprávnych činov.

Výhrady bývajú rôzne. Jednou z nich je napríklad pochybnosť o etickom účinku zmieneného zákona. Ide o pochybnosť o tom, ako môže človeka zušľachtiť trest, ktorým pyká za činy spáchané v minulých životoch, o ktorých nič nevie a ktorých morálny dosah si už nepamätá. Podľa zástancov uvedenej tézy je zákon karmy iba chabým a naivným pokusom o obhájenie spravodlivosti Najvyššieho uprostred sveta plného utrpenia.

Všetko skutočne veľké je však jednoduché! A oná prostá jednoduchosť veľkých vecí sa môže prekomplikovaným ľuďom dnešnej doby javiť ako naivita. Ale to len preto, lebo v nich niet úprimnej snahy o pochopenie najhlbšej podstaty prostého zákona karmy. Jedine pre ich vlastné nepochopenie veľkosti skutočnej jednoduchosti ho potom môžu potierať tvrdením, že niet nijakého morálneho ani etického významu v tom, ak niekto trpí za svoje činy z predchádzajúcich životov. Ak trpí za niečo, čoho obsah si už vôbec nepamätá.

Nasledujúce riadky sú preto určené len všetkým tým, ktorí chcú pochopiť najhlbší zmysel zákona karmy, prostredníctvom ktorého k nám prichádza utrpenie ako dôsledok za zlo, ktorého sme sa dopustili v našich predchádzajúcich životoch na zemi.

Vezmime si napríklad panovačného človeka. Má určitú negatívnu duševnú vlastnosť a ona je súčasťou jeho osobnosti. Prostredníctvom svojej panovačnosti spôsobuje mnoho utrpenia iným.

Máme tu teda panovačnosť, ako zlú duševnú vlastnosť a potom zlé činy, vykonané prostredníctvom nej. Panovačnosť je teda príčinou zlých skutkov, takže oboje je vzájomne pevne previazané.

A raz sa stane, že tento človek zomrie. Svojou smrťou si so sebou odnáša i všetky negatívne duševné vlastnosti. Preto si pri svojom opätovnom pozemskom zrodení jeho duša so sebou znovu prináša silný sklon k panovačnosti. Avšak na jeho panovačnosť sú pevným vláknom naviazané všetky jeho predchádzajúce zlé činy, ktoré kedysi vykonal vo svojom predchádzajúcom pozemskom bytí. Na základe spravodlivého zákona karmy sa po tomto vlákne ku nemu navracia vo forme utrpenia ovocie jeho vlastného negatívneho jednania.

On si však vôbec nemusí a vôbec nepotrebuje pamätať, za aké konkrétne zlé činy ho utrpenie stíha, pretože dôsledky jeho zlých činov sú naviazané predovšetkým na jeho negatívny duševný sklon k panovačnosti. Na sklon k panovačnosti, ktorý tento človek vo svojej duši stále nesie a ktorý sa stal základným popudom k vykonaniu všetkých jeho zlých skutkov v minulom živote.

Výchovný a etický rozmer zákona karmy je teda naviazaný predovšetkým na našu konkrétnu negatívnu duševnú vlastnosť, ktorú v sebe prechovávame a prostredníctvom ktorej všetky naše zlé činy vznikli.

Preto človek vôbec nepotrebuje vedieť, za aké svoje konkrétne činy pyká. To vôbec nie je dôležité ani podstatné. On totiž pyká predovšetkým za to, že v sebe neustále tvrdošijne prechováva tú istú negatívnu duševnú vlastnosť. Práve ona je hlavnou príčinou všetkých jeho minulých zlých činov a práve na ňu je naviazaná jeho karma.

V poznaní týchto skutočnosti sa však zároveň skrýva i možnosť vyslobodenia sa z účinkov karmy. Je skrytá v našom polepšení sa! Spočíva v rozpoznaní toho, akú negatívnu vlastnosť v sebe nesieme a v snahe o jej odstránenie.

Ak teda na začiatku spomínaný človek odstráni svoju panovačnosť, všetko to negatívne, čo prostredníctvom nej v minulosti vykonal a čo by ho na základe zákona karmy malo bolestivo zasiahnuť, všetko toto sa už zrazu nemá o čo v jeho duši zachytiť. Nenachádza to už žiadnu rovnorodosť, pretože človek sa polepšil a tým sa spojenie s jeho predchádzajúcimi zlými činmi prerušilo.

Jeho zlá karma, predstavujúca bolestivé dôsledky jeho predchádzajúcich zlých skutkov, ktoré kedysi na základe svojej panovačnosti vykonal ho už nemôže zraniť, pretože už v ňom nijakej panovačnosti niet. Pretože on už spoznal, pochopil a uvedomil si, že je to niečo zlého a zmenil sa k lepšiemu.

Výchovný a etický rozmer zákona karmy nie je teda naviazaný na naše konkrétne činy, ktoré si už nepamätáme, ale na naše negatívne duševné vlastnosti, ktoré v sebe skrývame a na základe ktorých boli naše zlé činy vykonané. Najdôležitejším a najpotrebnejším preto je, aby sme tieto negatívne duševné vlastností dokázali rozpoznať a zbaviť sa ich.

Dovtedy, dokedy tak neučiníme a nepolepšíme sa, nás bude biť karma. Budú nás biť dôsledky našich negatívnych činov, ktoré sme vykonali v predchádzajúcich životoch, aby sme boli nakoniec pod tlakom vlastného utrpenia donútení spoznať, čo zlé neustále prechovávame vo svojej duši. Aby sme sa rozhodli odstrániť to a zmeniť sa k lepšiemu. A ak sa polepšíme, zbavíme sa zlej karmy.

Na vysporiadanie sa so svojou zlou karmou nie je teda vôbec potrebné poznať konkrétne negatívne činy, za ktoré nás stíha. Na vysporiadanie sa so svojou karmou treba predovšetkým spoznať svoje negatívne duševné vlastnosti, ktoré v sebe nosíme a ktorých sa musíme zbaviť. Musíme sa ich zbaviť ak chceme, aby sme neboli neustále podrobovaní utrpeniu, ktoré sa nás snaží dotlačiť k tomu, aby sme rozpoznali a odstránili všetko, čo je v našej duši zlé a nesprávne, a na základe čoho by sme iným naďalej spôsobovali iba utrpenie. Utrpenie, za ktoré by sme potom museli my samotní neustále trpieť.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Jan 09, 2014 4:59 pm

Ako prežiť spojenie so Svetlom


Prežitie spojenia so Svetlom je najmocnejším a najzásadnejším prežitím, ktorého sa môže človeku tu na zemi dostať. Má schopnosť od základov zmeniť celý jeho doterajší život. Existencia Boha, ktorá bola dovtedy vecou viery sa totiž na základe osobného prežitia stáva vecou presvedčenia, pretože potom už človek neverí že je to tak, ale vie, že to je tak!

Niet slov, ktorými by sa dal adekvátne vyjadriť a popísať moment dotyku duše človeka s nádherou vyžarovania Svetla vševládneho Boha. O Bohu samotnom tu reč nie je a ani byť nemôže! On totiž tróni v človeku nikdy nedosiahnuteľných výšinách. A z Jeho súcnosti žiari Svetlo, z ktorého všetko vzniklo a všetko je ním udržiavané.

Spojenie môže človek nadviazať jedine s odleskom žiary tohto Svetla. Môže ju zavnímať, zakúsiť a zažiť. A keby to malo trvať hoci len zlomok sekundy, ťažko opísateľná veľkoleposť tohto prežitia sa stáva podnetom k zásadnej premene jeho života.

No a my si teraz skúsme niečo povedať o dvoch spôsoboch, ktorými sa je možné k takémuto prežitiu dopracovať.

Prvý spôsob môžeme nazvať spôsobom šokovým, alebo revolučným a druhý spôsob spôsobom evolučným, čiže cestou postupného vývoja.

K tomu prvému dochádza v hraničných situáciách a v zlomových životných momentoch. Typickým príkladom je autonehoda, alebo iný ťažký úraz, prostredníctvom ktorého sa človek ocitá v stave klinickej smrti a v ňom prežíva spojenie so Svetlom. Prežíva určitý druh spojenia s primerane odstupňovanou silou vyžarovania Svetla. Vidí rôzne svetlé bytosti, zhovára sa s nimi, nazývajúc ich podľa druhu svojho vierovyznania rôznymi menami, avšak dôsledok takejto skúsenosti býva vo väčšine prípadov vždy ten istý. Po opätovnom návrate do fyzického tela nastáva v jeho živote absolútny hodnotový obrat. Zásadný obrat k hodnotám, akými sú ústretovosť a ohľaduplnosť voči ostatným, ušľachtilosť, čestnosť, spravodlivosť a dobro. Človek totiž spoznáva, že práve v tomto spočíva pravá cena jeho bytia a že hodnoty, ktorým ľudia holdujú dnes nemajú z vyššieho hľadiska takmer nijakú cenu. Že majetky, peniaze, moc, sláva, pôžitky a radovánky, ktorým mnohí tu na zemi obetujú všetko svoje snaženie sú hodnotami druhoradými. Spoznáva, že skutočnými a pravými, naše fyzické bytie presahujúcimi hodnotami je ľudskosť, spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť a dobro.

Nie teda mať, ale byť! Nie teda mať, vlastniť a užívať si, ale byť dobrým, spravodlivým a ušľachtilým človekom! Jedine v tomto spočíva skutočná hodnota, ktorú si hlboko uvedomuje človek na základe svojho osobného prežitia spojenia so Svetlom.

S tým Svetlom, v ktorého žiare sa raz ocitne každá ľudská duša, aby sa pred ním zodpovedala zo všetkých svojich činov. A nie len zo svojich činov, ale i zo svojich slov a myšlienok. V hrôze, údese a úľaku bude potom stáť človek pred žiarou Svetla, vedomý si toho, že prežil svoj život v honbe za hodnotami, ktoré v živej a mocnej realite tohto Svetla nič neznamenajú.

A ešte jedno si zo sebou odnášajú všetci tí, ktorí prežili stretnutie so Svetlom počas klinickej smrti. Prestávajú mať strach zo smrti. Z vlastného prežitia už totiž vedia, že ich tam, na druhom brehu čaká Svetlá žiara, v ústrety ktorej budú môcť radostne kráčať, ak svoj život naplnili hodnotami dobra, cti, ušľachtilosti, spravodlivosti a ľudskosti.

Smeť ísť v ústrety Svetlu! Čoraz bližšie k jasavej nádhere jeho žiary! Pred niečím takýmto bledne akékoľvek bohatstvo a akákoľvek rozkoš tohto sveta. A preto ten, kto niečo takého prežije, napĺňa svoj život už len svetlými hodnotami ušľachtilosti a dobra.

Takýto je teda šokový, alebo revolučný spôsob osobného prežitia spojenia so Svetlom. Z jeho opisu je jasné, že väčšina ľudí nemôže ísť touto cestou a že tento spôsob zostáva riadením osudu vyhradený iba určitému malému percentu populácie.

Väčšina ľudí musí a má kráčať k tomuto prežitiu spôsobom evolučným. Spôsobom postupného vývoja. Je to cesta, spočívajúca v uvedomení si skutočných a pravých hodnôt a v podriadení svojho života týmto hodnotám. Spočíva v úsilí o ľudskosť, ústretovosť, nezištnosť, čestnosť, ušľachtilosť, spravodlivosť a dobro. Spočíva v poznaní, že práve toto sú hodnoty, ktorých získavanie musí byť prvoradé, kým všetko ostatné musí byť až na druhom mieste.

Človek môže usilovať i o majetok, i o peniaze, môže si dopriať radostí a pôžitkov, avšak nikdy ich nesmie dosahovať na úkor poctivosti, čestnosti, ušľachtilosti, ľudskosti a spravodlivosti.

Dodržiavanie tejto zásady musí stáť vždy na prvom meste a až potom môže nasledovať všetko ostatné.

Ak človek takto žije, evolučným spôsobom, čiže cestou postupného duchovného vývoja kráča v ústrety prežitiu spojenia so Svetlom. Človek sa totiž takýmto spôsobom života stáva vnútorne čoraz viacej svetlejším a tým i Svetlu rovnorodejším, až nakoniec, keď vo svojom snažení nepoľaví a bude ho stále rozvíjať k čoraz vyššej dokonalosti, dostane sa mu veľkej odmeny. Už tu na zemi mu bude dovolené zažiť spojenie so žiarou Svetla Najvyššieho! Bude mu dovolené dotknúť sa ho, zavnímať ho, okúsiť ho a vytušiť ho!

Vtedy pochopí, že jeho úsilie o vysoké hodnoty bolo správne a jeho odhodlanie žiť takto aj naďalej ešte vzrastie. Potom, prostredníctvom vlastného prežitia tiež spozná, že Boh naozaj jestvuje a že už len slabý odlesk žiarivého Svetla jeho nádhery dokáže natrvalo naplniť ľudskú dušu blaženosťou. V takomto človeku vzbĺkne túžba slúžiť Svetlu navždy svojim dobrým, spravodlivým a ušľachtilým životom. Túžba kráčať mu v ústrety žitím života naplneného svetlými hodnotami. Túžba radostne kráčať v ústrety žiare Svetla prevelebnej nádhery Stvoriteľa.

Niet väčšieho šťastia, blaženosti a naplnenia! Lebo vskutku, ľudia tejto zeme ani len netušia, čo Boh nachystal pre tých, ktorí ho milujú. Pre tých, ktorých život bol naplnený snahou o vysoké, svetlé a vznešené hodnoty.

Toto je cesta predurčená všetkým ľuďom tejto zeme! Cesta k šťastiu, blaženosti a naplneniu! Na každom z nás zostáva, či sa po nej vydá. Či bude kráčať už tu na zemi a potom automaticky i po odchode z tejto zeme v ústrety Svetlu, alebo prežije svoj život iba v napĺňaní pozemských cieľov a hodnôt, Svetlu vzdialených.

Od hodnotového systému každého človeka záleží, čo sa s ním stane po smrti. Iba na ňom záleží, či jeho ďalšia cesta bude cestou v ústrety nádhere Svetla, alebo naopak, či v žiare Svetla spozná svoje vlastné odsúdenie. Odsúdenie bytosti, pre ktorú skutočné, svetlé, nadčasové a fyzické bytie vysoko presahujúce hodnoty nič neznamenali. Bytosti, ktorá uznávala hodnoty úplne iného druhu a tým sa sama vzdialila Svetlu a vyniesla nad sebou rozsudok.

Lebo Svetlo nikoho nesúdi a neodsudzuje! Na to je príliš vznešené! Súdi a odsudzuje sa iba človek sám, pretože on sám sa dobrovoľne a na základe svojej slobodnej vôle odvracia od Svetla a prikláňa k temnote, ktorá je jeho opakom.

Zostáva teda iba čisto na nás, čo so svojim pozemským životom i celým svojim bytím urobíme a kam ho nasmerujeme. Zostáva iba na nás, či ho naplníme Svetlom, alebo temnotou.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Jan 30, 2014 5:56 pm

Neklid duše

Každý člověk v sobě cítí zvláštní, nedefinovatelný a neurčitý vnitřní neklid. Neklid, který ho stále nutí něco hledat a o něco usilovat. A když to, co hledá a o co usiluje nakonec dosáhne, neklid duše se po nějaké době ozve zas. Zdánlivě jakoby nebylo zcela ničeho, čím by se dal uhasit. Ba časem, s přibývajícími léty se jakoby ještě více stupňoval a přerůstá až v drásajíci pocit nenaplněnosti bytí.

Lidé se snaží zahnat a přehlušit onen tajemný neklid svých duší různými způsoby. Jeden se dá na alkohol a druhý zase na drogy. Další se stane worholikem a jiný usiluje o peníze, moc, slávu, nebo o kariéru. Jiní se zase oddávají smyslným vášním, další cestují, nebo pěstují sport, či různé koníčky. A jiní se zase naplno oddají rodině a dětem. A všechno z toho, co bylo zmíněno má schopnost na určitý kratší nebo delší čas, nebo i relativně dost dlouhou dobu překrýt a zapudit onen neurčitý neklid duše, který se však nakonec přece jen opět vynoří.

Co to ​​je? Co nám to bez ustání zneklidňuje naši duši?

Odhalením jednoho z největších tajemství lidského bytí je poznání, že tento neklid byl do naší duše vložen záměrně. Do nejhlubší podstaty naší duše záměrně vložen proto, abychom nenašli klidu a spočinutí, dokud nenajdeme Boha! Přesněji řečeno, dokud nenajdeme spojení se Světlem Nejvyššího.

Tohoto si tedy buď člověče dobře vědom! Věz, že právě toto je skutečnou příčinou neklidu tvé duše. Darmo se ho proto budeš snažit přehlušit tisícerými způsoby. Dosáhnout požadovaného vnitřního klidu a míru můžeš jedině v nalezení spojení se Světlem Stvořitele. K němu tě žene onen tajemný neklid. Tlačí tě ke snaze o poznávání Boha a o stále větší přibližování se k Němu.

Můžeš se klamat čímkoliv chceš, můžeš se namáhavě pachtit za jinými cíli, i když je nakonec dosáhneš, tvé uspokojení nebude nikdy trvalé. Uspokojení z dosažení nějakého cíle můžeš totiž cítit třeba i delší dobu, avšak nakonec, i kdyby to snad mělo být na samém sklonku tvého života tě o to intenzívnějším způsobem zasáhne neklid tvé duše, která zůstala hladovou a žíznivou po poznání Nejvyššího.

Žel tisíce, ba miliony lidí takto promarňují svůj život a nakonec odcházejí z tohoto světa v bouři vlnobití duševního neklidu, prorůstajícího až do zoufalství. Prorůstajícího do zoufalství v nesmírně bolestném tušení a uvědomění si promarnění svého života, ve kterém nebylo učiněno to nejpodstatnější a nejdůležitější. Ve kterém nedošlo k nalezení spojení se Světlem Stvořitele prostřednictvím jejich vážné snahy o jeho poznání.

Snaha o poznávání Pána! Snaha o poznání jeho Vůle, která se v tomto stvoření projevuje ve formě Zákona. Ve formě Zákona, čili prostřednictvím Zákonů, které stvořením hýbou. Zákonů hmotných, jakož i Zákonů duchovních. Obojí reprezentují Vůli Nejvyššího a jsou jí živým odrazem. Jsou životem samotným v jeho duchovních a hmotných zákonitostech. Kdo se snaží poznávat tyto Zákonitosti a vidět jej takovými, jaké opravdu jsou, ten poznává Stvořitele v jeho díle. Ten poznává Vůli Nejvyššího a tím se stále více přibližuje k poznání Tvůrce samotného, navazujíc stále užšího spojení s jeho Světlem. Pokud by za tímto účelem byli lidé ochotni vynaložit tolik námahy a tolik úsilí, kolik jsou ho ochotni vynaložit na mnohem podřadnější cíle, pak by nutně musely dříve nebo později, zrajíc v poznávání Vůle Nejvyššího najít živé spojení s Jeho Světlem, ve kterém by našli onen toužebně hledaný cíl své duše. Našly by onu vodu živou, která by navždy uhasila jejich vnitřní žízeň a ukojila jejich vnitřní hlad.

Ať hluboký mír naplní duše lidí této země! Klid a mír, pramenící z poznání Pána! Z poznání jeho Vůle a jeho Zákonů, protože neklidná lidská duše může najít spočinutí jedině v blízkosti svého Boha!

Toto je onen tajemný a neznámý cíl, který každá duše podvědomě a nevědomě hledá. Avšak hledá ho v tisících různých věcech, které jí nabízí tato země, ale které jí ho nikdy nemohou přinést. Neboť skutečný mír nachází duše pouze v Bohu. Dokud toto lidé nepochopí, budou se svými životy neustále štvát a plahočit, nenacházejíc klidu a plní neklidu, který byl do jejich podstaty vložen záměrně. Záměrně, aby byl člověk nucen hledat, dokud skutečný klid a mír nenajde.

Kdo hledá najde! Kdo prosí dostane a kdo tluče, tomu bude otevřeno! Člověče hledej, pros a usiluj o poznání Vůle Nejvyššího! Tak vážně a intenzivně, jak si toho schopen v tisícerých jiných věcech, které si dosud považoval za důležité. Pokud takové vážné úsilí směrem k poznání Vůle Nejvyššího nevyvineš, nic nenajdeš. Nikdy nenajdeš skutečný klid a nic jiného, v co marně doufáš ti tento klid nepřinese.

Věz totiž člověče, že Pán, velký všemohoucí Bůh zjevil světu svou Vůli, která je jedinou Pravdou! Její Světlo, Světlo Pravdy záři to temnot této země jako maják. Kdo vážně hledá, může ji najít, poznat a pochopit. Ale opravdu jen ten, kdo vážně hledá! To je rozhodující podmínka! Všem ostatním zůstane jen trvalá trýzeň neklidu jejich duše, která nikdy a v ničem nedokáže najít spočinutí, klidu a míru, až se nakonec v honbě za nicotnostmi uštve na smrt.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Feb 20, 2014 4:06 pm

Ako bude zem očistená od zla?


Takto to dnes chodí – hovoria ľudia a fatálne sa zmierujú s mnohostrannými prejavmi zla. Zlo sa stáva samozrejmosťou a niečím úplne normálnym. Zmierujeme sa s nečestnosťou, nepoctivosťou, nespravodlivosťou a prispôsobujeme sa im. Je len málo takých ktorí veria, že zlo na tejto zemi môže byť zničené. A predsa, aj keď sa to zdá neuveriteľné, zničené bude! A predsa padne, hoci dnes to málokto považuje za možné! Ako k tomu dôjde?

V každom človeku, nech je už akokoľvek zlý sa vždy nachádza predsa len niečo dobrého. Každý z nás má okrem temných osudových vlákien, ktoré si tká svojou náklonnosťou ku zlému i svetlé vlákna chcenia k dobrému.

K zničeniu zla na zemi dôjde zvýšeným vyžarovaním Svetla do všetkých osudových vlákien ľudí, ktoré si utkali svojim myslením a jednaním. Žiara, tlak a neuveriteľným spôsobom zvýšená sila sa teda vleje do absolútne všetkých osudových vlákien dobrého i zlého chcenia ľudí tejto zeme.

Odolať tejto žiare, tomuto tlaku a tejto sile však budú môcť iba pevné vlákna dobrého chcenia! Iba pevné a silné osudové vlákna vytvorené človekom, usilujúcim o dobro, čestnosť, spravodlivosť a ušľachtilosť. Tieto vlákna, posilnené nebývalou silou potom zosilnejú ešte viac a takéhoto jedinca doslova vymrštia smerom k Svetlu tak, ako napnutá tetiva luku vymrští šíp. Každý takýto človek bude prudko povznesený k Svetlu v ústrety šťastiu, mieru a radosti. Na rozdiel od ostatných sa tým vyhne mnohým nebezpečenstvám, od ktorých zostane uchránený.

Čo sa však stane s ľuďmi, ktorí síce majú dobré chcenie, ale žiaľ nie až také silné? Ktorých vlákien dobrého chcenia je preto len veľmi málo a sú slabé?

Slabé vlákna nemôžu odolať zvýšenému tlaku, sile a žiare Svetla a preto sa potrhajú! Potrhajú sa a zhoria, lebo chcenie k dobrému u dotyčného človeka síce jestvovalo, ale nebolo silné. Bolo iba slabé a tieto slabé vlákna neboli schopné vydržať zvýšenie vyžarovania sily Svetla.

Človek, ktorý nevyvinul dostatočnú intenzitu dobra, čoho dôsledkom boli iba slabučké vlákna jeho dobrého chcenia, ktoré preto neboli schopné odolať tlaku sily Svetla, takýto človek zostane potom zviazaný už len so svojimi temnými osudovými vláknami. Zostane tak vydaný napospas temnote! Napospas zlu, ktoré bolo u neho prevažujúce a nakoniec aj prevážilo, i keď tento človek mal v sebe aj niečo dobré. To dobré v ňom však žiaľ nebolo dostatočne silné, aby odolalo zvýšenému tlaku Svetla, ktorý čoskoro obopne túto zem.

Dobro bude teda povznesené a zlo zahubí všetkých, ktorí s ním zostanú spojení svojimi osudovými vláknami. Stane sa tak preto, lebo Svetlom posilnené nebudú len svetlé vlákna dobrého chcenia, ale i temné vlákna zlého, nečistého, nespravodlivého a neušľachtilého myslenia a jednania ľudí. Kým však to dobré čaká prostredníctvom zvýšenej sily Svetla povznesenie, to zlé sa vzájomne zhlukne a zhustí natoľko, že vo vystupňovanej zlobe roztrhá samo seba. Lebo len v dobre a ušľachtilosti je možný trvalý vývoj bez konca, kým vrcholom zla, vystupňovaného silou Svetla až na maximum je sebazničenie.

Takto teda zvíťazí dobro a bude zničené zlo na zemi. Spôsobí to sila vyžarovania Svetla a sila odolnosti osudových vlákien nášho dobrého chcenia, ktoré alebo odolajú, alebo budú roztrhnuté.

Aby teda človek obstál a nemusel byť zahubený, mal by v sebe vedome pestovať silné chcenie k dobrému. Mal by začať dbať o to, aby jeho myslenie a celý jeho vnútorný život bol len dobrý, čistý a ušľachtilý. Aby jeho slová boli len ušľachtilé. Aby všetko jeho jednanie a činy boli iba ušľachtilé a dobré.

Nie je to ťažké. Treba iba vážne chcieť. Vážne chcieť byť dobrým človekom, ktorý ušľachtilo myslí, hovorí a koná. Ktorý to berie na zreteľ pri všetkých svojich povinnostiach. Takto tým totiž pracujeme na zosilňovaní vlákien svojho dobrého chcenia, aby tieto mohli odolať zvýšenému tlaku sily vyžarovania Svetla a my sme mohli byť skrze ne povznesení.

Kto však nedbá o dobro a ušľachtilosť, kto vedome nepracuje na posilňovaní vlákien svojho dobrého chcenia, kto nedbá o čistotu svojho vnútorného života, kto rozpráva neušľachtilo a jedná nečestne, ten posilňuje iba svoje temné osudové vlákna, kým vlákna jeho dobrého chcenia zostávajú slabé a tým i neschopné ustáť zvýšenie tlaku sily Svetla. Musia sa preto roztrhnúť, čím človek zostane odpojený od Svetla a všetkých pomocí, vydaný napospas už len temnu a tým zničeniu.

V každom z nás je niečo dobré. Otázkou iba zostáva, či to dobré v nás je aj dosť silné. A to, či naozaj je dobro v nás dostatočne silné preverí žiara Svetla Najvyššieho, ktorá sa približuje k tejto zemi, aby sa pre jedných stala povznesením a pre druhých záhubou.

Dnes je doba, v ktorej človek musí vedieť o týchto skutočnostiach. Doba, kedy má byť v tomto smere vedomým, aby sa mohol zariadiť tak, aby obstál. Každý z nás, ak mu na sebe čo i len trochu záleží, by preto mal začať urýchlene upevňovať osudové nitky svojho dobrého chcenia, pretože iba v silnom chcení k dobrému sa pre nás skrýva možnosť nášho ďalšieho jestvovania v tomto stvorení.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pon Mar 24, 2014 2:11 pm

Z dávnych egyptských mystérií...


Tento text, hovoriaci o zmysle ľudskej existencie bol inšpirovaný pradávnym vedením staroegyptskej kasty kňazov Hórovho oka a doplnený najnovšími duchovnými poznatkami.

Bytie človeka je zasvätené jeho duchovnému vývoju. Prostredníctvom tohto vývoja dochádza k jeho prerodu z animálnej bytosti, uznávajúcej iba zákonitosti vlastného ega v nesmrteľnú bytosť, ktorej je dovolené kráčať po cestách, nachádzajúcich sa za hranicami bežných smrteľníkov.

Ľudská duša sa opakovane vteľuje na zem a človek tak pokračuje v procese postupného zdokonaľovania, stanoveného Stvoriteľom. Duša vstupuje do rôznych tiel, zakladá rodiny, objavuje sa v rôznych epochách a na rôznych miestach, zažíva rôzne ekonomické podmienky a zdravotné komplikácie.

K týmto opakovaným reinkarnáciám dochádza na zemi, zatiaľ čo slnečná sústava sa pomaly otáča okolo centra galaxie. Behom tohto času je zem i myseľ človeka ovplyvňovaná rôznymi druhmi energií súhvezdí, ktoré podobne ako ročné obdobia určujú nevyhnutné podmienky pre jeho rozvoj.

Osud, ktorý musíme prežívať je neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Musíme ho prežiť, aby sme sa poučili.

Používaním slobodnej vôle v situáciách ktorým musíme čeliť sa učíme, aké dôsledky majú naše rozhodnutia.

Pravdu nachádzame na základe porovnávania dôsledkov našich rozhodnutí. Tie nám prinášajú prežívanie protichodných extrémov dobra a zla. Tak zakusujeme bolesť i radosť, šťastie i nešťastie, pokoj a nepokoj, zdravie a chorobu, dostatok a nedostatok, aby sme na základe ich vzájomného porovnávania spoznali silu a hodnotu lásky, dobra, spravodlivosti a ušľachtilosti.

Takto, život za životom človek prechádza procesom duchovného zdokonaľovania. Zakaždým sa narodí múdrejší, viac rešpektujúci a tolerantnejší, pokiaľ neukončí svoj cyklus a nestane sa nesmrteľným nadčlovekom.

V okamihu osvietenia si uvedomuje logický sled nevyhnutnosti všetkých svojich minulých životov, ktoré prežil a zároveň v ňom vystáva poznanie umenia žiť na základe všetkých omylov, ktoré spáchal. Spoznáva, že práve toto bola jeho osobná a jedinečná cesta k zavŕšeniu a naplneniu zmyslu jeho existencie. V mieri a harmónii šíri lásku a získava prístup k vyššej moci a ďalšej fáze svojho vývoja vo vyššom stupni reality.

Jeho vývoj na tejto zemi je zavŕšený a zmysel jeho pozemského bytia naplnený. Človek dokázal prekonať svoju animálnu, egoistickú prirodzenosť a stať sa bytosťou milujúcou a pomáhajúcou všetkému vo stvorení. Tým sa navždy oslobodil z nevyhnutnosti znovuvteľovania na túto zem a stal sa hodným života vo vyššej, duchovnej realite bytia.

Proces duchovného zdokonaľovania ľudí však nie je nekonečný. Je nevyhnutne naviazaný na dĺžku trvania pozemskej hmotnosti, ktorá tak ako vznikla raz rovnako aj zanikne. Duchovný vývoj človeka sa preto musí vtesnať do tohto časového obdobia.

Plynutím času sa teda pomaly približujeme k hranici, na ktorej bude ďalšia možnosť vývoja na tejto zemi zastavená. K času, kedy bude musieť pozemská pláň vydať všetky svoje plody.

Kristus nazval tento deň dňom príchodu Ženícha. Ženích príde, aby všetkých pozval na hostinu. Aby ich pozval do inej, vyššej reality bytia. Toto pozvanie však bude určené iba pripraveným. Iba tým, ktorí sa dokázali stať bytosťami dostatočne spravodlivými, dobrotivými a milujúcimi, napomáhajúcimi všetkému vo stvorení. To sú oné múdre panny, ktorým bude Ženíchom povolený vstup na hostinu.

Každý človek, ktorý ale tejto úrovne nedosiahol a zostal viac alebo menej verný svojej pôvodnej, animálno egoistickej prirodzenosti, každý takýto človek bude z možnosti vstupu na hostinu vylúčený a poslaný naspäť, aby si doplnil chýbajúce kvality.

Avšak nastávajúci rozklad zeme už týmto ľuďom neposkytne dostatočný časový priestor, aby zameškané ešte dohnali. A tak človek, zviazaný s hmotnosťou zeme, ktorá raz vznikla a preto musí raz aj zaniknúť, bude musieť byť podrobený osudu všetkého, čo je hmotné a s hmotnosťou spojené. Bude musieť byť podrobený rozkladu a zániku vlastného, animálno egoistického „ja“, ktoré sa nedokázalo v určenom časovom období trvania hmotného sveta správne duchovne vyvinúť.

Tak má teda každý človek slobodne na výber. Na výber medzi životom a smrťou! Medzi večným životom vo vyššej realite ducha alebo medzi smrťou jeho nedostatočne vyvinutej, animálno egoistickej osobnosti, rovnajúcej sa definitívnemu vymazaniu z knihy života. Táto definitívna záhuba osobnosti človeka je totožná s večným zatratením.

Je to však niečo úplne iného, ako bežná fyzická smrť. Tá býva len prechodom do inej roviny bytia, ktorá tvorí akúsi čakaciu dobu pre ďalšie pozemské vtelenie, v ktorom máme na zemi duchovne dozrievať. Obyčajnej fyzickej smrti sa preto netreba vôbec obávať. Je to len nevyhnutný krok na ceste nášho postupného duchovného zdokonaľovania.

Toho, čoho by sa však mal obávať každý človek je smrť duchovná. Definitívna záhuba, ktorá ho musí postihnúť ak bol lenivý a nestihol sa včas správne duchovne vyvinúť. Preto nebude môcť byť, ako oných päť nerozumných panien, vpustený na blížiacu sa hostinu. Tomuto vážnemu riziku sme vystavení všetci a preto by sme sa mali snažiť vyvarovať sa ho zvýšením dôrazu na svoj vlastný, osobný, individuálny duchovný vzostup.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Apr 17, 2014 3:12 pm

O cestě k lepší budoucnosti

V dnešní hektické době je někdy velmi důležité najít si alespoň chvilku času a zamyslet se, kam všechno kolem nás vlastně směřuje. Ať už ono všudypřítomné přepjaté pracovní úsilí, nebo i život sám. A právě závažnost následujících řádků by měla být podnětem k takovému hlubšímu zamyšlení, podnětem určeným všem lidem, kteří se již nechtějí nadále nevědomě a bezmyšlenkovitě hnát kamsi do neznáma.

Vzestup a pád! Dva pojmy, od dávnověku až po současnost neodlučitelné spojeny s historií lidstva! Starověký Egypt, řecká civilizace, římská říše, fašismus, komunismus a množství jiných příkladů. Vzestup a dříve či později, se železnou jistotou pád!

A tak i v dnešní době usilovně a za mnohého osobního i celospolečenského strádání budujeme systém, který je v historickém kontextu vývoje lidské civilizace mnohými považován za nejdokonalejší. Je to ale skutečně pravda? Jsou principy, o které se opíráme natolik samy v sobě zdravými a životaschopnými, abychom mohli bez obav vyloučit osud, jaký postihl všechny dosavadní snahy lidstva po dokonalém uspořádání společenských poměrů? Je patrná alespoň jistá míra zdravé životaschopnosti, ať už v oblasti ekonomiky, v oblasti vzájemných vztahů mezi lidmi, mezi národy, nebo ve vztahu k přírodě, která by opravdu mohla zaručit trvale udržitelný rozvoj? Žel hluboce zvážena a upřímná odpověď nebude jistě příliš povzbudivá.

Pouze slepý a od reálného života zcela odtržen člověk si totiž nemůže nevšimnout nadmíru negativity, valící se na nás v každodenním životě ze všech stran. Neustálý stres a tlak ekonomických ukazatelů, dychtivá honba po zisku za jakoukoliv cenu, vyhrocená touha po sebeuplatnění a užívání života, rozvrat vztahů v rodinách, v přátelstvích i v zaměstnání, násilí, nemravnost a zoufalství, mající podobu závislosti na alkoholu, či drogách a mnoho, mnoho jiného! Žel až příliš očividná přítomnost těchto negativ, kterými je současná společnost beznadějně přerostlá musí vyvést z omylu každého, kdo by snad chtěl předpokládat, že právě stávající systém bude první světlou výjimkou v dějinách lidské civilizace, která neskončí pádem!

V uvědomění si této skutečnosti je neobyčejně smutné pozorovat nynější, velké celonárodní úsilí, úzce ohraničené pouze touhou po materiálním blahobytu a růstu, úsilí, které vzhledem k množství zla, pevně zakořeněného do struktury společnosti ničím výrazně nepřevyšuje standard všech dosavadních snah lidstva a proto i směřuje ke stejnému osudu. Se zdravou mírou odpovědnosti vůči vlastní budoucnosti by proto mělo být prvořadým zájmem každého jednotlivce i celého národa úsilí o poznání příčin, které tento historický, pravidelně se opakující jev způsobují, jako i snaha o hledání cesty skutečného, reálné udržitelného rozvoje.

Je ale paradoxní, že správná cesta zdravého vývoje byla lidstvu ukázána už dávno! Je to cesta poznání, pochopení a respektování Zákonů universa! Zákonů, které byly činnými při vzniku vesmíru, trvale ho udržují a budou plně funkčními i dávno po zániku naší planety. Tyto Zákony nezahrnují pouze oblast fyzického světa, ale stejně i oblast mezilidských vztahů i nejvnitřnější svět individuálního, osobního myšlení a cítění.

Žel lidé, domnívajíce se, že oni jsou těmi nejmoudřejšími a proto ignorujíc všechny tyto skutečnosti hledali vždy své vlastní cesty, vlastní zákony a vlastní vize optimálního vývoje. A tak zcela logicky, nezahrnující do svých úvahách principy trvalého charakteru, nesly v sobě všechny jejich dosavadní snahy už od začátku pečeť nestálosti a dočasnosti. Zatímco však zákony lidské nebudou totožnými se Zákony univerza, nedojde, protože prostě ani nemůže dojít k zahájení trvalého a bezpečného vývoje, schopného přivodit štěstí, mír a spokojenost obyvatelstva. Proto by určitě stálo za námahu opravdu vážně osobní i celospolečenské úsilí o pochopení a cílené využití zmíněných vyšších, trvalých principů. Stálo by za námahu jejich pochopení a následné využití v ekonomice, hospodářství, politice, zákonodárství, zdravotnictví, školství a všech ostatních oblastech života společnosti.

Protože pokud necháme i nadále běžet vše bez změny, dospěje to zaručeně tam, kam vždy dosud - k pádu! Stále však máme ještě čas k zamyšlení ak potřebné reformě! Pokud ho ale promarníme, nemůžeme očekávat nic jiného, ​​než dramatický vývoj událostí směrem k národní a celosvětové krizi. A následky takové krize by mohly být v našem 21. století nepředstavitelné!

Z tohoto důvodu byl angažovanými jednotlivci, znalými všech těchto závažných skutečností sestavený materiál s názvem " Zákony pro život na zemi ", určený k pomoci lidem současné doby. Obsahuje ucelený výklad principů, jejichž začleněním do všech oblastí života společnosti může být dosaženo soulad se Zákony univerza a zahájeno budování dokonalejšího, trvale a bezpečně se vyvíjejícího společenského systému.

V zmíněném materiále se hovoří o způsobu myšlení a jednání lidí, který se musí opírat o znalost a respektování vyšších zákonitostí, má-li být člověk ve svém životě skutečně úspěšný a jestliže chce, aby se mu jeho dílo dařilo. Pokud totiž tyto vyšší zákonitosti nebude znát a nebude respektovat, vznikne z toho právě takový zmatek, chaos a úpadek, jaký prožíváme dnes. Záleží však pouze na nás, zda jsme ochotni tuto pomocnou ruku akceptovat, nebo ne. Zda jsme ochotni alespoň hlubšího zamyšlení se, nebo i případného vyvození důsledků pro naše další jednání - v zaměstnání či v osobním životě.

Třeba si totiž uvědomit, že všechny naše rozhodnutí jsou nezbytně spojeny s odpovědností! Odpovědností za sebe, za své nejbližší okolí i za budoucnost našich vlastních dětí! Popřejme si tedy, aby se každý z nás dokázal v tomto zásadním, přelomovém období rozhodnout správně a aby pak zákonitý zpětný dopad důsledků jeho rozhodnutí na něj samotného mohl být pouze dobrý a příznivý. Takovým však může být jedině tehdy, pokud své myšlení, cítění a jednání dokáže postavit do souladu se Zákony univerza.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pon Máj 12, 2014 2:14 pm

Sila celku zvíťazí!


Kto podporuje prospech celku, kto napomáha k zveľaďovaniu a k pozdvihovaniu celku, ten je sám celkom podporovaný. Za takýmto človekom stojí nesmiernosť sily celku, ktorá ho podporuje a urovnáva mu všetky jeho životné cesty. Ak totiž človek podporuje celok, on sám stojí v sile a podpore celku a môže prostredníctvom nej úspešne zdolávať aj tie najväčšie prekážky.

Ľudia tohto sveta sa však z pôsobenia pre prospech celku vyčlenili svojim egoizmom. Egoizmom, hľadiacim iba na prospech seba samého.

Áno, väčšina toho, čo ľudia tejto zeme robia je robené iba pre ich osobný prospech. Práve takéto uvažovanie je základom všetkých ich snáh. Ak totiž ich snaženie aj prinesie úžitok niekomu inému, je to spravidla iba vedľajší produkt. Je to len určitý nevyhnutný prostriedok k dosiahnutiu konečného a rozhodujúceho cieľa a síce, prospechu seba samého. Práve takáto je skutočná a reálna vnútorná motivácia ľudí tejto civilizácie.

Lekár teda nelieči predovšetkým preto, aby pomáhal trpiacim, ale hlavne preto, aby si dobre zarobil. Politik nejde do politiky preto, aby slúžil národu, ale aby predovšetkým obohatil sám seba. Podnikateľ nepodniká preto, aby priniesol osoh spoločnosti a poskytol ľuďom živobytie. Podniká predovšetkým preto, aby hlavne on sám čo najviac zarobil a čo najrýchlejšie zbohatol. A tak ďalej a tak ďalej. Samozrejme, veľká česť tým nemnohým výnimkám.

Ak budeme k sebe naozaj úprimnými musíme uznať, že nie to pozitívne, nie to prinášajúce dobro celku je základným motívom všetkého nášho jednania ale žiaľ, je ním to menej pozitívne, to zištne egoistické, čo hľadí predovšetkým na prospech seba samého.

Takýmto princípom vnútorného nastavenia sa však človek vyčleňuje z jednoty celku. Svojim egoizmom sa stavia mimo neho, pretože jeho vlastné dobro je pre neho dôležitejšie, ako dobro všeobecné. Takýto jedinec totiž zväčša neváha postaviť sa proti záujmom celku a poškodiť ich vždy, keď z toho môže mať nejaký prospech a osobné výhody. Prednostným preferovaním egoistických záujmov svojho osobného „ja“ sa teda dostáva do konfliktu so záujmami celku a poškodzuje ich. Jednoducho povedané, stáva sa škodcom!

Človek pri všetkom tom čo robí teda nezohľadňuje záujmy a prospech iných ľudí, záujmy a prospech prírody, zvierat, rastlín a stromov, nezohľadňuje prospech a záujmy vody, vzduchu a zeme. Človek nad toto všetko nadradil iba svoje vlastné záujmy a to aj za cenu toho, že tým spôsobí škodu iným ľuďom, zvieratám, stromom, vode, vzduchu, či zemi. Človek neváha, a s väčšou alebo menšou mierou bezohľadnosti svojho egoizmu sa obracia proti všetkému. Z bezohľadnosťou prospechárstva svojho egoizmu sa stavia proti celku ako jeho škodca a nepriateľ.

Avšak keby takto konali hoci aj úplne všetci na zemi, sila celku, o ktorého veľkosti nemáme ani len tušenia zostane vždy neporovnateľne väčšou, ako jeho časť, ktorú predstavuje celé ľudstvo. A táto ohromná sila, proti ktorej sa ľudia vo svojom egoistickom zmýšľaní postavili stojí teraz nepriateľsky proti nim. Nepodporuje ich a nepomáha im, ako by tomu muselo nevyhnutne byť, keby vo všetkom svojom konaní vždy zohľadňovali predovšetkým záujmy celku. Keďže však takto nečinia, stojí ohromná sila celku stvorenia voči ním v tichom, nechápavom očakávaní, v ktorom pomaly narastá jej nepriateľstvo voči človeku. Vo všeobsiahlosti celku stvorenia je totiž očakávané, že ľudstvo nakoniec predsa len precitne a spozná svoj fatálny omyl.

Avšak každým nadchádzajúcim dňom, v ktorom naďalej zotrvávame vo svojom egoizme rastie nepriazeň a odpor celku voči nám. Tento celok sa totiž nemieni nechať trvalo poškodzovať. Je ochotný dlhodobo, hoci aj celé stáročia čakať na zmenu k lepšiemu, ak ale k tejto zmene nedochádza, kalich trpezlivosti raz pretečie a nesmiernosť sily celku sa nakoniec obráti voči tým, ktorí ho poškodzovali a stavali sa proti nemu.

Bude to niečo podobného, ako keď v ľudskom organizme začne hlodať nejaká infekcia. Telo zmobilizuje svoje ochranné mechanizmy, ako napríklad biele krvinky a vyšle ich na postihnuté miesto, aby infekciu zlikvidovali.

A tak aj ohromný organizmus celku tohto stvorenia bude nútený zaktivizovať svoje obranné mechanizmy a vyslať ich, aby zlikvidovali zhubnú infekciu egoizmu na zemi. A celok v jeho obrovskej moci a sile zničí všetko a všetkých, ktorí ho dlhodobo poškodzovali, čo je nanajvýš logické a absolútne legitímne. Z tejto očisty organizmu celku stvorenia môžu vyviaznuť a vyviaznu len tí, ktorí sa naučili zohľadňovať jeho záujmy. Ľudia, ktorí pri všetkom čo robia zohľadňujú aj prospech a záujmy iných ľudí, záujmy zvierat, stromov, prírody, vody, vzduchu a zeme. Iba takýto ľudia majú trvalé miesto vo stvorení, pretože sú prínosom pre celok. Iní v ňom miesto nemajú! A čas, ktorý im bol doteraz darovaný im bol poskytnutý len preto, aby pochopili, nahliadli a spoznali omyl vlastného egoizmu a zmenili sa k lepšiemu. Ak to nepochopia a nezmenia sa, budú obrannými mechanizmami celku odstránení ako škodlivá infekcia.

Ten, ktorému celok stvorenia patrí a je jeho Tvorcom vyslal pred 2000 rokmi na zem svoje posolstvo prostredníctvom vlastného Syna, aby sa ľudia naučili milovať svojho blížneho ako seba samého. Inými slovami povedané, aby sa popri svojich vlastných záujmoch naučili zohľadňovať i záujmy iných ľudí a prihliadať na ne. Práve toto je totiž prvý a rozhodujúci krok na ceste zohľadňovania záujmov celku stvorenia.

Ľudstvo však doposiaľ neuskutočnilo ani tento prvý krok a to, čo na zemi bujnelo a rozmáhalo sa bol len ich egoizmus, hľadiaci iba na prospech seba samého a to aj na úkor iných. Kalich trpezlivosti však už preteká a každý, kto takýmto spôsobom zmýšľa a jedná bude ako škodlivá infekcia odstránený z celku stvorenia. Je už totiž čas, aby v ňom konečne zavládlo zdravie a harmónia.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pia Jún 06, 2014 4:06 pm

Pojednanie o skutočnom účele ľudskej sexuality


Tento text je určený predovšetkým mládeži, ktorá sa potrebuje správne zorientovať v problematike sexuality a ľudskej pohlavnosti, pretože to, čo jej v tomto smere môže ponúknuť súčasný svet je mätúce, dezorientujúce a pokrivené. Pretože účelom sexuality v súčasnom ponímaní je predovšetkým užiť si. Užiť si volne, neviazane a bez akýchkoľvek predsudkov.

Lebo vraj naše telo, ktoré nám patrí je iba naším vlastným majetkom a my si s ním môžeme robiť čo chceme. To znamená, že máme legitímne právo plne vyžiť jeho sexuálneho potenciálu pre vlastné potešenie. Či už v partnerskom vzťahu, alebo ak partnera nemáme vlastným seba uspokojovaním.

A aby sa v tom človek necítil nijako obmedzovaný, začína sa čoraz viacej negovať spojitosť sexuality s morálkou a etikou. Takýto prístup má však za následok rozklad a deštrukciu osobnosti človeka, alebo minimálne zastavenie a obmedzenie jeho jeho ďalšieho osobnostného vývoja. Lebo v skutočnosti je hlavným účelom pohlavnej sily práve osobnostný rast človeka, ku ktorému ale dochádza iba vtedy, ak je ľudská pohlavnosť krotená a usmerňovaná silným eticko morálnym prístupom k nej. V takomto prípade sa mohutný potenciál jej energie pretaví do rozvíjania osobnosti človeka, formujúc ho smerom k vyšším a ušľachtilejším hodnotám.

Pohlavná sila nemá byť teda vyplytvaná v telesnosti, ale orientáciou k vysokým mravným, morálnym a duchovným ideálom pretavená vo vysoko vyvinutú ľudskú osobnosť. Je to totiž presne tak, ako s každou energiou, napríklad tou elektrickou. Môžeme ňou svietiť a môže nám uľahčovať život prostredníctvom rôznych užitočných elektrických prístrojov, alebo ňou môžeme nabiť oplotenie okolo koncentračného tábora, či využiť ju na elektrické kreslo. Je to stále tá istá energia, záleží len na spôsobe jej využitia. Záleží iba na tom, či ju použijeme k pozitívnemu a budujúcemu účelu, alebo k účelu negatívnemu a deštruktívnemu.

Žiaľ, na tomto svete to funguje tak, že sa ľudský sexuálny potenciál sa obyčajne vybíja iba v pohlavnom pude. To je dnes považované za normálne a štandardné.

Ľudia prežívajú telesnú rozkoš a telesné radovánky a ich nadmiera im odčerpáva energiu, ktorá je v skutočnosti určená a má byť využitá k rozvoju ich osobnosti. To znamená, že tá istá pohlavná sila nás môže ľudsky a osobnostne nesmierne povzniesť, ak sme vo vzťahu k nej ochotní rešpektovať určité morálne a mravné kritériá. Alebo naopak, jej nesprávne, čiže nadmerné a neetické používanie môže spôsobiť zastavanie rozvoja našej osobnosti, keď takmer všetku silu jej potenciálu vybijeme podvoľovaním sa svojim telesným pudom.

Z tohto dôvodu je preto pre každého mladého človeka omnoho lepšie, ak začne s pohlavným životom čo najneskôr. Ak si svoju mladícku čistotu zachová čo najdlhšie, pretože tým vôbec nič nestráca ale naopak, iba nesmierne získava.

No a hodnotou, prostredníctvom ktorej je schopný človek čistým a ušľachtilým spôsobom zvládnuť vlastnú pohlavnosť je jeho túžba po čistej, veľkej a pravej láske. Túžba po čistej, veľkej a pravej láske k druhému človeku. Po láske, v ktorej sme schopní zabudnúť na seba samých a vidieť iba prospech a dobro milovanej osoby.

To je láska, ktorá má schopnosť poprieť osobný egoizmus a egocentrizmus až do takej miery, že za stredobod bytia, za ktorý dovtedy človek považoval iba seba samého začína považovať druhú osobu. Inými slovami povedané, človek sa naučí milovať druhého tak, ako seba samého, ba niekedy aj viac ako seba samého.

Nepripomína vám to niečo? Nepripomína vám to známe Kristové slová, aby sme sa naučili milovať svojho blížneho ako seba samého? Lebo jedine človek, ktorý toto dokáže sa stáva skutočne človekom, pretože bol schopný zbaviť vlastného egoizmu. Jedine takýto človek spĺňa Stvoriteľom stanovenú métu pravého človečenstva, pretože sa naučil milovať svojho blížneho ako seba samého.

No a prostriedkom k dosiahnutiu tejto méty je správne využite pohlavnej sily! Obrovský potenciál pohlavnej sily, skultivovaný morálnymi princípmi, ako je ušľachtilosť, čistota a túžba po pravej, veľkej láske môže totiž rozvinúť osobnosť človeka až k takému vysokému ideálu lásky, ktorá je schopná milovať iného človeka tak, ako seba samého. A je úplne jedno, či je to láska k mužovi, alebo k žene, k bratovi alebo sestre, k rodičom alebo deťom. Dôležité je, že práve prostredníctvom svojej lásky bol človek schopný zvíťaziť nad vlastným egoizmom a postaviť záujmy iných na úroveň záujmov svojich vlastných. Ak totiž toto niekto dokáže aspoň k jednému jedinému človeku, vzniká u neho predpoklad, že to bude schopný aplikovať i vo vzťahu k iným ľuďom. Že sa všetkých svojich blížnych naučí milovať presne tou mierou, akou má rád seba samého. Toto je zavŕšením osobnostného vývoja človeka a dosiahnutím ľudskej dokonalosti, stojacej na najvyššej priečke človečenstva.

No a práve k tomuto vysokému cieľu nás má a môže priviesť správne využitie obrovského potenciálu našej pohlavnej sily, ktorá bola každému človeku darované práve za týmto účelom.

Existujú však temné sily, ktoré si neželajú, aby človek dosiahol najvyššej úrovne svojho človečenstva. Sily, ktoré sa všemožne snažia aby zostal nevedomým o týchto veciach a potenciál vlastnej pohlavnej sily premrhal v telesnej rozkoši a užívaní si. Preto je trendom dnešnej doby, aby mladí ľudí začínali s pohlavným životom čo najskôr, čo má za následok zastavenie, alebo prinajmenšom rapídne spomalenie ich ďalšieho osobnostného vývoja.

Existujú totiž temné sily, ktoré chcú, aby ľudia zostali trvalo menejcennými. Aby životný potenciál vlastnej pohlavnej sily premrhali v telesnosti namiesto toho, aby sa prostredníctvom nej povzniesli k plnému rozvinutiu svojej osobnosti v duchu vznešenej, nesebeckej lásky, schopnej milovať svojho blížneho ako seba samého.

Možno si poviete že je to všetko iba výmysel. Že je to len určitá myšlienková konštrukcia, ktorej pravdivosť nemožno dokázať a ktorej buď človek verí alebo neverí.

Uveďme si preto konkrétny príklad z histórie národov, kultúr a civilizácií. V dejinách môžeme totiž vidieť veľké množstvo stále sa opakujúcich vzostupov a pádov, ktoré sa udiali v priamej úmernosti k etickému a morálnemu, alebo neetickému a nemorálnemu vzťahu k ľudskej sexualite. Vždy na začiatku novo vznikajúcich národov a civilizácií boli totiž badateľné určité zdravšie, etické a morálne kvality, vyznačujúce sa prostotou, jednoduchosťou a prirodzenosťou. Presne takto to bolo napríklad v rannom období rímskej ríše, čo malo za následok jej prudký vzostup. To čistejšie, zdravšie, prirodzenejšie a ušľachtilejšie sa výraznejšie prejavovalo nie len vo vzťahu k sexualite, ale i vo vzťahu ku všetkému ostatnému dianiu v spoločnosti.

Ale pozrime sa na rímsku ríšu na jej konci. Všade bolo plno nemorálnosti, neviazanosti, skazenosti a túžby čo najviac si užiť, až nakoniec strata takmer všetkých morálnych a mravných mantinelov rímsku ríšu vnútorne celkom rozvrátila. Dá sa teda jednoznačne konštatovať, že jednou z hlavných príčin jej zániku bola všetko prestupujúca a všetko devalvujúca mravná skazenosť.

Kto sa z tohto uhľa pohľadu pozrie na historický vývoj rôznych národov a kultúr zistí, že v podstate všade to prebehlo obdobným spôsobom. A nakoniec, možno ani nebude musieť ísť príliš hlboko do histórie. Úplne postačí, ak sa pozorne rozhliadne okolo seba a uvidí, že i súčasná kríza má presne tie isté korene. Uvidí, že aj dnes prežívame stratu hodnôt, spojenú s devalváciou cti, spravodlivosti, ušľachtilosti, ľudskosti a celkového morálno etického prístupu k životu. Uvidí súčasné, čoraz výraznejšie uvoľňovanie mravov a morálky, uvidí temný rozkvet nehanebnosti a vyzdvihovania telesnosti. Uvidí, ako všade vládne nečestnosť, klamstvo, podvod, chamtivosť, neľudskosť a ešte mnoho iných negatívnych vecí, jednoznačne svedčiacich o veľkom úpadku ducha človeka, ktorého morálny rozklad zapríčinil okrem iného i nesprávny postoj k potenciálu vlastnej pohlavnosti. K potenciálu, ktorý z tohto dôvodu nepôsobí konštruktívne a budujúco tak ako má, ale deštruktívne a zničujúco tak, ako tomu bolo vždy doposiaľ v histórii.

Ak preto nechceme, aby to všetko dospelo až k úplnej deštrukcii, bolo by načase poučiť sa a využiť konečne obrovský potenciál ľudskej pohlavnosti čistým a ušľachtilým spôsobom k pozdvihnutiu jednotlivcov, národov i celej našej civilizácie.

PS. Účelom tohto článku nie je vyzdvihovanie celibátu, ale predovšetkým ušľachtilého a čistého prístupu k sexualite, a to v každej situácii.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pia Aug 15, 2014 3:56 pm

Doba revolučných zmien!


Žijeme vo zvláštnej a historicky výnimočnej dobe revolučných zmien. Najprv to boli revolučné pohyby v strednej Európe, potom priši na rad arabské krajiny a teraz najnovšie Ukrajina. Avšak každého priemerného človeka sa zmocňuje znechutenie a odpor keď vidí, aké násilie, aká agresivita a aká ľudská nízkosť tieto revolučné pohyby sprevádza. Zmocňuje sa ho hrôza, keď vidí brutálne zabitých a povraždených. Keď vidí fanatické skandovanie revolucionárov, zúrivý hnev v ich očiach a odhodlanie zabíjať. Keď vidí, že najmä mladí ľudia využívajú tieto veľké celospoločenské pohyby k ventilovaniu toho najúbohejšieho, čo sa v nich skrýva.

Pri pohľade na to si človek musí položiť otázku: Môže z takéhoto niečoho zísť naozaj čosi dobré? Môže zísť niečo dobré z fanatického pokrikovania, zo zúrivej nenávisti, zo zloby pripravenej k násilnosti, z brutality a krvi? Veď predsa veci dobré a pozitívne nemožno presadiť prostredníctvom zla a nízkosti? Alebo vari áno?

U nás, v stredoeurópskom priestore sa nedávne revolučné udalosti zaobišli bez podobného, viditeľného násilia, avšak dnes, po dvadsiatich rokoch sú zo spoločenského a politického vývoja rozčarovaní i tí, ktorí revolučné pohyby u nás svojho času viedli.

Svoje vnútorné sklamanie a roztrpčenie zvyčajne vyjadrujú slovami: Veď predsa takto sme si to vôbec nepredstavovali!

Takéto slová, plné sklamania zo smerovania spoločenského dania vyslovujú dnes mnohí a je takmer isté, že sa s nimi stotožňuje i mnoho ľudí trebárs v Líbyi, a že toto trpké konštatovanie bude čoskoro aktuálne aj na Ukrajine.

Na jednej strane tu teda máme rozhodujúcu dobu nevyhnutných revolučných zmien, ktoré vyciťujú a dávajú do pohybu i tie najširšie masy obyvateľstva, bez ktorých podpory by sa takéto niečo nemohlo vôbec udiať. Na druhej strane tu však máme hlboké znechutenie a rozčarovanie z porevolučného spoločenského a politického diania.

Prečo je tomu tak a čo všetko sa za tým vlastne skrýva?

Je nepochybné, že žijeme naozaj vo zvláštnom období, v ktorom sa akoby vo vzduchu vznášalo slovo „revolúcia“! Keď však to, čo visí vo vzduchu masy podporia a uskutočnia, časom dochádza k sklamaniu a horkému roztrpčeniu. Niečo preto niekde musí byť zlé a v niečom sa musí skrývať akási zásadná chyba!

Ľudia veľmi správne vyciťujú zásadnú nevyhnutnosť revolučných zmien, avšak oná revolúcia mala byť a má byť revolúciou úplne iného druhu. Má byť revolúciou ducha!

Má to byť uskutočnenie zásadnej revolučnej zmeny, avšak nie navonok, ale predovšetkým smerom do svojho vlastného vnútra! Je to doba, v ktorej má každý človek uskutočniť revolučnú zmenu seba samého! Revolučnú zmenu vlastného vnútorného života smerom k získaniu tých najvyšších, najvznešenejších a najušľachtilejších ľudských hodnôt.

Každý človek má teda revolučným spôsobom zušľachtiť svoje vlastné cítenie a myslenie. Jeho myslenie a cítenie, celý jeho vnútorný život má byť prestúpený iba hodnotami dobra, čestnosti, spravodlivosti, ľudskosti a ohľaduplnosti.

Ľudia sa majú stáť úplne inými! Novými a lepšími! Práve k tomuto nás nabáda revolučnosť doby! Práve týmto smerom sa mal taktiež udiať onen zásadný celospoločenský porevolučný pohyb, pretože jedine takýmto novým spôsobom myslenia a jednania môže človek vybudovať nové spoločenské pomery, zodpovedajúce jeho vlastnej vnútornej revolučnej premene. Jedine za takýchto okolností by po rokoch neprišlo sklamanie a rozčarovanie, ale tak všetkými doteraz márne očakávané celospoločenské dobro. Lebo jedine iný, vnútorne nový a lepší človek môže vybudovať nové a lepšie spoločenské pomery.

Revolučná zmena vonkajších pomerov, bez revolučnej zmeny vlastného vnútra však musí ľuďom časom nevyhnutne priniesť trpkosť a rozčarovanie. A to preto, lebo zmenili iba svoje vonkajšie pomery, kým vnútorne zostali stále takí istí. Keďže ale zostali vo svojom vnútri stále takí istí, v skutočnosti sa nezmenilo vlastne nič! Stále tu preto máme presne tú istú prázdnotu, tú istú chamtivosť, tú istú nečestnosť, nízkosť a nespravodlivosť, ibaže v inom šate. Pochopme predsa, že ak ľudia vnútorne zostávajú takými istými, nijakou kozmetickou zmenou vonkajších pomerov sa v skutočnosti nič nezmení. Alebo presnejšie povedané, zmení sa, ale len navonok, kým podstata zostáva stále taká istá.

No a to je práve tým dôvodom, pre ktorý dnes mnohí ľudia cítia rozčarovanie. Rozčarovanie, ktoré budú rovnakým spôsobom zanedlho pociťovať i ľudia na Ukrajine. Veď v podstate to inak ani nemôže byť!

Keď človek vidí hlasité skandovanie, keď vidí revolučné nadšenie, keď vidí hnev namierený proti niekomu, prerastajúci až do agresivity a násilia, a to všetko spojené s túžbou po zmene k lepšiemu chce sa mu hlasno zakričať: Ľudia, zmeňte seba samých! Práve k zeme seba samého zamerajte všetko svoje revolučné nadšenie! Zušľachtite a očistite svoje myslenie a cítenie! Naplňte ho dobrom, spravodlivosťou, čestnosťou, ohľaduplnosťou a čistotou! Staňte sa revolučným spôsobom úplne inými, lepšími a potom uvidíte, že sa začnú zlepšovať i vaše vonkajšie životné pomery a celkové dianie v spoločnosti.

Skutočnú a pravú revolúciu môžete totiž urobiť iba zvnútra navonok! Revolučnou zmenou iba čisto vonkajších pomerov bez zmeny seba samého nedosiahnete takmer vôbec ničoho. Veď ani nemôžete, pretože v zásade, v jadre sa vôbec nič nezmenilo. Lebo vy samotní ste sa vôbec nezmenili!

Svet stojí pred nevyhnutnosťou veľkej revolúcie! Nie však takej, akú sme vídali a vídame na televíznych obrazovkách, kde jedni bojujú proti druhým. Nemáme bojovať s inými, ale ten boj máme nasmerovať do svojho vnútra! Do vnútra nás samotných, proti našim vlastným chybám! Proti našej vlastnej nespravodlivosti, nečestnosti, nečistote, neušľachtilosti, bezohľadnosti a plytkosti. To je náš najúhlavnejší nepriateľ!

Svet stojí pred nevyhnutnosťou veľkej revolúcie! Revolúcie ducha! Pred nevyhnutnosťou revolučnej zmeny ľudského cítenia a myslenia! Pred nevyhnutnosťou revolučnej zmeny ľudského vnútorného života! Jedine takýto druh revolúcie ľuďom po rokoch neprinesie sklamanie, roztrpčenie a rozčarovanie ale naopak, toľko očakávaný rozkvet, vzostup a mier.

Jedine ten, kto dokáže pochopiť princíp skutočnej revolúcie a zrealizovať ho vo svojom vlastnom živote, jedine ten je človekom, ktorý prostredníctvom revolučnej zmeny vlastného vnútra a tým vlastne seba samého prispieva k zlepšeniu kvality života v našej spoločnosti i na celej zemi.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Sep 11, 2014 2:16 pm

Ako sa stať dobrým človekom?


Nedávno som bol v kostole a ak by som mal naozaj stručne zhrnúť podstatu toho, čo som sa dozvedel, išlo o to, že máme byť dobrými ľuďmi a máme sa vyvarovať zla. To je v zásade správne a nedá sa voči tomu nič namietať, avšak keď som odišiel domov a hlbšie nad vecou uvažoval zistil som, že mi v tom predsa len ešte čosi dôležitého chýba. A síce, ako sa vlastne stať dobrým? Akým spôsobom to vykonať? Ako k tomu dospieť? Jednoducho povedané, chýbal mi konkrétny, metodický postup, ako zo seba urobiť dobrého človeka, ktorý odvrhuje zlé.

V pedagogickej praxi existuje napríklad disciplína s názvom metodika, hovoriaca o konkrétnych a čo najefektívnejších spôsoboch, ako žiakov naučiť požadovanú látku. Alebo ak si trebárs kúpime nábytok v rozloženom stave, dostaneme k nemu presný návod, ako ho zložiť.

Keď sa však spätne pozerám na to, čo som si doposiaľ vypočul v rôznych chrámoch zisťujem, že práve toto mi tam chýba. Že mi tam chýba konkrétny metodický postup a celkom konkrétny návod, ako sa stať dobrým človekom.

Ľudia teda síce vedia, čoho majú dosiahnuť, ale nevidia, ako presne to dosiahnuť. A preto sa o to každý snaží svojim vlastným spôsobom. Mnohí sa usilujú robiť naozaj to najlepšie čo vedia, avšak vždy to akosi postráda jasný metodický postup. Preto aj sú výsledky dosť rozpačité a ľudia, rozčarovaní svojimi neúspechmi v dosahovaní požadovaných ideálov, rozčarovaní z toho, že nevedia ako vlastne tieto ideály dosiahnuť nakoniec mnohokrát fatalisticky rezignujú.

Keď sa teda človek v určitom poctivom duchovnom snažení usiluje stať sa dobrým, keď zápasí so svojimi chybami, nedostatkami a zlými sklonmi a snaží sa ich premôcť, avšak keď presne nevie, akým spôsobom to čo najefektívnejšie dosiahnuť, jeho chyby, nedostatky a zlé sklony sa k nemu stále vracajú naspäť a on sa pohybuje akoby v začarovanom kruhu. Preto sa potom celý život spovedá stále z tých istých hriechov a svoju hriešnosť začne vnímať ako nevyhnutnosť, ktorej sa nevie zbaviť

Presná metóda, presný návod a presný metodický postup je teda tým, čo mne osobne tak veľmi chýba v najrozličnejších duchovných snahách, s ktorými sa stretám.

A pritom je to tak jednoduché! Tak jednoduché a prosté, ako všetky veľké a prevratné veci. Oná konkrétna metóda k tomu, ako sa stať dobrým človekom totiž spočíva v bdelosti nad čistotou vlastného vnútorného života. V bdelosti nad čistotou vlastného cítenia a myslenia!

V dbaní o čistotu, ušľachtilosť, čestnosť a spravodlivosť vlastného cítenia a myslenia sa ukrýva tajomstvo toho, ako sa stať dobrým človekom. Tajomstvo toho, akým konkrétnym spôsobom to vykonať.

Ak sa vás teda niekto spýta, ako by sa on sám mohol stať dobrým a čo konkrétne má preto urobiť, môžete mu povedať toto:

Dbaj o čistotu, ušľachtilosť, spravodlivosť a čestnosť vlastného cítenia a myslenia! Lebo práve kvalita nášho vnútorného života tvorí podstatu našej osobnosti. Akým spôsobom totiž myslíme a cítime, takými naozaj sme!

Ak teda chceme byť lepšími, ako sme doposiaľ boli, musíme sa zamerať na vlastné cítenie a myslenie. Na kvalitu svojho cítenia a myslenia! V bdelosti nad čistotou a ušľachtilosťou vlastného vnútorného života sa teda skrýva oná konkrétna metóda, ako a akým spôsobom je možné zo seba urobiť dobrého človeka.

Aby sme hlbšie pochopili celkový dosah tejto tak závažnej skutočnosti, uveďme si príklad. Prostý a každodenný príklad zo života, akým je sledovanie televízie.

V súčasnosti už snáď neexistuje ani jeden film, v ktorom by nebol sex či násilie a televízny divák je do toho vťahovaný svojim cítením a myslením. Jeho cítenie a myslenie je zatiahnuté do deja filmu. Citovo a myšlienkovo sa v ňom angažuje a prežíva ho. No a negatívne podnety, ako je násilie, premrštená telesná pudovosť, intrigy, alebo prázdna bezobsažnosť zanechávajú negatívny otlačok v jeho citoch a myšlienkach.

Jednoducho povedané, človeku sa určitým spôsobom znečisťuje jeho vnútorný život. No a ak hoci aj chodí do kostola a chcel by sa stať dobrým, avšak celkom nič netuší o tom, akú veľkú a zásadnú úlohu v tom zohráva jeho cítenie a myslenie, takýto človek s prijatými negatívnymi podnetmi ďalej vnútorne pracuje a vnútorne sa nimi zapodieva. Ale keďže ide o podnety negatívne, strháva ho to, poškodzuje a robí horším. I jeho ostatné chyby, nedostatky a zlé sklony sú tým ešte viac umocňované a posilňované.

Takýto človek, hoci by aj chcel, sa potom nikdy nemôže stať lepším, pretože jeho vlastný vnútorný život ho strháva k zlému. A hoci neraz chodí do kostola, usiluje o veci duchovné a chcel by sa stať dobrým, to zlé v ňom, čoho príčinu nepozná, ho k sebe púta pevným lanom a takýto jedinec sa potom nie je schopný duchovne pohnúť z miesta. Stále a donekonečna márne bojuje s tými istými chybami a nedostatkami, až nakoniec celkom rezignuje.

Kto sa teda chce stať naozaj lepším a dosiahnuť ideál dobrého človeka nech bdie nad čistotou a ušľachtilosťou vlastného vnútorného života. V jeho bdelosti nad čistotou, ušľachtilosťou, čestnosťou a spravodlivosťou vlastného vnútorného života a v jeho pevnom chcení k dobrému totiž spočíva jediná cesta k tomu, ako sa stať skutočne dobrým. Je to metóda, ktorá mu nakoniec zaručene prinesie úspech a privedie ho k víťazstvu nad jeho chybami a nedostatkami. Lebo ak človek dokáže byť dobrým, čistým a ušľachtilým vo svojom cítení a myslení, čiže vo svojom vnútri, nevyhnutne sa časom stane takým aj navonok.

Ak sa ale bude snažiť stať sa dobrým, avšak bez ohľadu na kvalitu svojho vnútra, ak podcení a bude ignorovať túto skutočnosť, nikdy sa mu to nemôže podariť, pretože jeho nečisté vnútro ho bude neustále strhávať k zlému.

PS. Uvedený príklad sledovania televízie je jeden z mnohých príkladov z každodenného života, ktoré nás vnútorne strhávajú nadol. Človek preto musí bdelo a vnímavo rozpoznávať každé nebezpečenstvo možnosti znečistenia vlastného vnútorného života, musí sa mať pred ním na pozore a vyvarovať sa ho.


http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Uto Okt 07, 2014 11:54 am

Odkaz mŕtveho...


Pred nedávnom som mal sen. Stretol som v ňom jedného známeho, ktorý je už dlhšiu dobu mŕtvy. Keď som od neho odchádzal, ešte na mňa z diaľky zavolal: „A pripomeň im, aby žili s vedomým, že všetko pokračuje aj po smrti!“

A preto teraz na jeho prianie všetkým pripomínam: Žite svoj súčasný život s vedomým, že smrťou nič nekončí, ale všetko ďalej pokračuje. A že je to práve takto a nie inak zistí každý z nás veľmi rýchlo po odložení svojho fyzického tela.

Veľkou a zásadnou otázkou však zostáva, ako a akým spôsobom to po smrti ďalej pokračuje? Tak, ako je to na zemi? Alebo podobne, či úplne rozdielnym spôsobom?

Vedieť to je veľmi dôležité, pretože prezieravý človek tomu potom môže prispôsobiť už svoj súčasný pozemský život. Môže už teraz aspoň v určitej miere zohľadňovať podobné hodnoty a princípy, čo mu umožní plynulý prechod do inej roviny bytia bez akýchkoľvek šokov a nemilých prekvapení.

Avšak žiaľ, vo všeobecnosti sú ľudia v tomto smere absolútne nepripravení. Absolútne nepripravení na charakter a formu bytia, ktoré každého z nás očakáva po smrti. A práve preto, aby sme o tejto dôležitej veci získali aspoň určité povedomie vznikli nasledovné riadky.

V prvom rade treba zdôrazniť, že posmrtný život je v určitej zásadnej veci úplne iný, ako hmotný a pozemský. Na zemi si totiž človek vytvoril určité vlastné zákony a pravidlá, ktorými sa riadi a ktoré väčšina ľudí prijala za svoje. Lebo ako oni sami často vravia, tak to tu predsa na zemi chodí.

Avšak po smrti sa zrazu dostaneme do sveta, omnoho výraznejším spôsobom podrobeného úplne iným zákonom a pravidlám. Zákonom a pravidlám Božím!

Táto skutočnosť spočíva už v samotnej povahe vecí, a síce v tom, že smrťou svojho fyzického tela zanechávame na zemi i náš mozog a teda i naše myslenie. Čo nám však zostáva aj po smrti je naše najvnútornejšie citové prežívanie, tvoriace skutočné jadro našej osobnosti. Zostáva teda iba naša najvnútornejšia podstata, čiže to, aký v skutočnosti a naozaj sme.

No a toto naše najhlbšie vnútro, naša najskrytejšia podstata bude stáť v novom prostredí úplne odhalená, pretože naše nové telo iného, jemnejšieho druhu sa sformuje presne podľa nej. Akými teda vnútorne sme, práve tak budeme vyzerať. V našom vonkajšom zjave sa bude otvorene každému odkrývať naše najvnútornejšie ja.

Všetky závisti, všetky nenávisti, nečistoty a nízke sklony, ktoré sme na zemi vnútorne v sebe ukrývali budú nepokryte zjavné na prvý pohľad. Jednoducho povedané, človek už nebude môcť po svojej smrti klamať!

Takéto skrývanie a zahaľovanie bolo ľuďom možné len na zemi, pretože im to umožňoval ich rozum, ktorý je hmotným produktom mozgu. Rozum, prostredníctvom ktorého mnohí navonok skrývajú svoju najvnútornejšiu podstatu. Rozum, prostredníctvom ktorého sme sa mohli navonok javiť úplne inými, samozrejme omnoho lepšími, než sme v skutočnosti vnútorne boli. Veď si len spomeňme, koľko krát sme napríklad povedali niečo úplne iného, než to, čo sme cítili. Úplne niečo iného, čo malo zamaskovať naše najvnútornejšie cítenie.

Avšak len na zemi je možné byť človeku takýmto spôsobom neúprimným. Po smrti to už možné nie je, pretože práve rozum, ktorý nám to tu na zemi umožňoval po smrti odumiera i s našim mozgom a s celou našou fyzickou schránkou. A nám potom zostane už len naše najvnútornejšie citové prežívanie. Po smrti sa teda staneme takými, akí naozaj vnútorne sme a zároveň sa ocitneme i v tomu presne zodpovedajúcom prostredí. Táto skutočnosť zodpovedá známym slovám, že pred Stvoriteľom zostane raz stáť každá duša úplne nahá a odhalená. Nič sa nebude dať zatajiť ani ukryť. Klamať, prikrášľovať a robiť sa navonok lepším už nebude možné. Zostane len holá a nepokrytá pravda!

Len si to raz skúsme živo predstaviť! Len si skúsme predstaviť, že by sme videli ľudí naozaj takými, akými skutočne vnútorne sú. Nie takými, ako sa nám oni sami snažia javiť a predstierať.

Aký by to bol pohľad? Objavili by sa pred nami bytosti krásne, čisté, čestné, láskavé, alebo by vyplávala na povrch nízkosť, úbohosť, nečestnosť, nečistota, neušľachtilosť, podlosť a množstvo iných podobných vlastností?

Čo prechovávajú ľudia vo svojom vnútri? Akí naozaj sú? Čo by sme asi uvideli, keby sa každému na tvári i v celom jeho fyzickom zjave jasne zračilo to, čo prechováva vo svojom vnútri? Boli by sme nadšení krásou a ušľachtilosťou, alebo zhrození nízkosťou, malosťou, podlosťou a nečistotou? Aká je pravda o človeku? O ľudstve? Odpoveď na tieto otázky nech je ponechaná na každom z čitateľov.

Každopádne, klamať sa v tomto smere navzájom je možné iba na zemi. Iba na zemi si môžeme o sebe mnohé „namýšľať“. Iba na zemi môžeme navonok maskovať to, akými v skutočnosti vnútorne sme. A že žiaľ, ani zďaleka nie sme takými, akými by sme sa chceli navonok javiť, o tom nás presviedča kvalita života, ktorý žijeme. Kvalita medziľudských vzťahov, ktoré každodenne prežívame.

Všetko klamstvo, faloš, neúprimnosť a pokrytectvo sa však stávajú okamžite viditeľnými po odložení nášho fyzického tela. Potom zostáva iba holá pravda. Holá pravda o nás samotných! A túto holú pravdu o nás samotných budeme musieť žiť a prežívať. Ona sa stane našim osudom a ona nás vrhne do prostredia presne tomu zodpovedajúceho. Pre jedných to bude „peklo“ a pre druhých „nebo“. Každopádne vždy to ale bude tým najspravodlivejším odzrkadlením stavu najvnútornejšej podstaty každého človeka. S maximálnou spravodlivosťou si môžeme byť stopercentne istí. A práve v poznaní týchto skutočností spočíva tá najzásadnejšia pravda o našom ďalšom jestvovaní po smrti.

Kristus kedysi riekol, že niet ničoho, čo je skryté, aby to raz nevyšlo najavo. V týchto jeho slovách môžeme nájsť i určitú súvislosť s našou témou. Mali by sme si preto uvedomiť, že už tu na zemi treba žiť tak, aby sme nemuseli zhorieť hanbou, až zostane stáť naša duša úplne odhalená pred svetlom zákonov Božích. Mali by sme si uvedomiť, že už tu na zemi musíme dbať o čistotu, ušľachtilosť a čestnosť nášho najvnútornejšieho citového a myšlienkového života, pretože práve toto je to jediné, čo si odtiaľto odnesieme. Všetky klamstvá, úskoky, neúprimnosti a sebaklamy zostanú na zemi spolu s našim rozumom, ktorý je produktom mozgu a ktorý sa pominie spolu s našou fyzickou schránkou.

Tým najjednoduchším spôsobom povedané, snažme sa byť ľuďmi dobrého srdca a čistého vnútra. Lebo jedine život takéhoto človeka je požehnaním už tu na zemi pre všetkých, ktorí s ním prichádzajú do styku a jedine takýto človek nemusí mať vôbec žiadne obavy, keď zomrie a jeho duša sa bude musieť vydať cestami, presne zodpovedajúcimi kvalite jeho najskrytejšieho vnútra.


http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Uto Okt 28, 2014 3:12 pm

Najskôr hodnoty, potom chlieb!


Sú ľudia, ktorých popudzuje, keď sa im hovorí o vyšších hodnotách. Keď sa im hovorí o tom, že úsilie každého človeka by malo byť trvalo zamerané k dosahovaniu a realizovaniu tých najvyšších duchovných a morálnych hodnôt. Popudzuje ich to nie preto, že by snáď boli celkom zlí ale preto, lebo ich život príliš bije. Lebo sú nútení každodenne bojovať takmer o holé prežitie a vo svojich starostiach, vo svojom pracovnom nasadení a existenčnom strachu nemajú čas ani chuť zapodievať sa podobnými „hlúposťami“.

Takýchto, životom ťažko skúšaných ľudí je dnes veľa. Je veľmi veľa ľudí, ktorí majú podľa ich vlastného názoru príliš ťažký život na to, aby sa mohli nejako vážnejšie zamerať na realizovanie vyšších hodnôt vo svojom živote.

Ale pozor! Títo ľudia, a vôbec všetci ľudia by mali vedieť, že život okolo nás, že vonkajšie pomery, v ktorých sa nachádzame sú len zákonitým odrazom hodnôt, ktorým žijeme a ktoré uznávame! Nefunguje to teda tak, že sa najskôr musíme snažiť o to, aby sme sa mali lepšie a až potom, keď sa už lepšie mať budeme si nájdeme čas a chuť na niečo takého, ako sú vyššie hodnoty.

Je to úplne naopak! Jedine príklon ľudí k vyšším hodnotám, jedine ich snaženie o tie najvyššie duchovné a morálne princípy môže privodiť zlepšenie ich života! A všade tam, kde takéhoto úsilia niet, všade tam, kde bolo blahobytu a prospechu dosiahnuté nejakým iným spôsobom, trebárs klamstvom, podvodom, nečestnosťou, nemorálnosťou, bezohľadnosťou, či zneužívaním iných, všade tam nebude mať takýto blahobyt dlhého trvania a skôr alebo neskôr to začne ísť od desiatich k piatim. Veď presne takto je tomu i v prípade súčasného spoločenského systému, ktorému chýba úsilie o tie najvyššie duchovné a morálne ideály, čoho dôsledkom je veľký všeobecný úpadok nazvaný slovom kríza.

Už Kristus jasne pomenoval tento problém a poukázal na túto zákonitosť slovami: Netrápte sa tým, čo budete jesť, čo budete piť a čím sa zaodejete. Hľadajte predovšetkým hodnoty kráľovstva nebeského a všetko ostatné sa vám pridá!

Ak si preložíme tieto slová do jazyka dnešnej doby znamenajú asi toľko, že výška hodnotového systému človeka súvisí priamo úmerne s jeho priaznivými, alebo nepriaznivými životnými pomermi. Znamená to, že ak sa človek začne snažiť o naplňovanie tých najvyšších morálnych a duchovných princípov, dostane sa mu všetkého, čo k svojmu dôstojnému životu potrebuje.

Ale tiež to zároveň znamená, že hoci by dokázal dosiahnuť čohokoľvek, avšak za cenu popretia vysokých morálnych a duchovných princípov, takýto človek nebude nikdy v pravom slova zmysle šťastný a časom sa mu i jeho životné istoty začnú strácať. A nakoniec o ne v mnohých prípadoch i príde.

Uvedomme si už raz konečne, že život, ktorý sme nútení prežívať je odrazom výšky hodnôt, ktoré žijeme! Uvedomme si, že výška našich morálnych a duchovných ideálov určuje a priamo formuje vonkajšie pomery, v ktorých sme nútení žiť.

Mnohí predsa tvrdia, že i súčasná kríza je krízou hodnôt. To nie je len nejaké klišé, či rečnícky zvrat. To je doslovná pravda! Lebo úpadok vysokých duchovných, morálnych a ľudských hodnôt so sebou celkom zákonite prináša i úpadok hmotný. A to sa teraz deje!

Zastavenie veľkej celosvetovej krízy spočíva v pochopení a zrealizovaní tejto zákonitosti. Spočíva v pochopení, že prehlbujúci sa úpadok nie je už možné zastaviť nijakými politicko ekonomickými opatreniami, ale len primeranou snahou ľudí i celej spoločnosti o veľké morálne, duchovné a ľudské pozdvihnutie.

Úsilie o hodnoty „kráľovstva nebeského“, o ideály vysokého morálneho, ľudského a duchovného druhu, takéto úsilie však žiaľ dnes absolútne chýba. Preto prichádza úpadok! A spolu s ním ešte viac nečestnosti, chamtivosti, egoizmu, bezcitnosti a neľudskosti, pretože každý sa snaží utrhnúť si so zmenšujúceho sa koláča čo najviac sám pre seba. A tým sa úpadok ešte viac a ešte rýchlejšie prehlbuje.

Do tohto veľkého všeobecného marazmu však znejú zásadné Kristove slová, na ktoré málokto z ľudí berie zreteľ: Prečo sa tak staráte o to, čo budete jesť, čo budete piť a čím sa zaodejete? Prečo vám honba za hmotným prospechom stravuje všetky vaše životné sily? Hľadajte predsa hodnoty kráľovstva nebeského a všetko ostatné sa vám pridá! Hľadajte a naplňujte tie najvyššie ľudské, morálne a duchovné ideály a všetko ostatné dostanete navyše!

Medzi tie najvyššie duchovné, morálne a ľudské hodnoty, o ktoré je treba usilovať patrí čestnosť, spravodlivosť, dobrota, ľudskosť, súcit, ušľachtilosť a čistota myslenia. A patrí sem i túžba po poznaní a naplňovaní zmyslu vlastného bytia.

Kto teda postaví snahu o tieto princípy na prvé mieste vo svojom hodnotovom rebríčku, kto na ne bude myslieť viac a zaoberať sa nimi viac, ako starosťami o svoje hmotné zabezpečenie, tomu sa všetko ostatné pridá. Tomu sa dostane presne toľko, koľko potrebuje k svojmu dôstojnému životu na zemi. Lebo vysoké hodnoty, ku ktorým sa upol mu pozitívnym spôsobom urovnajú jeho životnú cestu. V poznaní tejto zákonitosti je skrytý prospech každého jednotlivca i každej spoločnosti, ktorá to pochopí a začne sa podľa toho riadiť.

Avšak v neznalosti tejto zákonitosti a v jej odmietaní je skrytý úpadok! Úpadok každého jednotlivca, ktorý o to nedbá, ako i každej spoločnosti, ktorá to ignoruje.

No a na záver ešte odpoveď na dôležitú otázku, ako je teda možné, že sa neraz vynikajúco darí takým ľuďom, ktorí nijaké vysoké hodnoty neuznávajú?

Hľadajte hodnoty kráľovstva nebeského a všetko statné sa vám pridá – hovorí Kristus. O to, čo nám malo byť pridané až na základe nášho života podľa vysokých hodnôt, o to možno samozrejme usilovať aj iným spôsobom. To si možno vydobyť aj inak! I nespravodlivosťou, nečestnosťou a klamstvom! I bezducho hmotným životným snažením!

Avšak medzi to ostatné, čo by sme pri našom správnom postoji dostali ako pridané nepatria iba veci hmotné, ale i duševná harmónia, vyrovnanosť, pokoj, šťastie a vnútorné naplnenie. Toto už ale nemožno získať inak! Ani nespravodlivosťou, ani nečestnosťou, ani klamstvom! Ani bezducho hmotárskym životným snažením!

Preto rozorvanou, nepokojnou, nenaplnenou a nešťastnou musí navždy zostať duša každého človeka, ktorý sa neusiluje o vysoké morálne, ľudské a duchovné princípy. Takýto človek si totiž môže vydobyť len to hmotné, avšak pravému, veľkému a skutočnému šťastiu zostane navždy vzdialený. Jeho duša zostane navždy smädnou, hladnou a nenaplnenou. A takýto človek sa vo svojej zmätenosti zväčša ešte viac upne na získavanie hmotného prospechu v nádeji, že práve ním utíši štvavý nepokoj vlastnej duše.

Nenechajme sa preto mýliť demonštráciou vonkajšieho blahobytu, úspechu a dostatku, o aké dnes nie je núdza. Je to všetko len prázdna vonkajšia fasáda, ak za tým niet úsilia o naplňovanie vysokých morálnych a duchovných hodnôt. Je to iba vonkajšia póza, za ktorou sa skrýva prázdna, nenaplnená a rozorvaná ľudská duša.

Lebo jediná cesta k pravej plnosti ľudského šťastia spočíva v už spomínaných Kristových slovách: Ak budete hľadať hodnoty kráľovstva nebeského, potom sa vám všetko ostatné v hojnej miere pridá.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Nov 20, 2014 5:47 pm

Kliatba ustavičného zahmlievania Pravdy


Na svojej osobnej ceste k Pravde sa musí človek naučiť deliť obrovské množstvo duchovných informácií, ktoré nás môžu priam zahltiť, do dvoch základných kategórií. Na informácie zásadného významu, majúce rozhodujúci vplyv na duchovný rast a na informácie, alebo skôr zaujímavosti, ktorých poznanie, prípadne nepoznanie nemá v zmysle priamej cesty nahor takmer žiaden význam.

A práve dnešná doba sa vyznačuje prílevom nesmierneho množstva informácií, teda aj duchovných, v ktorých sa môžeme bez správneho výberu priam utopiť a paradoxne, predsa zostaneme smädní, pretože skutočnej, osviežujúcej a občerstvujúcej Pravdy v nich skoro vôbec niet, alebo iba kde tu zopár kvapiek.

Prebytok duchovných informácií v dnešnej dobe je však svedectvom pokrivenosti človeka, ktorý chce dychtivo vedieť stále viac, pričom skĺzava do povrchnosti a prehliada to najpodstatnejšie. Tie tisícky kníh, tiesniacich sa na policiach s ezoterickou literatúrou v kníhkupectvách nie sú v podstate ničím iným, ako pomníkom ľudskej pýchy a domýšľavosti. Neraz iba mätú vážne hľadajúcich a znemožňujú im nájsť skutočnú Pravdu, vyznačujúcu sa prostotou a jednoduchosťou.

Len sa totiž hlbšie zamyslime nad skutočnosťou, že veľkému Tvorcovi univerza stačili na vyjadrenie Jeho Vôle a požiadaviek voči ľudstvu dve kamenné tabule Desatora. Taktiež po pôsobení jeho Syna Ježiša zostali štyri útle spisy evanjelií, ktoré spolu dovedna tvoria knižku neveľkého rozsahu.

Žiaľ, pýcha a domýšľavosť ľudí zahmlili prostotu a jednoduchosť Pravdy, prichádzajúcej zo Svetla a v množstve kníh, výkladov a traktátov sa nakoniec Pravda celkom stratila.

Vzhľadom k poznaniu povahy ľudí však bolo takéto niečo zo Svetla predvídané. Bolo predvídané že tak, ako židia pod množstvom svojich vlastných ľudských rozumových „právd“ pochovali Pravdu prinesenú Mojžišom, že práve takýmto spôsobom raz kresťania pod nánosom dogiem a teologickej učenosti zakalia čistý jas Kristovej náuky.

Ako jedna z veľkých milostí bol preto ústami Krista zasľúbený príchod Ducha Pravdy. Osoby, ktorá má ľuďom darovať v čase najväčšieho, nimi vytvoreného zmätku opäť čistú a neskalenú Pravdu. Má sa tak stať tretí, posledný krát a táto Pravda bude predstavovať jedinú cestu k Svetlu. Cestu von z bludiska falošných názorov, pojmov, dogiem, duchovných senzácií a dezinformácií, pútajúcich a zadržiavajúcich ľudí v ich skutočnom duchovnom vývoji.

Hľadať a nájsť túto Pravdu, pochopiť ju a naučiť sa podľa nej žiť je momentálne tým najdôležitejším, čo vôbec jestvuje v našom živote.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Dec 18, 2014 5:30 pm

Spravodlivosť existuje!



Človeka nemožno nasilu spraviť šťastným, aj keby sme si to veľmi priali. Má totiž slobodnú vôľu, ktorá je darom od Stvoriteľa a ktorá mu umožňuje slobodne sa rozhodovať pre veci dobré, alebo zlé. S každým našim slobodným rozhodnutím je však spojená zodpovednosť, ktorej sa nemôžeme zbaviť. Vo stvorení totiž platí železný Zákon: Čo kto zaseje, to aj zožne.

Ak niekto robí zlé rozhodnutia a zlé činy, zožne bezpodmienečne zlo. Ak niekto robí dobré rozhodnutia a dobré činy, zožne dobro.

Každý človek, ktorý nechce pre seba zlé by si mal byť vedomý tejto jednoduchej zákonitosti, mal by pochopiť jej prostú logiku a na základe toho by sa potom mal začať rozhodovať správnym spôsobom a správnym spôsobom jednať.

Ľudia si totiž žiaľ ničia životy a robia nešťastnými seba i iných mnohokrát ani nie preto, že by snáď oni sami boli až takí zlí, ale predovšetkým z nevedomosti a ľahkomyseľnosti. Nevedomosť preto treba nahradiť poznaním. Poznaním o neomylných účinkoch Zákona spätného pôsobenia, vyjadreného slovami: Čo kto zaseje, to aj nevyhnutne zožne. Zákona, ktorého pôsobeniu sa nemôže vyhnúť nikto z nás.

Ak niekto seje svojimi citmi, myšlienkami, slovami a činmi dobro, zožne dobro. Ak ale niekto seje svojimi citmi, myšlienkami, slovami a činmi zlo, zožne bezpodmienečne zlo a to buď v tomto svojom živote, buď po svojej fyzickej smrti na takzvanom druhom svete, alebo pri svojom opätovnom pozemskom vtelení, pretože vo stvorení platí zákonitosť reinkarnácie.

Každý mysliaci človek by si mal preto uvedomiť, že práve Zákonom spätného účinku je dokonale zabezpečená univerzálna Spravodlivosť pre všetkých. Ak teda niekoho v súčasnosti stretá zlo, mal by si byť vedomý toho, že musel nevyhnutne sám kedysi zlo siať, a teda toto zlo sa ku nemu vracia naspäť ako dôsledok jeho vlastného, nesprávneho jednania.

Múdry človek potom dokáže prijať účinky neomylnej Spravodlivosti ako spravodlivú odplatu za svoje činy, ktorou, ak je práve takýmto zrelým spôsobom prijatá, je splatený jeho karmický dlh a zmazaná jeho vina.

Nemúdry človek bude naopak zlorečiť na svoj nepriaznivý osud, bude bedákať a hovoriť o nespravodlivosti, i keď mu to v konečnom dôsledku aj tak nemôže byť k ničomu platné, pretože účinky spomínanej, vyššej Spravodlivosti musí prijať aj on.

Ak sa to však deje bez pochopenia, svojim zlorečením a reptaním na osud si zase seje niečo zlé, čo sa k nemu časom opäť určite vráti. Ide potom o jeden veľký kolobeh utrpenia, v ktorom sa nadväzuje jedno ohnivko reťaze za druhým. A tento kolobeh možno preseknúť iba poznaním a prispôsobením sa univerzálnej zákonitosti, ukrytej v slovách – Čo kto zaseje, to aj zožne.

Človek si tiež musí uvedomiť, že aj keď sa ku nemu bude určitý čas vracať ním samým zasiate minulé zlo, ale on už bude od chvíle poznania vyššie spomínaných zákonitostí vedome siať iba dobro, nakoniec sa jeho karma predsa len vyčerpá a jeho vina bude odpykaná. Potom sa ku nemu, podľa Zákona – Čo kto zaseje, to aj zožne, bude vracať už len dobro. Musí byť iba trpezlivý a vytrvať v nastúpenej ceste konania dobra.

No a nakoniec mi nedá nespomenúť, že človek, ktorý raz spoznal a pochopil neoblomnosť Zákona spätného účinku sa musí s hrôzou a bolesťou dívať na súčasný, každodenný život okolo nás a na tú neuveriteľnú ľahkomyseľnosť a naivitu ľudí, ktorí dúfajú, že nijaká vyššia Spravodlivosť neexistuje.

Preto si žijú pokojne a bezohľadne tak, ako je to pre nich osobne čo najvýhodnejšie v domnienke, že za svoje činy nebudú nikým braní na zodpovednosť. A tak sa čoraz viacej rozmáha klamstvo, podvod, okrádanie, ohováranie, chamtivosť, nepoctivosť, prospechárstvo, honba za ziskom, mocou alebo slávou, zvrhlosť, zmyselnosť, vulgárnosť, arogancia, namyslenosť a mnoho, mnoho iného.

Ak však práve takéto „hodnoty“ veľmi intenzívne každodenne sejeme, čo asi budeme žať? Je naozaj hrozné na to čo i len pomyslieť. V tejto súvislosti sa vzhľadom k hodnotovému rebríčku priemerného človeka dnešnej doby neodbytne natíska jedno jediné slovo, ktoré bude predstavovať poslednú bodku za zvrátením myslením a jednaním ľudí. Je to slovo „Apokalypsa“! Apokalypsa, o ktorej bolo nepolepšiteľnému ľudstvu výstražne hovorené už pred 2000 rokmi, a to predovšetkým pre to, aby sa ešte včas zmenilo a tým sa dokázalo vyhnúť podobnému osudu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pia Jan 09, 2015 5:56 pm

Chcete mať ľahkú smrť?


Smrť je istota, s ktorou musí každý z nás počítať. Zaručená istota, ku ktorej sa každým dňom čoraz viacej približujeme. Žiaľ, ľudia sa problematikou smrti vo vzťahu k sebe samým príliš nezaoberajú a začínajú na ňu myslieť až vtedy, keď sa priblíži ich čas. Potom však už býva zväčša neskoro zmeniť niečo na jej priebehu a zásadným spôsobom ovplyvniť to, či bude ľahká, alebo či budeme musieť podstúpiť ťažký a zúfalý smrteľný zápas. Komu to nie je ľahostajné, mal by preto už teraz začať žiť tak, aby jeho smrť mohla byť ľahká.

Našu problematiku si priblížme na dvoch príkladoch, a síce na človeku materialistickom a ateistickom, čiže človeku presvedčenom o tom, že po smrti už nič nie je a na človeku idealistickom, čiže presvedčenom o existencii života po smrti.

Materialista a ateista verí len vo svoj krátky pozemský život. Nič iného pre neho neexistuje. Dokonca ani vo svojich myšlienkach neprekračuje hranice hmotného sveta, pretože vo svojom vnútri sa zaoberá iba tým, čo je podľa neho reálne a čo teda má nejaký význam a nejakú cenu. Svojim jednaním i všetkým svojim myslením je preto pevne pripútaný na svet hmoty. Na svoje bytie v hmotnom svete, ktoré podľa neho smrťou končí.

Tejto jeho základnej filozofii je prispôsobený celý jeho život a od nej sa odvíjajú hodnoty, ktorým verí. A keďže je skalopevne presvedčený, že žije iba raz je zväčša toho názoru, že si je preto treba života poriadne užiť. Že treba žiť naplno. K tomu sú však potrebné prostriedky, to znamená peniaze, ktoré mu zabezpečia prístup ku všetkým hmotným pôžitkom a radostiam, ktoré život ponúka. No a preto, aby peniaze k tomu potrebné získal, neváha mnohokrát konať nemorálne, nečestne, neľudsky a bez súcitu. Pre neho je totiž najdôležitejšie iba jeho vlastné užívanie si života. Života, ktorý si chce užiť a to o intenzívnejšie, o čo viac je presvedčený, že smrťou všetko končí.

Čas však letí, jeho pozemské bytie sa približuje ku koncu, pričom pripútanie takéhoto človeka k hmotnému svetu je obrovské, pretože ho svojim myslením a jednaním neustále intenzívne živil.

A zrazu nadíde chvíľa smrti! Prichádza smrť, ktorá mu chce všetko zobrať. Onen človek však nie je schopný myslieť inak, ako myslel po celý svoj život a preto sa svojho pozemského bytia kŕčovito drží. On nechce zomrieť. On sa nechce prepadnúť do ničoty a nebytia. O každú minútu života zúfalo zápasí.

Na jednej strane je tu teda neodvratnosť smrti a na druhej strane kŕčovité upínanie sa na hmotné jestvovanie. Čo z toho môže vzísť? Nič iného, ako ťažký, zúfalý a bezvýchodiskový smrteľný zápas. Nič iného, ako smrteľný strach pred nebytím, ktorému sa človek všemožne bráni. Takýto postoj však iba predlžuje jeho boj so smrťou, spôsobuje ťažký smrteľný zápas a bolestnú smrteľnú agóniu. Každá minúta, ktorú človek vo svojom kŕčovitom pripútaní sa na hmotný život získava sa preto stáva iba ďalšou minútou jeho agónie.

Toto však rozhodne nie je smrť ľahká a my si o tejto závažnej problematike hovoríme práve z toho dôvodu, aby čo najmenej ľudí muselo prežívať čosi podobného.

Preto sa teraz pozrime na druhý príklad a síce na človeka presvedčeného, že smrťou život nekončí. Nie je vôbec dôležité, akého je tento človek vierovyznania. Dôležité je, že verí v pokračovanie života po smrti a že jeho viera je naozaj reálna a teda reálne ovplyvňujúca jeho doterajší život.

Ak totiž človek naozaj veril, že smrťou život nekončí, ale ďalej pokračuje, musel si byť vedomý i určitej zodpovednosti, ktorá z toho vyplýva a na základe ktorej bude od neho na druhej strane požadované zúčtovanie všetkých jeho činov. Veľké účtovanie nie len za jeho činy, ale ja za jeho slová a myšlienky.

Lebo skutočná viera v život po smrti je spojená so Spravodlivosťou, pred ktorej tvár raz predstúpime. Takéto niečo však od človeka doslova vynucuje určitú výšku morálnej a etickej kvality života. Človek už totiž nemôže jednať nemorálne, nečestne, nespravodlivo, neľudský a bez súcitu voči ostatným keď vie, že jeho pozemské bytie raz skončí a on bude musieť predstúpiť pred Spravodlivosť, ktorej sa bude musieť zodpovedať zo všetkých svojich slov, myšlienok a činov.

Takýto človek síce užíva vecí hmotných, užíva svojho pozemského života, avšak nie je ku nemu tak kŕčovito pripútaný a veci, či pôžitky hmotného druhu nie sú pre neho jedinou prioritou.

V určitom zmysle stojí nad vecami a má nad nimi nadhľad pretože vie, že všetko hmotné bude raz musieť tu na zemi zanechať. A preto nestojí o to, aby sa kvôli hmotným a pominuteľným veciam vnútorne zaťažoval nečestnosťou, nespravodlivosťou, neľudskosťou, sebeckosťou a bezcitnosťou. Lebo v hodine svojej smrti bude musieť všetko hmotné zanechať tu na zemi a tam na druhý breh si bude môcť vziať so sebou iba svoju čestnosť, dobrosrdečnosť, ušľachtilosť, spravodlivosť, ľudskosť a súcitnosť. Hmotné totiž zostane tu v hmote. Jedine to duševné, tie duševné kvality a hodnoty, ktoré sme sa snažili žiť zostanú našim majetkom. Zostanú pokladom našich duší, ktorý nám nikto a nič nemôže vziať. Ani smrť!

Ako bude teda prebiehať zomieranie takéhoto človeka? Bude viac menej bezbolestné, pretože duša dotyčného bola zvyknutá na nadhľad nad vecami i nad životom. A preto aj teraz, v hodine smrti bude mať určitý nadhľad, a to dokonca aj nad svojou vlastnou fyzickou smrťou. Bude si totiž vedomý toho, že smrť je len brána, cez ktorú treba prejsť o inej roviny bytia.

Takýto človek bude brať svoju smrť ako prirodzenú skutočnosť, na ktorú je pripravený a počíta s ňou. Jeho vnútro, jeho duša preto nebude mať problém odpútať sa od zomierajúceho tela, trpiaceho bolesťou. Duša takého človeka sa teda rýchlo odpúta od fyzickej schránky, pretože na nej až tak kŕčovito neľpie. A z tohto dôvodu ani nebude pociťovať fyzické bolesti a strasti zomierania.

Treba však podotknúť, že u človeka, ktorý je presvedčený že smrťou život nekončí musí ísť o skutočné, úprimné vnútorne presvedčenie. Vnútorné presvedčenie, ktorého dôsledkom bol čestný, spravodlivý a ušľachtilý život, ako i živé presvedčenie o reálnosti existencie inej roviny bytia, do ktorej vstupujeme svojou smrťou.

Na tom, aký je náš najvnútornejší pohľad na život a aká z neho vyplýva naša základná životná filozofia teda záleží akým spôsobom bude každý z nás zomierať. Tým totiž, čo skrývame v hĺbke svojho vnútra určujeme, aká bude naša smrť. Či ľahká, alebo ťažká. Či to bude plynulý prechod do inej roviny bytia, alebo bezvýchodisková smrteľná agónia naplnená strachom pádu do priepasti nebytia.

Človek by preto mal usilovať žiť svoj život správne a napĺňať ho pravými hodnotami ak chce, aby jeho smrť bola naozaj ľahká a bezbolestná. Miera jej bezbolestnosti totiž záleží do nášho životného príklonu k skutočným hodnotám, ako i od miery nášho presvedčenia o realite existencie po fyzickej smrti.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Jan 29, 2015 7:37 pm

Prečo nás viac priťahuje zlo?


Na svete je neuveriteľne mnoho zla a zdá sa, že už dokonca prevažuje nad dobrom. Je tomu tak preto, lebo to zlé je pre ľudí akosi príťažlivejšie ako to dobré. Konať zlo je totiž jednoduchšie, pohodlnejšie a ľahšie, ako konať dobro. A preto aj väčšina ľudí volí túto jednoduchšiu a pohodlnejšiu cestu, ktorá na nich nekladie takmer žiadne nároky.

Pochopenie toho, prečo je tomu práve takto si priblížme na príklade malého dieťaťa, stavajúceho hrad z kociek. Dieťa kladie trpezlivo jednu kocku na druhú a veže hradu sa pomaly dvíhajú do výšky. Táto činnosť od neho vyžaduje určitú námahu, sústredenie, premýšľanie, kombinovanie, fantáziu a trpezlivosť. Avšak zrazu príde iné dieťa a šmahom ruky mu všetko zbúra.

No a presne takto je to i s dobrom a zlom. To dobré vyžaduje určitú námahu, určité sebaovládanie, sebadisciplínu, seba zušľachťovanie a cieľavedomosť v našom smerovaní k vyšším a vznešenejším hodnotám.

Avšak to zlé od nás mnoho nevyžaduje. Nevyžaduje takmer nič, pretože zlu stačí, ak sa ľudia oddajú a podvolia všetkým svojim slabostiam, vášniam a nedostatkom. Keď sa podvolia a bez zábran oddajú tomu najnižšiemu v sebe samých. A to je predsa tak jednoduché a pohodlné! Tak dokonale vyhovujúce ľudskej pohodlnosti a duchovnej lenivosti. Tak prosté, jednoduché a nenáročné, ako zbúrať šmahom ruky hrad z kociek.

Práve pre toto teda ľudí priťahuje zlo omnoho viac, ako dobro. Ako dobro, ktoré na nich kladie určité požiadavky a vyžaduje od nich určitú námahu cieľavedomého snaženia.

Vezmime si napríklad televíziu. Je plná filmov a programov nízkeho, ba až toho najnižšieho druhu. Je plná povrchnosti a neuveriteľnej myšlienkovej prázdnoty.

Prečo? Pretože práve takto to ľudia chcú! Pretože podľa ich názoru si práve pri sledovaní takéhoto druhu programov najlepšie oddýchnu. Nekladú na nich totiž nijaké morálne ani intelektuálne nároky. Ľudom naozaj stačí iba bezmyšlienkovite hľadieť na obrazovku, nech už sa tam v podstate deje čokoľvek. Len nech ich to nenúti hlbšie uvažovať a zaoberať nejakými morálnymi hľadiskami.

Programy náročnejšieho druhu a hlbšieho filozofického, etického, duchovného, či intelektuálneho charakteru bývajú zväčša vysielané mimo hlavný vysielací čas a na takzvaných „druhých programoch“, kde nemajú ani zďaleka takú sledovanosť.

Prečo? Jednoducho preto, lebo kladú na diváka určité požiadavky a určitú námahu, ktorú však väčšinový divák nie je ochotný vynaložiť. A preto vo vysielaní televízií prevláda brak a nekvalita nad hodnotami a kvalitou. To zlé, nízke, plytké a povrchné totiž ľuďom omnoho viac vyhovuje, ako to dobré, čisté, hodnotné a ušľachtilé, pretože to nevyžaduje žiadnu námahu. Len pohodlné podvolenie sa vlastnej nízkosti.

Takáto je pravda o človeku! O väčšine ľudí na tejto zemi! Kto chce, môže vidieť neodškriepiteľné dôkazy všade okolo seba. Môže ich vidieť nie len v štruktúre vysielania televízií, ale aj v rozhlase, literatúre, hudbe, na internete, ako aj v každodenných životných situáciách. Ľudia vo všeobecnosti inklinujú omnoho viac k tomu negatívnemu, ako k tomu lepšiemu a pozitívnejšiemu. Preto je na svete tak veľa nečestnosti, neohľaduplnosti, bezcitnosti, neľudskosti, nespravodlivosti, klamstva, egoizmu, nečistoty a neušľachtilosti, ale už omnoho menej čestnosti, ohľaduplnosti, ľudskosti, spravodlivosti, poctivosti, nesebeckosti, čistoty a ušľachtilosti. To prvé je totiž žiaľ omnoho jednoduchšie a pohodlnejšie, ako to druhé.

Každý z nás akoby v sebe skrýval dve podstaty. Jednu dobrú a druhú zlú. A človek sa žiaľ radšej podriaďuje tej zlej, akoby bol ochotný vyvinúť určitú námahu k vedomému rozvíjaniu tej dobrej.

O tejto povahe človeka, o tomto neblahom sklone ľudstva hovoril už kedysi Kristus vo svojom podobenstve o dvoch cestách. O ceste pohodlnej a širokej, po ktorej kráča väčšina a o ceste úzkej, ktorú nachádzajú iba nemnohí.

Tá široká cesta je cestou pohodlného odovzdania sa zlému, nízkemu a povrchnému, ktorá však vedie do záhuby. Tá úzka cesta je cestou úsilia o dobro, poctivosť, spravodlivosť a ušľachtilosť. Je to cesta námahy v úsilí o dobro, ktorá však jediná vedie k plnému a šťastnému životu. K životu hodnému dôstojnosti človeka, kým tá druhá, široká cesta pohodlného prispôsobovania sa zlému a nízkemu nás devalvuje a strháva nás pod našu vlastnú dôstojnosť. Alebo žiaľ mnohokrát až na úroveň zvieraťa.

Pamätajme teda a buďme si toho dobre vedomí, že to dobré v nás bude potrebovať k svojmu rozvinutiu vynaloženie určitej námahy, zatiaľ čo tomu zlému, nízkemu a neušľachtilému v nás sa stačí iba pohodlne podvoliť.

Avšak jedine rozvíjaním dobra môžeme dospieť k plnohodnotnosti života, zatiaľ čo v pohodlnom podvoľovaní sa zlému sa na samom konci tohto procesu skrýva skaza. Skrýva sa smrtonosná devalvácia našej osobnosti, ako nevyhnutný dôsledok našej duchovnej lenivosti, spočívajúcej v zhubnom sklone pohodlného podvoľovania sa zlému.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pon Feb 23, 2015 7:41 pm

Staňte sa nesmrteľnými!

Človek v sebe nesie predpoklad stať sa nesmrteľným! Musí sa však usilovať o to, aby túto métu dosiahol, pretože bez práce neexistujú žiadne koláče. Bez zodpovedajúceho úsilia predsa nemôžeme vôbec ničoho dosiahnuť, nech už sa to týka akejkoľvek veci. Poslaním každého z nás je teda dosiahnutie vlastnej nesmrteľnosti a preto práve týmto smerom by malo byť zamerané naše životné snaženie. Ak totiž o svoju nesmrteľnosť usilovať nebudeme, nikdy ju ani nenadobudneme. A iba preto, že ľudia nedokážu vôbec doceniť obrovský dosah toho, čo tým strácajú, iba preto môžu byť v tejto nesmierne dôležitej veci tak laxnými.

Základnou povinnosťou človeka je, aby sa stal bytosťou predchnutou citom. Má byť citovým človekom, ktorý sa vo všetkom vždy riadi iba svojimi citmi. Jeho cítenie má stáť nad jeho rozumom a má mu byť jednoznačne nadradené. Rozum človeka má teda stáť v službách citu!

Citový človek má totiž v čistote svojho cítenia spojenie s celým stvorením a vo chvíľach citovej vrúcnosti sa dokáže povzniesť až k trónu Najvyššieho. Citový človek súcití a spolucíti so všetkými ľuďmi, ako i so všetkými ostatnými živými bytosťami i s celou prírodou a preto nečiní nič, čo by ich poškodzovalo. V každej situácii sa riadi hlasom svedomia, oným Božím Zákonom v ňom, pretože aj svedomie je súčasťou nášho citu.

Citový človek si uvedomuje, vníma a vyciťuje celistvosť bytia, to znamená jeho hmotnú i mimo hmotnú realitu a preto vie, že žiadna smrť v skutočnosti neexistuje. Že existuje len prirodzený prechod do inej roviny bytia, kedy ľudská duša iba odkladá svoje pozemské telo tak, ako keď sa niekto zbavuje svojho obnoseného šatstva.

Pre citového človeka preto smrti vôbec niet, nakoľko vo svojom citovom nadhľade stojí nad ňou a prehliada ju. A v tomto jeho nadhľade nad smrťou, ktorá sa týka iba jeho hmotného tela, avšak nikdy nie jeho ducha spočíva jeho nesmrteľnosť! Takýto človek je totiž doma v celom stvorení, či sa už nachádza v hmotnosti, alebo v jemnejších úrovniach bytia mimo tejto zeme.

Človek, ktorý sa riadi svojimi citmi a ktorého rozum stojí v službách citu žije v harmónii a v súlade s celým univerzom a je preto vnútorne naplnený a šťastný, pretože on sám všade rozsieva súcit, porozumenie a šťastie. A preto dobro a šťastie žne.

Vo stvorení, nech už sa nachádza kdekoľvek, žije ako v raji, nepoznajúc smrť a chváliac svojim šťastím naplneným bytím veľkosť a lásku Stvoriteľa, ktorý mu toto všetko daroval.

Namiesto Stvoriteľom predurčenej cesty prvotnosti citu však človek vykročil inou cestou. Cestu rozumu! Cestu rozumového poznania! Cestou rozumu nadradeného nad cit! To rozumové v sebe postavil na prvé miesto a svoj cit potlačil do úzadia. Tento čin mal však pre neho katastrofálne následky a priniesol mu mnoho bolesti, utrpenia a v konečnom dôsledku i tragické vedomie vlastnej smrteľnosti.

Prečo? Pretože rozum ako nástroj poznávania je hmotný. Je produktom ľudského mozgu, ktorý je hmotný. Z tohto dôvodu je celý náš mozgový potenciál determinovaný hmotou. Determinovaný hranicami hmoty. V jej hraniciach síce nachádza vznikajúce uplatnenie, avšak jeho možnosti vnímania rozsahu bytia končia hranicami hmotného sveta.

Človek, polapený do pasce rozumu postaveného nad cit sa stáva materialistom, pre ktorého nič iného, ako to hmotné neexistuje. Tým sa vyčlenil z celistvosti bytia vo stvorení a vzdialil sa Stvoriteľovi, ktorého existenciu už neverí, pretože rozum, neschopný povzniesť sa nad hranice hmoty odmieta všetko, čo sa nachádza nad touto hranicou ako neexistujúce.

A keďže hmota a rozumové myslenie nepoznajú večnosť a nadčasovosť, ale iba neustálu premenu všetkého hmotného vo forme vzniku a zániku, siahla na rozumového človeka smrť! Človek, ktorý v sebe postavil rozum na najvyššie miesto sa stal smrteľným!

A aj na základe tohto vedomia vlastného, nevyhnutného hmotného zániku v ľuďoch vyvstal egoizmus. Egoistické užívanie si života hoci aj na úkor iných v snahe užiť si čo najviac, pretože život máme len jeden a svojou smrťou raz a navždy všetko definitívne stratíme.

Obrovské množstvo utrpenia a hrôz už spôsobil v dejinách našej civilizácie chladný, vypočítavý a egoistický rozum postavený nad cit. A oná chladná vypočítavosť rozumu ženie svet v ústrety záhube.

A k tomu, aby to všetko postupne dospelo až k tejto hranici stačilo iba prehodiť „výhybku“. Výhybku zo správnej cesty citovosti ako dominantnej zložky osobnosti smerom k nadradeniu rozumu. Smerom k nadradenosti rozumu, z ktorého obmedzenosti povstáva všetka bieda a utrpenie sveta. Z ktorého povstáva i smrť, ako koniec hmotného tela a ktorý vedie ľudstvo do záhuby.

Kto sa teda riadi predovšetkým svojim rozumom, kto potlačuje svoje cítenie a jeho podnety do úzadia, ten je uväznený v okovách hmoty a jeho údelom bude utrpenie, bolesť a smrť.

Kto však dokáže správnym spôsobom nahliadnuť na tieto skutočnosti, kto dokáže opätovne postaviť svoje cítenie za základ vlastnej osobnosti, kto dokáže podriadiť svoj rozum svojmu citu a svedomiu a takýmto spôsobom žiť, hovoriť a myslieť, ten kráča po správnej ceste, predurčenej človeku Stvoriteľom.

Ak na nej vytrvá a nedá sa z nej zviesť, dôjde k bránam raja, dôjde k šťastiu, radosti a plnosti vlastnej existencie, dôjde k pochopeniu a hlbokému uvedomeniu si celistvosti bytia, existencie Stvoriteľa a tým i vlastnej nesmrteľnosti vo stvorení, plnom navzájom si preukazovanej lásky všetkých bytostí v ňom žijúcich.

Človek má byť bytosťou citu! Človek má svoj rozum podriadiť vedúcej úlohe citu! Lebo jedine v cite spočíva život a jeho ďalšie pokračovanie, kým naopak v otroctve podriadenia sa rozumu spočíva človeka nedôstojná, hmotná obmedzenosť jeho duševného obzoru a nakoniec i jeho vlastná smrť.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Mar 19, 2015 5:21 pm

Nepríjemné výroky Krista



V evanjeliách s nachádza niekoľko, ľuďom nepríjemne znejúcich Kristových slov. Tie sú z tohto dôvodu kresťanskými cirkvami vo všeobecnosti akoby obchádzané a nebývajú stredobodom záujmu kazateľov, ani obsahom ich kázaní. Jednoducho sa o nich mlčí, akoby vôbec neexistovali.

Jedným z príkladov Kristových znepokojujúcich výrokov je aj toto podobenstvo:

Istý človek si vo svojej záhrade zasadil strom a čakal, kedy mu prinesie ovocie. Čakal niekoľko rokov a stále nič. Keď ho už prešla trpezlivosť, prišiel k záhradníkovi a riekol mu: vytni ho, veď načo darmo využíva zem.

Záhradník však odvetil: pane, počkaj ešte rok, dobre ho pohnojím, okopem a ak do roka nezarodí, potom ho dáš vyťať.

O čom nám hovorí toto podobenstvo? Je to obrazné vyjadrenie celkom konkrétneho diania, ktoré prebehne vo stvorení.

Človekom, ktorý zasadil do svojej záhrady strom je Stvoriteľ. Stromom je človek a záhradou stvorenie. Stvoriteľ daroval človeku vedomé bytie, umožnil mu žiť vo svojom stvorení a celé veky trpezlivo čakal na to, kedy „strom“ prinesie ovocie. „Ovocím“ je plné rozvinutie spravodlivosti, čestnosti, ušľachtilosti, dobrotivosti, láskavosti, ohľaduplnosti a ľudskosti v človeku.

V podobenstve sa teda hovorí, že Boh, ktorý stvoril človeka a umožnil mu vedomé jestvovanie vo stvorení od neho očakáva ovocie plného rozvinutia dobra. Podobenstvo však zároveň hovorí, že Stvoriteľ nie je ochotný čakať donekonečna, ale iba určitý čas. Že každý ním zasadený „strom“ jednoducho musí do určitej doby priniesť ovocie, pretože inak bude vydaný príkaz k jeho vyťatiu, aby darmo nevyužíval zem. Čiže aby už naďalej nemohol zneužívať k zlému láskyplnú možnosť svojho vedomého jestvovania vo stvorení.

Podobenstvo ďalej hovorí, že ľudia vo všeobecnosti nechcú a nemajú záujem prinášať dobré ovocie a že Stvoriteľ už z tohto dôvodu dal príkaz k tomu, aby boli všetky neplodné a neúrodné stromy z jeho záhrady vyťaté.

Kto je však onen záhradník, prosiaci Hospodina o zhovievavosť, na ktorého podnet bola lehota ešte o niečo predĺžená?

Tým záhradníkom je Božia Láska!

Boh je totiž vo svojej podstate prísny a spravodlivý. Avšak jeho časťou je i Láska. A táto Láska ešte na nejaký čas zadržala ruku jeho Spravodlivosti! Táto Láska prišla medzi ľudí v osobe Ježiša Krista a darovala im Slovo. Slovo im jasne ukazuje, ako majú myslieť, hovoriť a jednať, aby boli schopní priniesť v čo najrýchlejšom čase ovocie, očakávané od Stvoriteľa.

Ovocná záhrada plná stromov, ktorou je ľudstvo na zemi bola teda okopaná a skyprená Kristovým učením, aby už konečne priniesla zodpovedajúce ovocie čestného, ušľachtilého, spravodlivého a čistého človečenstva.

Tým, čo však musíme mať ustavične na zreteli je posledná veta Ježišovho podobenstva. Predniesol ju záhradník a tá veta znie: Pohnojím ho, okopem ho a ak do roka neprinesie ovocie, potom ho daj vyťať.

A celkový obraz tohto neodvratného diania nám doplnia známe slová Jána Krstiteľa: Sekera je už priložená ku koreňom stromov a každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie bude vyťatý a spálený v ohni.

Bude vyťatý a spálený v ohni!

Lehota určená k tomu, aby ľudstvo prinieslo očakávané ovocie nie je teda nekonečná. Naopak, táto lehota, ktorá bola milostivým aktom Božej Lásky už raz predĺžená sa čoraz viacej približuje ku svojmu koncu. Blíži sa teda neodvratne čas, kedy začnú byť vytínané všetky neplodné a neužitočné stromy z ovocnej záhrady s názvom Zem. Budú vyrúbané a spálené, aby zem zbytočne ďalej nezneužívali.

V záhrade budú smieť zostať iba stromy, prinášajúce ovocie. Takáto je totiž Vôľa Majiteľa záhrady. Ten v nej už viac nechce trpieť neužitočné stromy. Stromy, ktoré z Lásky Božej dostali ešte poslednú šancu, ale nevyužili ju.

Nemyslime si teda že tak, ako to všetko išlo doposiaľ, to pôjde donekonečna. Nemyslime si, že nečestnosť, chamtivosť, sebectvo, bezohľadnosť, podvod, klamstvo, nečistota a neušľachtilosť, dnes vládnuce na zemi sa tu budú rozťahovať neustále. Je to skazené a zlé ovocie, ktoré nebude donekonečna trpené v Pánovej záhrade.

Len z veľkej Lásky Božej bol týmto ľuďom ešte darovaný čas na premenu. Na premenu k lepšiemu! Avšak každý človek, ktorý tento čas na premenu seba samého k lepšiemu nevyužije, bude ako zlý strom vyťatý a spálený v ohni. Bude vytrhnutý a vymazaný z tohto stvorenia pre svoju skazenosť, neužitočnosť a neupotrebiteľnosť.

Takáto nekompromisná je pravda o dianí vo stvorení. Pre jej tvrdosť pred ňou zatvárajú oči kresťanské cirkvi, ale nie len oni. Zatvárajú pred ňou oči i všetky duchovné prúdy, smery a náboženstvá, ako i vo všeobecnosti každý jednotlivý človek. Stvoriteľa a Boha chcú totiž ľudia vidieť len ako všetko odpúšťajúceho a všetko milujúceho.

Áno, Stvoriteľ je milosrdným, milujúcim, milostivým a trpezlivým, ale nikto nemôže jeho Lásku zneužívať donekonečna. Čas, ktorý nám bol až doteraz darovaný sme mali využiť k tomu, aby sme sa stali láskyplnými, dobrotivými, čestnými a spravodlivými. Aby sme jednoducho priniesli požadované ovocie.

Ak však túto Stvoriteľom darovanú príležitosť správnym spôsobom nevyužijeme a budeme neustále skĺzavať k nečestnosti, nespravodlivosti, sebectvu, chamtivosti, bezohľadnosti, neušľachtilosti, nečistote, povrchnosti a neúcte voči Najvyššiemu, budeme jedného dňa na príkaz majiteľa Zeme a Vládcu stvorenia vyťatí ako zlé stromy a spálení v ohni. A ten deň sa čoraz viacej blíži!

PS. Je treba zvlášť zdôrazniť, že tento text nemá spojitosť so žiadnou cirkvou ani náboženstvom. Hovorí iba o splnení, alebo nesplnení požiadaviek Stvoriteľa voči človeku. Tieto požiadavky boli jasne formulované v Desatore, ako i v učení Ježiša Krista.

Nie je teda rozhodujúce, či je človek v nejakej cirkvi alebo nie. Rozhodujúce je, či vo svojom živote jedná a myslí v súlade s Kristovým učením.

Kto takto myslí a jedná prináša dobré ovocie. Kto ale takto nemyslí a nejedná, je stromom neúrodným, ktorý bude musieť byť preto vyťatý, pričom mu nijako nemôže pomôcť jeho formálne členstvo v ktorejkoľvek z cirkví.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Apr 16, 2015 10:37 am

Nesprávne poňatie emancipácie


V čom spočíva dnešné pomýlené a pokrivené chápanie emancipácie? Spočíva v jej rozpore s veľkým vesmírnym Zákonom doplnenia celku, ktorý funguje na základe vzájomnej príťažlivosti dvoch protikladných častí, priťahujúcich sa za účelom vytvorenia jedného, harmonicky fungujúceho celku.

Vezmime si konkrétny príklad, a síce deň a noc. Ide o dva protiklady, ktoré tvoria vo vzájomnom spojení harmonický dvadsaťštyrihodinový cyklus. V ňom je opäť harmonickým spôsobom vymedzený čas aktivity a odpočinku. Ďalšími príkladmi je trebárs teplo a zima, príliv a odliv, nádych a výdych a podobne. Jednoduchý princíp harmonického spolupôsobenia dvoch protikladných prvkov môžeme vidieť naozaj všade okolo nás.

No a do tejto kategórie patrí i vzájomný vzťah muža a ženy. Muž a žena predstavujú totiž dva protipóly, dva úplne rozdielne svety. Muž túži po žene a žena po mužovi, aby vytvorili spoločne celok a s ním spojené prežívanie stavu harmónie.

Čo je ale potrebné, aby takýto harmonický celok medzi mužom a ženou mohol vzniknúť a mohol sa aj trvalo udržať?

Základným predpokladom je, aby muž zostal mužom a žena ženou. Aby každý z nich bol plným spôsobom tým, čím byť má a aby práve takýmto spôsobom jednal. Ich pôsobenie a úlohy sa nesmú miešať, pretože potom vzniká čosi neharmonické a nesprávne, čo sa nie je schopné dlhodobo udržať.

V prvom rade však musíme vedieť, ako má vyzerať ideál správnej ženy a ideál správneho muža. Ideál nie z hľadiska ľudských predstáv, ale z hľadiska vyšších Zákonitostí univerza, ktoré v sebe nesú vysoký morálny a etický rozmer.

Poďme teda najprv k žene. Každému bude na prvý pohľad jasné, že žena je bytosť jemnejšieho a krehkejšieho charakteru. Tejto prirodzenej jemnosti ženy má zodpovedať aj jej profesijné uplatnenie v spoločnosti. Žena má predovšetkým pomáhať, ochraňovať a dopĺňať. Jej aktivity by sa mali vyznačovať porozumením a láskavosťou.

Doménou a prioritou každej ženy by malo byť vytvorenie harmonického domova. Harmonického domova ako oázy a opory pre muža a deti.

No a úplne najprirodzenejšou a najzásadnejšou súčasťou ženy by malo byť dbanie o čistotu a ušľachtilosť vlastného vnútorného života. A táto čistota a ušľachtilosť jej citov a myšlienok by sa potom mala reálne premietať i do hierarchie jej hodnotového systému. Mala by sa premietnuť do hodnôt, ktoré uznáva, do priorít, o ktoré usiluje, do výchovy detí, do jej vzťahu k mužovi, i trebárs do jej odievania. Jednoducho úplne do všetkého.

Muž by sa mal vyznačovať predovšetkým aktívnym pôsobením, budovaním a formovaním. Ak je doménou ženy domáci krb, doménou muža má byť aktívne vonkajšie pôsobenie. Avšak toto pôsobenie by malo byť úplne iného druhu, než je tomu dnes. Muž, inšpirovaný ušľachtilosťou ženy má budovať a pretvárať svet v duchu cti a spravodlivosti. Má byť v istom zmysle rytierom, ktorý bojuje vo vonkajšom svete za ušľachtilé ideály a privádza ich k praktickému životu.

Toľko teda k ideálu muža a ženy z hľadiska vyšších Zákonitostí. A teraz si už naozaj môžeme otvorene povedať, v čom spočíva súčasné pokrivené a pomýlené vnímanie emancipácie. Jej scestnosť je v tom, že za základ všetkého sa zobralo pôsobenie mužsky aktívneho druhu. Emancipácia je teda chápaná tak, že ženy sa majú v aktívnom druhu pôsobenia vyrovnať mužom. Majú podávať rovnaké výkony a dosahovať rovnaké výsledky.

Emancipovaná žena je teda taká, ktorá sa snaží čo najviac podobať mužovi. A tak sa mnohé súčasné moderné ženy vydali tuto cestou a začali prenikať i do povolaní, ktoré boli dovtedy vždy iba doménou mužov. Za jeden z vonkajších symbolov ich pomužštenia je možné považovať nosenie nohavíc, ktoré bolo do dôb súčasného, moderného chápania emancipácie u žien nemysliteľné.

Načo sú však ženám všetky ich emancipačné úspechy a spoločenské ocenenia, ak sa tým spreneverujú svojej najvnútornejšej podstate? Ak síce dosahujú také isté úspechy a také isté výkony ako muži, či dokonca ich neraz predbehnú, ale prestávajú byť ženami? Môžu sa vari ženy naozaj beztrestne spreneverovať svojmu predurčeniu a životnému poslaniu, ktoré ako ženské bytosti majú?

Život nám ukazuje, že takéto niečo nie je žiaľ možné bez ujmy a že takýmto spôsobom nemôžu byť ženy, ale ani muži šťastnými. Uveďme si jeden z mnohých príkladov:

Keď sa ženy vo svojej kariére a vo svojej práci snažia vyrovnať mužom a keď v tom idú ambiciózne až na doraz, musí to mať nevyhnutne určitý väčší, alebo menší vplyv na ich prioritnú úlohu, ktorou je vytváranie harmonického domova. Moderná, emancipovaná a pracovne preťažená žena na to jednoducho mnohokrát nemá čas a nestíha to.

A tak, ak žije žije v partnerskom zväzku, snaží sa to suplovať jej muž. Avšak takýmto spôsobom dochádza k tomu, že žena pomaly prestáva byť v pravom slova zmysle ženou a zároveň i muž v pravom zmysle mužom. Obaja sa v určitej miere začínajú odkláňať od vlastného predurčenia a z tohto dôvodu postupne strácajú schopnosť vytvárať skutočnú harmóniu. Žena totiž prestáva byť ženou a muž mužom.

No a podobných príkladov, kedy si muži a ženy vzájomne preberajú svoj špecifický druh pôsobenia je naozaj mnoho. Či už osobnom živote, v zamestnaní, alebo kdekoľvek inde. To je ale skutočnosť, ktorá samozrejme spoločne s inými faktormi, významným spôsobom prispieva súčasnej rozvodovosti.

Dnešné ponímanie emancipácie je v skutočnosti ponižovaním ženského sveta, pretože to mužsky aktívne sa stavia za vzor, čím je nepriamo povedané, že ženský druh pôsobenia je je menejcenný a emancipovať sa pre ženy znamená vyrovnať sa mužom.

Skutočná a pravá emancipácia však spočíva v niečom úplne inom! Spočíva v rovnoprávnosti osobnosti muža a ženy so všetkými ich rozdielnosťami a špecifikami, pretože oba druhy pôsobenia sú pre vytvorenie harmónie potrebné rovnakým spôsobom. Takto nám to totiž diktuje veľký vesmírny Zákon doplnenia celku.

Ako sa teda nedá iba stále nadychovať, ale musí existovať rovnováha medzi výdychom a nádychom, ako nemôžeme byť iba stále aktívnymi bez toho, že by sme to nekompenzovali pasivitou a odpočinkom, rovnako musí byť muž mužom a žena ženou, aby mohlo vzniknúť niečo harmonické.

A presne v tomto duchu je preto potrebné chápať i to, čo nazývame emancipáciou. Emancipácia má spočívať v absolútnej rovnoprávnosti medzi mužským, aktívnym druhom pôsobenia a medzi ženským, subtílnym a jemným pôsobením. Oba sú rovnako potrebné a rovnako dôležité. Ani jeden preto nie je možné uprednostňovať a stavať do popredia, pretože inak to musí nevyhnutne priniesť disharmóniu a škodu.

Zatiaľ ale žiaľ žijeme v dobe, v ktorej je chápanie emancipácie úplne pomýlené. Pokým si však spoločnosť uvedomí svoj omyl a zjedná v ňom nápravu, dovtedy každý, či už muž alebo žena, ktorí o týchto veciach vedia, nech sa snažia žiť svoj osobný život v čo najmaximálnejšej možnej miere v súlade s univerzálnym Zákonom doplnenia celku a teda v súlade so svojou najvnútornejšou mužskou alebo ženskou podstatou. Jedine takýmto spôsobom totiž môžu kráčať cestou vlastného bytostného predurčenia, môžu sa stať schopnými vytvárať harmonické vzťahy a byť šťastnými.

Tým sa zároveň stanú akýmisi priekopníkmi nového poňatia emancipácie, opierajúceho sa o poznanie vyšších Zákonitostí univerza, ktoré ľudia jednoducho musia zapracovať do svojho života i do svojho zákonodarstva ak chcú, aby sa im darilo a voči ktorým sa nemôžu stavať tak ignorantským spôsobom, ako je tomu dnes bez toho, že by im to nespôsobilo škodu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pon Máj 11, 2015 1:50 pm

Iný a zvláštny pohľad na sexualitu


Nedávno som sa stretol s veľmi zaujímavým textom, týkajúcim sa ľudskej sexuality, ktorý predostiera úplne iné rozmery a dimenzie. I mňa samotného priviedol k hlbšiemu zamysleniu sa nad touto problematikou, na základe čoho vznikol tento článok.

Spomínaný text bol pomerne krátky a tu je jeho voľné pretlmočenie:

„Keby ste sa vzájomne telesne nespájali tak často, ako je to dnes zvykom, ale iba občas a to radšej menej ako viac, nevyskytoval by sa medzi vami ani jediný, ktorý by nebol minimálne jasnovidcom.

Takýmto spôsobom a v takomto množstve, ako je to však dnes vo všeobecnosti zvykom, premrhávajú či už muži alebo i ženy svoje najlepšie sily. Týmito výstrelkami sa zbavujú dušu zušľachťujúcich životných síl, z ktorých nenazhromaždia nikdy takú zásobu, aby sa prostredníctvom nej mohlo v ich duši sústreďovať stále intenzívnejšie svetlo.

Z tohto dôvodu sa ľudia stávajú stále duchovne lenivejšími a iba na telesné pôžitky zameranými bytosťami. Sú preto zriedka schopní nejakej jasnejšej myšlienky. Stávajú sa bojazlivými, zbabelými, veľmi hmotnými, náladovými a vrtkavými, sebeckými, závistlivými a žiarlivými. Môžu len ťažko, alebo často nemôžu vôbec pochopiť nič duchovného; lebo ich fantázia sa ustavične túla v pôvabe telesnosti a nemôže sa nikdy povzniesť k niečomu vyššiemu a duchovnému. A ak sa medzi nimi aj nájdu ľudia, ktorí aspoň v okamihoch prostých telesných žiadostí vyšlú nejaký prchavý pohľad hore, potom prídu ihneď ako čierne mraky na nebi, telesné zmyselné myšlienky a zastrú ono vyššie tak, že duša na ne celkom zabudne a ihneď sa znova rúti do zapáchajúceho močiara telesnej rozkoše!“

Posolstvo tohto krátkeho textu je veľmi závažné, pretože sa v ňom hovorí o úplne inom spôsobe využitia ľudskej sexuálnej energie, než je tomu vo všeobecnosti zvykom. Táto energia predstavuje totiž obrovský potenciál, ktorý ak nie je ventilovaný prvoplánovo, ale je naopak v istom zmysle zhromažďovaný, jeho sústredenie je nám schopné preraziť cestu k úplne novému rozmeru bytia. Je schopné dať nášmu bytiu ďalší, vyšší rozmer. Je schopné v nás prebudiť a aktivovať vyššie danosti. Vyššie schopnosti tak významného druhu, že v minulosti takých ľudí, ktorí to dokázali nazývali „svätcami“.

Oná takzvaná „svätosť“ však nie je nič iného, ako otvorenie okna do ďalšieho, nového rozmeru bytia, čoho je v skutočnosti možné dosiahnuť úplne každému človeku, ktorý je ochotný pristupovať k vlastnej sexualite omnoho kultivovanejším, ušľachtilejším, striedmejším a neprvoplánovým spôsobom.

Aby sme vôbec pochopili význam toho, čo tým môžeme získať predstavme si dvojrozmerný obrázok niekde v knihe alebo v časopise. A potom si predstavme ten istý obrázok v skutočnosti, v trojrozmernej 3D realite. Onen rozdiel medzi dvojrozmernosťou a trojrozmernosťou je obrovský.

No a skúsme si predstaviť rozdiel medzi realitou trojrozmernou a štvorrozmernou. Takéto niečo je naozaj ťažko predstaviteľné, pretože náš svet, v ktorom žijeme je trojrozmerný. Avšak onen vyšší, nový, štvrtý rozmer môže dať nášmu bytiu práve spomínané, kultivovanejšie, striedmejšie a neprvoplánové využitie našej sexuálnej energie.

Vo všeobecnosti vládne na tomto svete určitý štandard využitia ľudskej sexuality, čo by sme mohli považovať za istý základným level.

Ale treba vedieť, a ľudia to vôbec netušia, že existuje aj level omnoho vyšší. Ak nám totiž prvoplánové využitie nášho potenciálu sexuálnej energie poskytuje prežitia tak mimoriadne príťažlivého druhu, po ktorom ľudia prahnú a neustále túžia, čo potom povedať o stave prežívania vyššieho levelu využitia energetického potenciálu vlastnej sexuality?

K našej sexualite môžeme teda pristupovať dvomi spôsobmi. Spôsobom nižším, alebo spôsobom vyšším. Ten nižší nám dovoľuje prežívať zážitky nižšieho druhu a odkrýva pred nami nižšie a obmedzenejšie obzory, kým ten vyšší spôsob nám naopak odhaľuje vyššie a ďalekosiahlejšie obzory.

Ten nižší spôsob nám umožňuje prežívať nižšiu kvalitu života a ten vyšší spôsob vyššiu kvalitu života. Ten nižší spôsob nás drží pri zemi a ten vyšší spôsob nás dvíha k výšinám. Pri tom nižšom spôsobe využitia potenciálu našej sexuality sa stávame ľuďmi nízko ohraničeného duševného obzoru, kým pri tom vyššom spôsobe sa môžeme stať ľuďmi, ktorí dosahujú skutočnej výšky svojho človečenstva. Lebo v nízkosti spočíva malosť a vo výške veľkosť.

Ak sa ale pozorne pozrieme na život vôkol seba zistíme, že všetko v ňom smeruje k tomu, aby sa človek nedokázal odpútať od svojej nižšej podstaty. Ak sa pozrieme na televíziu, na filmy, na internet, na časopisy, na knihy, ba dokonca i na módu, všade sa nám snažia nahovoriť, že tým, okolo čoho sa má a musí všetko točiť je jedine ono ľudsky pudovo zmyselné. Všade vôkol nás číha to sexuálne, zmyslovo pudové a telesné, ako i rôzne druhy zážitkov s tým úzko súvisiacich.

Nezaujatý pozorovateľ má nástojčivý dojem, akoby sa niekto až enormným spôsobom snažil o to, aby ľudstvo zostalo stále uväznené na tomto nižšom stupni. Samozrejme so všetkými radosťami, ktoré to ľuďom poskytuje, ale zároveň so všetkými obmedzeniami a malosťou, ktorú to so sebou prináša.

Nezaujatý pozorovateľ má nástojčivý dojem, akoby niekomu išlo o to, aby ľudia zostávali navždy ponížení a nikdy nepozdvihli svoj zrak k výšinám. K výšinám ducha a skutočnej ľudskej veľkosti, ku ktorým nás môže pozdvihnúť práve vysoko kultivovaný prístup k potenciálu našej sexuality. Môže nás to totiž zbaviť našej príslušnosti k plytkej, povrchnej, pôžitkárskej a ľahko ovládateľnej mase. Mase, ktorá využíva potenciál vlastnej sexuality iba nízkym spôsobom a preto aj sama navždy zostáva nízko stojacou.

Ak sme spomenuli slovo ušľachtilosť, tak práve od neho je odvodený pojem „šľachta“. Čo však znamená slovo „šľachta“ v pravom slova zmysle a aké v skutočnosti kladie nároky na jeho držiteľov?

Šľachta predstavuje vyšší spoločenský stav, vyznačujúci sa ušľachtilejším prístupom k životu, než ako je bežné. Vyznačujúci sa ušľachtilým prístupom k úplne všetkým veciam v živote a teda i k problematike ľudskej sexuality.

Každý človek na zemi je povolaný k tomu, aby sa stal v tom najlepšom slova zmysle príslušníkom vyššieho, šľachtického stavu. Príslušníkom skutočnej a pravej šľachty ducha, ktorá vníma sexualitu ako prostriedok k povzneseniu sa k duchovným výšinám ďalšieho, nového rozmeru bytia.

Veľmi ťažko však vysvetliť tomu, kto takéto niečo nezažil, aká veľká v tom spočíva cena. Asi tak ťažko, ako nedokážete slepému slovami sprostredkovať zážitok nádhery krásneho letného dňa. Dokážete mu to len opísať, ale nedokážete mu poskytnúť autentickú silu prežitia.

Čo dodať na záver? Iba to, aby sa nám konečne otvorili oči. Aby sme sa konečne prebrali zo slepoty a stali vidiacimi. Aby sme sa konečne odtrhli od nízkosti a vyšvihli nahor. Každý z nás k tomu totiž vlastní silný potenciál a záleží iba na nás, či ho dokážeme správne využiť, alebo ho premárnime tak, ako tomu bolo vždy a ako sa to tu na zemi vo všeobecnosti považuje za úplne normálne.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Jún 04, 2015 5:08 pm

Až ku koreňom všetkého zla...


Rozšíreným javom dnešnej doby je všeobecné sťažovanie sa. Sťažovanie sa na politikov, ktorí klamú a kradnú, na nedostatok práce a zlé pracovné podmienky, na nízku mzdu, na zlé vzťahy medzi ľuďmi, na krízu a na mnoho iných vecí. No a každý z nás vidí príčiny tohto všetkého v niečom inom.

Niekto v pravicovej politike a jej predstaviteľoch, iný zase v politike ľavicovej a jej zástancoch. Niekto v politike USA a štátov Európskej únie a iný vidí zase úhlavného nepriateľa všetkého pokroku v Rusku. Nadáva sa na poslancov a úradníkov, na primátorov a starostov, na policajtov, na banky, na finančné skupiny, pričom každý z nich nesie nepochybne určitý diel viny na tom, že sa nemáme tak dobre, ako by sme chceli.

Ľudia totiž jasne cítia a dennodenne prežívajú, že takým spôsobom, akým to funguje dnes to nie je úplne v poriadku, avšak vo vnímaní príčin tohto stavu sa ich názory rozchádzajú. A práve preto, že sa doposiaľ nenašla tá pravá a skutočná príčina sa pomery stále čoraz viacej zhoršujú. A zhoršujú sa nie len u nás, ale aj z nášho pohľadu v blahobytnom a dobre fungujúcom západe, pričom svetu hrozí i napriek všetkým doterajším opatreniam nová finančná kríza.

Niečo tu musí byť zlé! Musí tu byť nejaká skrytá, neznáma príčina, ktorá dohnala svet do krízy a ktorá neustále spôsobuje ďalšie zhoršovanie pomerov.

Čo je tou príčinou? Kde pramení všetko toto zlo?

Žiaľ, skutočná pravda bude pre mnohých neprijateľnou, pretože nebudú ochotní akceptovať pravého vinníka. Skutočného vinníka, ktorým nie sú ani politici, ani finančné skupiny, ani banky, ale je ním napodiv prostý, obyčajný človek. Je ním každý z nás! Každý jednoduchý a obyčajný človek, ktorý je živiteľom, podporovateľom a udržiavateľom dnešného systému, založeného na osobnom egoizme. Založeného na preferovaní prospechu vlastného ja, a to hoci aj na úkor iných, ak to človeku môže priniesť osobné výhody a osobný prospech.

Áno, väčšina ľudí chce dobro a všemožné výhody predovšetkým pre seba samých. To je jadrom ich životného snaženia. Je ním dosiahnutie osobného prospechu, ktorý je pre nás rozhodujúci a to aj vtedy, ak tým uškodíme niekomu inému a spôsobíme mu stratu. Náš osobný záujem je pre nás prvoradý a ak pri jeho dosahovaní oklameme, podvedieme a ošklbeme iného, mnohokrát to považujeme za vlastnú šikovnosť.

Priznajme si, že život priemerného, obyčajného človeka je vrchovato naplnený osobným egoizmom. Egoizmom, ktorý je vlastný takmer všetkým ľuďom. No a tí, čo sú v tejto oblasti najdôvtipnejšími a najšikovnejšími, tí sa dokázali vyšvihnúť na najvyššie miesta. Na najvyšších miestach spoločnosti, štátov a celého sveta sú majstri našich vlastných chýb. Sú majstri ľudského egoizmu, ktorí dokázali rozvinúť uplatňovanie tohto systému až takmer k dokonalosti. A v súlade s týmto princípom sa neustále snažia aj naďalej dosahovať hlavne svoj osobný prospech, a to za akúkoľvek cenu. Aj za cenu podvodu, klamstva a ožobračovania ľudí, či dokonca celých národov. A to všetko má tendenciu čoraz viacej sa stupňovať. Preto sú bohatí stále bohatšími a chudobní čoraz chudobnejšími.

A celý systém môže fungovať len preto, lebo bežní, obyčajní ľudia sú jeho podporovateľmi. Lebo vnútorne uznávajú tento princíp. Princíp osobného egoizmu v dosahovaní prednostného práva osobného prospechu i na úkor iných, ak na to príde. Priznajme si, že väčšina ľudí koná presne takto, i keď samozrejme v malom a v rámci svojich obmedzených možností. Tí hore, ktorí nám vládnu konajú to isté, ibaže vo veľkom. Oni v tom boli jednoducho „najlepší“ a preto sa dostali až hore. Nemohli by sa však hore udržať a zotrvať tam, ak by sme ich my tu dole nepodporovali. Ak by sme ich nepodporovali uznávaním rovnakých „hodnôt“.

Funkčnosť súčasného systému drží pri živote vnútorný súhlas a vnútorné súznenie väčšiny populácie. Toto súznenie spočíva v uznávaní princípu osobného egoizmu, spojeného s prípustnosťou dosahovania prospechu i na úkor iných.

Väčšina ľudí teda vnútorne schvaľuje systém, v ktorom žijeme. A „majstri“ toho, čo všetci schvaľujeme nám vládnu a ich vláda spôsobuje, že životné pomery sa stávajú čoraz horšími a neudržateľnejšími.

Ľudia však majú čo si zaslúžia! Vo svojich životoch totiž prežívajú dôsledky práve tej „hodnoty“, ktorú sami uznávajú. A jej majstri im vládnu, kým oni ich uznávaním tejto hodnoty podporujú.

Ľudia teda v každodennom živote prežívajú len dôsledky svojho vlastného egoizmu. To, čo sú nútení prežívať pre nich vytvoril egoizmus, ktorý uznávajú. Prežívajú to, čo pre nich vytvorili majstri ich vlastného hodnotového systému.

Ak si toto všetko uvedomíme pochopíme, že je v tom spravodlivosť, ktorá vyráža dych. Spravodlivosť, na základe ktorej ľudia trpia dôsledkom nesprávnych hodnôt, ktoré uznávajú a podporujú. A trpia preto, aby pochopili, že tieto hodnoty nie sú správne. Že práve nesprávnosť hodnôt, ktorým veria a ktoré uznávajú im spôsobuje všetko utrpenie a biedu. Utrpenie, strádanie a biedu, ktorých sa môžu zbaviť len vtedy, ak od „hodnôt“, ktoré ich spôsobujú ustúpia a začnú uznávať hodnoty úplne iné. Úplne opačné!

Ak teda je to v našom prípade osobný egoizmus, ktorý ničí človeka a ľudstvo, egoizmus, ktorý dovoľuje dosahovať osobných výhod a prospechu i na úkor iných, tak jeho opakom je osvietená zásada dbať pri každom úsilí o svoj osobný prospech v úplne rovnakej miere i prospechu iných. Nečiniť jednoducho nič, čo by prinieslo výhody mne samotnému, ale poškodilo by iného. Človek sa musí naučiť hľadieť pri všetkom svojom konaní na záujmy iných v rovnakej miere, ako na svoje vlastné. Toto je princíp, ktorý musí prijať za svoj každý, kto chce, aby bol jeho vlastný život už konečne krajším a harmonickejším. Toto je princíp, ktorého dodržiavaním prestaneme podporovať princíp nesprávny a tým ho prestaneme vyživovať a podporovať. A obluda egoizmu, doposiaľ živená miliardami ľudí začne potom postupne strácať na sile a vitalite. Začne slabnúť a jej hlavní predstavitelia začnú strácať pôdu pod nohami. A tým budú slabnúť i prejavy zla, ktorými démon egoizmu ľudí utláča.

Jedine týmto spôsobom je možné zastaviť zlo a úpadok, ktoré sa vo svete čoraz viacej šíria. Svet musí už raz jednoducho pochopiť, že nikto nesmie kráčať k vlastnému šťastiu po chrbtoch iných. To je zvrátený princíp, ktorému sme uverili a ktorý nám prináša krízy, nepokoje a biedu.

Nie, človek nesmie kráčať za svojimi cieľmi po chrbtoch iných, ale naopak, má druhých podporovať. Má brať na nich a na ich záujmy rovnaký ohľad a ako na seba a svoje vlastne záujmy.

V týchto jednoduchých slovách je skrytá podstata! Podstata všetkého súčasného zla, ale i podstata možného budúceho dobra. Jednotlivci, obyčajní, jednoduchí a prostí ľudia rozhodujú totiž o tom, kam kráča tento svet a v akých hmotných podmienkach budú musieť žiť. Ak budú aj naďalej žiť svojim malým a osobným egoizmom, budú podporovať egoistický systém, ktorého majstri nám budú vládnuť a ničiť nás.

Ak však prestanú živiť túto hydru a začnú byť sami ohľaduplnejšími a ľudskejšími k iným, začnú prihliadať na ich záujmy rovnako, ako na svoje vlastné, potom sa na vrchol spoločnosti budú môcť dostať majstri ich vlastných cností presne tak, ako sa teraz dostávajú na vrchol majstri ich vlastných chýb.

Potom však už ľudia nebudú mať dôvod nadávať na tých tam hore, ale naopak, budú si ich ctiť a vážiť. Všetko toto je totiž zákonitý a veľkou všemúdrosťou univerza riadený dej, na základe ktorého sa ľudstvu, ľuďom a jednotlivcom dostáva neúchylnej spravodlivosti. Neúchylnej spravodlivosti spočívajúcej v tom, že vždy sa im dostane presne toho, čo si zaslúžia.

Staňme sa teda dobrými a nesebeckými a príde k nám dobro preto, lebo si ho zaslúžime. Alebo zostaňme naďalej verní svojmu osobnému egoizmu a budeme žať zlo, biedu, utrpenie a krízy, pretože presne toto si zaslúžime.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pia Júl 03, 2015 6:13 pm

Čo chýba sexuálnej výchove?


Čo podstatného chýba súčasnej koncepcii sexuálnej výchovy? Prečo tak poburuje určité skupiny obyvateľstva? A nie len u nás, ale aj na západe? Prečo i na tak pokrokovom západe prejavujú niektorí rodičia ostrý nesúhlas a svojim odmietaním účasti detí na vyučovaní sa neraz dobrovoľne vystavujú perzekúciam štátu? Vo vyhrotenej podobe dokonca až väzeniu?

Už len pri zbežnom pohľade na zopár obrázkov, nachádzajúcich sa v učebniciach sexuálnej výchovy trebárs v nórskych, alebo nemeckých školách začíname odpoveď tušiť.

Odpor sa dvíha preto, lebo ľudia, ktorí nie sú ešte celkom otupení morálnym úpadkom spoločnosti jasne vnímajú, že v deťoch sú prostredníctvom súčasného ponímania sexuálnej výchovy cielene prelamované a deštruované všetky hranice zdravého studu. Že je v nich prostredníctvom vulgárne exaktnej racionálnosti potlačovaný stud, ktorý v súvislosti s intimitou pociťuje každá normálna ľudská bytosť.

Všetky sexuálne aktivity, ba dokonca i tie menej štandardné majú byť považované za úplne normálne a rovnocenné. Moderný a vzdelaný človek má o nich vedieť a nemá mu robiť žiaden problém otvorene o nich hovoriť tak, ako sa hovorí o tých najprirodzenejších ľudských potrebách, ako je jedenie, oddych, záujmy a podobne.

Isteže je potrebné, aby bol mladý a dospievajúci človek informovaný aj v tejto oblasti, avšak rozhodujúcu úlohu tu má zohrávať správna miera medzi potrebou informovať a zdravým, prirodzeným studom. Medzi týmito dvomi polohami, a zvlášť vo vzťahu k deťom a dospievajúcim, musí existovať citlivá rovnováha. Rovnováha medzi rešpektovaním studu a nutnosťou informovať.

No a práve v nerovnováhe týchto dvoch aspektov spočíva veľká časť celého problému, pretože onou potrebou informovať je v mladých ľuďoch vulgárne racionalistickým spôsobom doslova prevalcované ich prirodzené pociťovanie studu. Je potreté ako niečo prežitého a v dnešnej modernej dobe už zastaralého.

Toto je však jedným z najväčších zločinov, ktorý je v súčasnosti páchaný na deťoch a mladých ľuďoch. Je to zločin, spočívajúci v deštrukcii studu, ktorý má byť naopak rešpektovaný, kultivovaný a podporovaný, ako jedna zo základných zložiek harmonicky rozvinutej a morálne pevne stojacej osobnosti.

Žiaľ, súčasné vnímanie studu je typickým odrazom hodnotového systému dnešnej konzumnej spoločnosti ateistického a materialistického charakteru. Vrcholným ideálom tohto systému je totiž užívanie si. Všetko životné úsilie takýmto spôsobom zmýšľajúcich a jednajúcich ľudí sa upína predovšetkým k získavaniu finančných prostriedkov, ktorých dostatkom si môže človek zabezpečiť tú najširšiu škálu možností, ako si čo najlepšie a po všetkých stránkach užiť svojho života.

Za účelom užívania si získava väčšina ľudí nevyhnutné finančné prostriedky svojou prácou, ale dá sa k ním samozrejme dôjsť aj inak, ak je človek „šikovný“. Existuje totiž stále sa rozrastajúca skupina ľudí, ktorým nič nehovoria nejaké etické, či morálne kritériá. Veď z hľadiska hodnôt dnešnej spoločnosti je dôležitá predovšetkým výška konta a teda solventnosť. To, akými prostriedkami sme tohto cieľa dosiahli je dôležité už menej, alebo vôbec.

A aby človek mohol byť úplne neobmedzeným vo svojom základnom práve užívania si všetkých radostí života, je snahou konzumnej spoločnosti odstrániť v tomto smere všetky obmedzujúce prekážky. No a v súvislosti s našou konkrétnou problematikou ľudskej sexuality je to pociťovanie studu, ktorý začal byť považovaný za niečo zväzujúceho, prekážajúceho a nemoderného.

O tom, že je to práve takto a nie inak svedčí napríklad zrovnoprávňovanie manželských zväzkov homosexuálnych partnerov, alebo dokonca možnosť slobodnej voľby príslušnosti k určitému pohlaviu. Nie je teda vôbec rozhodujúce, akého pohlavia človek je, ale ako sa on sám cíti. Jednoducho povedané, cieľom materialistickej spoločnosti je odstraňovanie všetkých bariér a obmedzení, ktoré by človeku mohli potencionálne prekážať v jeho užívaní si.

Čo je však onen stud, ktorý tak veľmi vadí sociálnym inžinierom dnešnej doby?

Je to niečo, čo máme v sebe v súvislosti s sexualitu hlboko zakorenené. Je to niečo, čo človeka vôbec robí človekom a čo nás odlišuje od zvierat. Zviera totiž stud nepociťuje, ale človek áno.

Prečo?

Pretože stud je prejavom vyššej, ľudskej podstaty! Pretože je to niečo, čo pochádza z najhlbšieho, duchovného jadra našej osobnosti, ktoré presahuje hmotu a naše fyzické telo. A ono najhlbšie duchovné jadro človeka, prichádzajúce z duchovných oblastí bytia sa práve prostredníctvom studu odmieta stotožniť s fyzickým telom, pochádzajúcim z evolučného vývoja a preto v sebe nesúcom určité zvieracie pudy, medzi ktoré patrí i pohlavný pud a s ním súvisiaca sexualita. Ľudský duch sa teda prostredníctvom studu odmieta plne stotožniť so zvieracími pudmi svojho fyzického tela.

Úlohou studu je zušľachtiť pud a posunúť ho na kvalitatívne omnoho vyššiu úroveň. Vôbec to neznamená celibát, ale omnoho ušľachtilejší prístup k sexualite. Znamená to posun od zvieratskosti k skutočnej ľudskej výške a plnohodnotnosti. Stud má človeku slúžiť ako určitý barometer, jasne mu vymedzujúci hranice jeho ľudskej dôstojnosti. Je to však samozrejme možné iba vtedy, ako človek na svoj stud dbá ako na určité základné vodítko. Ak naň nedbá, spreneveruje sa svojej najvyššej a najvnútornejšej duchovnej podstate a klesá na úroveň zvieraťa, pretože sa stotožňuje so zvieracími pudmi svojho fyzického tela a tieto považuje za rozhodujúce a určujúce.

Súčasné poňatie sexuálnej výchovy s jej racionalistickými výkladmi, bez poznania a pochopenia veľkej ceny nevyhnutného protipólu, spočívajúcom v zdravom stude, ktorý je schopný udržať naše sexuálne správanie na výške hodnej človeka, takéto poňatie sexuálnej výchovy je škodlivým spôsobom jednostranné a v skutočnosti ide o otvorenú bránu k zvieratskosti.

A práve disharmónia medzi čisto technickým objasňovaním sexuality a úplným potláčaním studu predstavuje nezdravú a škodlivú jednostrannosť, ktorá vadí ešte zdravo cítiacim ľuďom a rodičom. Rodičom, ktorí sa nenechali prevalcovať konzumnými hodnotami spoločnosti a ktorým záleží na prirodzenom vývoji ich detí, rešpektujúcom ich osobné pociťovanie studu.

Sexuálna výchova, obmedzená prevažne na technické poučenie, v ktorej absentuje poznanie účelu zdravého studu, dávajúceho morálno etický rozmer ľudskej sexualite, takáto sexuálna výchova je zločinom na mladej generácii. Je terorom konzumu, ateizmu a materializmu, namiereným proti skutočnej, najhlbšej a najvnútornejšej duchovnej podstate človeka, prejavujúcej sa zdravým studom.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Júl 30, 2015 4:07 pm

Názor na voľnú lásku


Prevažná väčšina dnešných mužov a žien jedná vo vzťahoch medzi sebou spôsobom, ktorý možno definovať ako voľná láska. Alebo snáď ešte výstižnejšie, voľný sex. Medzi vzájomne sa poznávajúcou dvojicou k nemu totiž dochádza už po prvých stretnutiach, ak nie dokonca pri úplne prvom osobnom styku. Pár desiatok rokov nazad bolo takéto niečo ojedinelé, avšak takzvaný „pokrok“ nemožno zastaviť. Ľudia modernej doby žijú rýchlo a vo vzájomných vzťahoch medzi pohlaviami sa už takmer natrvalo udomácnilo to, čo možno nazvať voľnou a neviazanou láskou.

Ale napriek súčasnému trendu sú tu aj iné názory. Snáď nemoderné, avšak opierajúce sa o niečo vyššie. Názory, snažiace sa klásť na ľudí o trochu vyššie nároky, neponechávajúc ich napospas ich sklonu k pudovosti, zmyselnosti a telesnosti.

Sú to samozrejme ony, v dnešnej dobe tak nepopulárne, ale nadčasové, základné ľudsko – morálno – etické princípy, obsiahnuté v Desatore. V súvislosti s našou problematikou tam narazíme hneď na dve prikázania: Nezosmilníš a Nebudeš žiadostivý ženy blížneho svojho. Ide o naozaj jednoduché príkazy a odporučenia, zrozumiteľné absolútne každému, kto sa chce vo svojom živote riadiť vyššími princípmi a nechce sa stať otrokom svojej pudovosti.

Taktiež neskôr ani Ježiš nijako nezľavoval s týchto požiadaviek Svetla na človeka, ale naopak, ešte ich dokonca radikalizoval. Napríklad v súvislosti s prikázaním Nezosmilníš riekol: „Bolo povedané Nezosmilníš! Ja vám však hovorím: Kto žiadostivo vzhliadne na ženu, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.“

To znamená, že už nečistá myšlienka na iné pohlavie, myšlienka iba pripúšťajúca možnosť cudzoložstva sa cudzoložstvu rovná. Takáto myšlienka je teda už cudzoložstvom bez ohľadu na to, či došlo aj k jeho fyzickej realizácii. Ak to však dospelo až tam, potom sa ešte znásobuje vina človeka vo vzťahu zákonom k vyššej Moci, dávajúcej celému bytiu morálno etický rozmer.

No a oproti týmto, celkom jasne znejúcim požiadavkám Svetla na bytosť zvanú človek stoja názory ľudí takzvanej modernej doby, nadbiehajúce ľudským slabostiam,  sklonu k nízkosti a živočíšnej malosti, ktorých manifestáciou je to, čo sa vo všeobecnosti nazýva voľnou láskou. Deštruktívnosť takýchto praktík na spoločnosť je však nepopierateľná, čoho svedectvom sú katastrofálne ukazovatele rozpadu partnerských vzťahov.

Pravý, začínajúci vzťah medzi dvomi osobami opačného pohlavia nemá byť totiž stavaný na vzájomnej telesnej príťažlivosti tak, ako je tomu dnes, ale jeho základným predpokladom má byť duševný súzvuk dvojice. Alebo inak povedané, splynutie duší.

No a táto duševná jednota, prostredníctvom ktorej vzniká medzi partermi harmonické doplnenie, takýto stav súzvuku duší potom jednoducho vylučuje niečo podobného, ako neveru, či telesnú túžbu po inom mužovi, alebo žene. Vylučuje ju preto, lebo partneri vyciťujú, že prežívanie takéhoto druhu harmónie duší stojí rádovo omnoho vyššie, ako prežívanie telesného pôžitku pri náhodilých stykoch.

K telesnému spojeniu by teda malo dochádzať iba v prípade dosiahnutia spomínanej duševnej harmónie. Ak totiž takáto harmónia nejestvuje, nijaké sexuálne zážitky ju nemôžu nahradiť. Lebo ak sa dvojice telesnosti dostatočne nabažia, zrazu zistia, že ich už takmer nič nespája a odchádzajú od seba. Žiaľ, odchádzajú od seba mnohokrát iba preto, aby hľadali svoje šťastie v novom, rovnako povrchnom vzťahu.

Voľná láska je falošná cesta, ktorá nám nikdy neprinesie šťastie a želaný stav partnerskej harmónie, pretože prostredníctvom voľnej lásky nemožno dosiahnuť ničoho, čo by bolo hodnotnejšieho, alebo trvalejšieho charakteru.

Z tohto dôvodu by bolo užitočné omnoho viac hovoriť verejnosti a predovšetkým mladým ľuďom o skutočných kritériách pravého vzťahu, s ktorých najdôležitejším je vzájomná duševná harmónia a duševný súlad partnerov. Nesprávne predstavy o voľnej láske, snažiacej sa čo najrýchlejšie siahať po zmyselných zážitkoch, mylné predstavy o voľnej láske, ktorých sú plné knihy, časopisy, filmy, ako i život sám totiž nemôžu nikomu priniesť nič dobrého, ani nič trvalejšieho.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pia Sep 04, 2015 3:04 pm

Tragédia inštitucionalizovanej viery

Ak sa niekto nedokáže poučiť zo starých chýb, musí ich neustále opakovať. A ak niekto neustále opakuje rovnaké chyby v duchovnej oblasti, nikdy sa nemôže povzniesť nahor. Nevyhnutne stagnuje, alebo dokonca upadá.

Konkrétnym účelom tohto textu je snaha o poučenie sa z dôsledkov osudového konfliktu Ježiša Krista s vtedajšou inštitucionalizovanou cirkvou. Ježišov príbeh je totiž príbehom rebela, ktorý prišiel do konfliktu s inštitúciou. Do konfliktu so vtedajším plne inštitucionalizovaným židovským náboženským systémom.

Išlo o náboženský systém, ktorý mal svoju pevnú hierarchiu, svoje školy, svoj spôsob výučby, svoje vyhranené názory a svoj vlastný pohľad na pravdu. Toto náboženstvo malo svoje nezanedbateľné spoločenské postavenie, kontakty a vplyv na mocných vtedajšieho sveta. Jednoducho povedané, išlo o duchovno mocenskú inštitúciu, spoločensky dôveryhodného charakteru presne tak, ako je tomu i dnes v rámci kresťanstva.

A zrazu sa odkiaľsi z neznáma vynorí človek s odlišným, ale mimoriadne silným a široké masy priťahujúcim učením. Ide o človeka, stojaceho v určitej opozícii voči onej nespochybniteľnej duchovnej inštitúcii. Človeka, vysvetľujúceho mnohé dôležité duchovné pravdy inak a ostro kritizujúceho chyby predstaviteľov oficiálneho náboženstva.

Treba však povedať, že podobné náhle objavenie sa samorastlého proroka nebolo v tej dobe v Izraeli žiadnou výnimkou. Vtedy totiž nebola núdza a rôznych samozvaných prorokov, okolo ktorých sa zhromaždilo väčšie, alebo menšie množstvo poslucháčov a stúpencov.

Nebezpečenstvo onoho nového proroka však spočívalo v tom, že jeho učenie pôsobilo mimoriadne silne a priťahovalo celé masy, ktoré boli okrem sily slova priťahované i nevídanými divmi a zázrakmi.

Argumentačná sila nového proroka, zázraky a odlišná interpretácia mnohých dovtedy zaužívaných duchovných právd začali v mnohých ľuďoch vzbudzovať oprávnené otázky: Ako je to teda s naším náboženstvom a s podstatou jeho učenia? Majú kňazi pravdu naozaj vo všetkom? Nemýlia sa snáď v niečom? Nie je snáď pravda na strane nového proroka?

Konflikt Ježiša s predstaviteľmi židovského náboženstva bol konfliktom medzi nositeľom Pravdy a cirkevnou inštitúciou. A táto inštitúcia, cítiac sa byť spochybňovaná a ohrozená, avšak majúca pozemskú moc a vplyv, začala usilovať o Ježišov život a nakoniec ho i o život pripravila.

V argumentačnej rovine sa totiž voči Pravde postaviť nedalo a preto sa musela nájsť nejaká vhodná zámienka, na základe ktorej bol nepohodlný a rebelantský nositeľ Pravdy odstránený.

Aké nám z toho všetkého plynie poučenie? Poučenie, ktoré z týchto tragických udalostí nebolo doteraz kresťanstvom vyvodené?

Poučenie spočíva v poznaní, že náboženský systém, ktorý dospeje k určitému stupňu inštitucionalizácie a zakonzervuje sa sám v sebe, uzurpujúc si právo na absolútnu pravdu, sa časom stáva neprístupným voči všetkému ostatnému. I voči tomu, čo by eventuálne mohlo prichádzať z Pravdy.

Takéto je teda poznanie, ktoré malo vyvodiť kresťanstvo z osudového konfliktu Ježiša so židovským náboženstvom, pretože každý inštitucionalizovaný náboženský systém sa nachádza v úplne rovnakom nebezpečí. Vrátane kresťanstva samotného!

Malo sa z toho vyvodiť poznanie, že Pravda môže prísť úplne odinakiaľ, ako z oficiálneho náboženského systému, ktorý má neblahú tendenciu skostnatieť a uzavrieť sa sám do seba v presvedčení vlastnej neomylnosti.

V takejto kritickej sebareflexii kresťanstva by spočívala veľkosť ducha. Avšak v presadzovaní nespochybniteľnej pravdy a neomylnosti akéhokoľvek náboženského systému sa skrýva neschopnosť poučiť sa z toho, čo sa stalo pred dvetisíc rokmi Ježišovi.

Príliš rozumovým a ješitným sa totiž časom stáva každé inštitucionalizované náboženstvo. Tak rozumovo ješitným, že si začne vyhradzovať právo dokonalého rozpoznávania toho, čo je Pravda a čo Pravda nie je. Rovnako, ako si to za čias Ježiša vyhradili zákonníci, farizeji a kňazská elita. Cítili sa totiž nanajvýš kompetentnými, aby rozoznali prichádzajúceho Mesiáša. Že sa zmýlili a že Mesiáša boli schopní spoznať skôr obyčajní, prostí rybári svedčí o tom, do akej miery môže inštitucionalizácia náboženského systému vzdialiť jeho príslušníkov od skutočnej Pravdy.

Každá inštitucionalizácia je totiž spojená s racionálnosťou a rozumovosťou, ktorá postupne prekrýva to citovo vrúcne. To vrúcne citovo živé, čo robí človeka človekom a čo mu dáva v jeho vrúcnosti citu vyciťovať to, čo pochádza z Pravdy.

Kto sa však o toto opieral a v tomto zmysle jednal, mohol v osobe Ježiša Krista spoznať Mesiáša. Kto však uveril inštitúcii vtedajšej cirkvi, postavil sa proti Bohu a proti Pravde.

Prečo je o tom potrebné hovoriť práve takýmto spôsobom? Pretože tak, ako tomu bolo vtedy je tomu aj dnes! Vôbec nič sa nezmenilo! Aj dnes je napríklad možné vypozorovať určité varovné znaky povýšenosti v katolíckej cirkvi, ktorá všetkých ľudí, nenachádzajúcich sa bezprostredne v jej vlastnej hierarchickej štruktúre označuje ako laikov. Tým je nepriamo povedané, že oni sami sú profesionálmi a že teda stoja bližšie k Pravde a k Stvoriteľovi, ako obyčajní veriaci. Tým je tiež nepriamo povedané, že oni sú tými najkompetentnejšími posúdiť, či niečo pochádza, alebo nepochádza z Pravdy. Každému vnímavému človeku musí byť predsa jasné, že sa tu zotrváva presne na tom istom postoji a v tom istom omyle, ako za čias Krista.

Avšak príbeh Ježiša je príbehom svedčiacim o opaku! Je príbehom konfliktu nositeľa Pravdy s inštitúciou, ktorá sa mýlila! Takéto poučenie však kresťanstvo z tragického diania spred dvetisíc rokov doposiaľ nevyvodilo.

Zotrvávanie v tej istej chybe, ktorú robili náboženskí predstavitelia vtedy, robia ju aj dnes a vôbec sa z nej nepoučili však znamená, že keby Ježiš prišiel na zem znovu, znovu by narazil na ľudí kompetentných, ktorí by kompetentne posúdili, či ide o Posla Najvyššieho, alebo nejde.

Nie, nikto nie je duchovne slobodný, ak bezvýhradne verí inštitúcií! Človek musí byť otvorený voči všetkému, čo ku nemu prichádza. I voči cirkvám, ich myšlienkam a názorom, pretože aj tam sa nachádza mnoho dobrého. Musíme si však zachovať slobodu vlastného cítenia a zvažovania, na základe ktorej budme schopní samostatne posúdiť, kde sa nachádza skutočná Pravda. Rozhodovať sa musíme podľa hlasu nášho srdca! Jedine takto totiž jedná duchovne slobodný a vnútorne živý človek.

Kto sa však pri svojom rozhodovaní spolieha na inštitúciu a dobrovoľne jej prenecháva svoju plnú dôveru, ten nie je duchovne slobodný. Ten je iba poslušnou ovcou stáda, ktorá pôjde poslušne i proti Bohu, i proti Pravde. Ovcou, ktorá bude na čísi povel kričať "ukrižuj" tak, ako sa to stalo za čias Krista. Ibaže dnes sa to stane inou formou, ale podstata zostáva úplne rovnaká.

Dnešná doba však už nemá byť dobou slepo poslušných, ale naopak, duchovne slobodných ľudí. Ľudí otvorených svojmu srdcu, svojmu vlastnému cíteniu a svojmu najhlbšiemu vnútru, ktoré im ako jediné môže ukázať správny smer.

Takto hrdo a samostatne by mal v dnešnej dobe duchovne stáť každý z nás. Je však nesmierne smutné, keď človek vidí veľké množstvo dobrých ľudí, poznačených otrockým znamením slepej poslušnosti duchovným inštitúciám. Tým duchovným inštitúciám, ktoré sa svojho času tak tragicky zmýlili vo vzťahu k osobe Ježiša Krista a ktoré, nepoučiac sa z toho, sa vo vzťahu k skutočnej Pravde mýlia i dnes.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Okt 01, 2015 3:41 pm

Naše hodnoty! Aké sú len biedne!


Do akej miery sa usilujeme o vysoké hodnoty, do takej miery sa stáva náš život hodnotným. Oddávaním sa nízkym hodnotám činíme náš život nízko hodnotným a naopak, snahou o vysoké hodnoty sa náš život stáva vysoko hodnotným. Ako sa ale tieto veľmi vážne skutočnosti prejavujú v praxi? Ako sa prejavujú bežnom a každodennom živote?

V istých regionálnych novinách ma upútal hrubými písmenami zvýraznený, úvodný odsek článku o úspešnom súčasnom slovenskom spisovateľovi, ktorému doposiaľ vyšlo 14 kníh. Okrem iného v ňom bolo uvedené: „Preslávil sa svojimi knihami s mafiánskou tematikou“.

Skutočná cena a skutočný prínos každej veci sa odvíja od jej hodnoty. Preto vždy, v súvislosti so všetkým, s čím sa v živote stretneme, by sme sa mali v prvom rade pýtať na hodnoty. Na to, akú čo má skutočnú hodnotu, a či to vôbec nejakú hodnotu má. Na to, či je to v súlade s dobrom, cťou, ľudskosťou, spravodlivosťou, mravnosťou a duchovnosťou.

Ak teda tento princíp uplatníme na spomenutú vetu z úvodného odseku, zásadná otázka bude znieť: Aký skutočný prínos pre spoločnosť a pre čitateľov majú knihy s mafiánskou tematikou? Veď kto aspoň trochu nahliadol do takéhoto druhu literatúry musí predsa vedieť, že sa v nej píše o spodine ľudskej spoločnosti. Píše sa v nej o násilí, brutalite, bezohľadnosti, bezcharakternosti, podlosti, zvrhlosti a všetko je neraz rozpisované až do tých najmenších detailov. Verne a realisticky.

Ak ale práve takýto druh literatúry patrí medzi najpredávanejší a možno si na ňom vybudovať svoje literárne renomé, o čom to svedčí?

Jednoznačne o hodnotách, ktoré ľudí priťahujú, ktoré ich zaujímajú a ktoré ich vzrušujú. Svedčí to o veľmi nízkej hodnotovej orientácii ľudí, ktorých priťahuje násilie, brutalita, zvrhlá telesnosť a spodina ľudskej spoločnosti.

Na akej úrovni sa teda vlastne duševne nachádzame? Sme síce vzdelaní, inteligentní, ale čo naša duša? Čo naše vnútro, ktoré má potrebu siahať po takýchto „hodnotách“? Akí vlastne sme vo svojej najskrytejšej podstate a vo svojom najhlbšom vnútri?

Sme stále rovnakými, ako pred tisícročiami, kedy nadšené davy dychtivo sledovali vzájomné vraždenie sa gladiátorov. Dodnes sa na tom takmer nič nezmenilo! Dopredu sme pokročili iba vedecky a technicky. Morálne a mravne, z hľadiska vyšších a vznešenejších ľudských a duchovných hodnôt však zostávame stále takmer na tej istej úrovni. Zmenila sa len vonkajšia forma. Dychtivosť po brutalite, násilí a zvrhlosti zostala, ibaže je uspokojovaná prostredníctvom kníh, alebo filmov.

No a spisovatelia, ktorí sa chcú zviditeľniť, ktorí chcú byť čítaní a ktorí sa chcú živiť písaním, citlivo vnímajú po čom je dopyt. A tento dopyt, túto požiadavku a toto prianie sa snažia uspokojiť. Snažia sa dať čitateľom práve to, čo žiadajú. No a na základe toho, do akej miery a ako šikovne sa im to darí, do takej miery sa stávajú viac, alebo menej úspešnými spisovateľmi.

Ide teda o jednoduchý princíp dopytu a ponuky. A ak ponuka presne zodpovedá dopytu, dostavuje sa úspech. Úspech, predajnosť kníh, ocenenia a peniaze.

Ale čo hodnoty priatelia? Prečo sa nikto nepýta predovšetkým na hodnoty? Na to, aký je hodnotový prínos tej ktorej literatúry pre spoločnosť a pre čitateľov?

Veď ak dáme nabok všetku svetskú slávu, ak dáme nabok všetky čísla predajnosti i všetky ocenenia kritiky, zostáva iba holá skutočnosť, spočívajúca v uspokojovaní toho najnižšieho, najúbohejšieho, najplytkejšieho, čo ľudia v sebe nosia. V tom spočíva celý takzvaný prínos. Spočíva v ešte väčšej degradácii už aj tak dosť zdegradovaného vnútorného života ľudí.

Toto je holá pravda o takzvanej literárnej tvorbe mnohých súčasných úspešných autorov. Čiateľská verejnosť má čo žiada a spisovateľ má svoju predajnosť, svoje renomé a svoje peniaze. Skutočné hodnoty ani jednu, ani druhú stranu príliš nezaujímajú.

A predsa by to malo byť všetko úplne inak! Veď byť spisovateľom je poslaním! Vznešeným poslaním, spočívajúcim v sprostredkovávaní vysokých a ušľachtilých hodnôt, ktoré čitateľov vnútorne dvíhajú a duševne povznášajú.

A práve pozdvihovanie a povznášanie spoločenského vedomia smerom k vyšším a vznešenejším hodnotám má byť poslaním skutočného spisovateľa. Toto má byť jeho cieľom. V tomto spočíva jeho obrovský prínos pre spoločnosť, ktorá môže byť jeho prostredníctvom pozdvihovaná na vyššiu duševnú, morálnu a duchovnú úroveň.

Skutočný a pravý spisovateľ teda pristupuje k svojej tvorbe úplne inak, pretože sa vnútorne nalaďuje úplne iným smerom. Nestáva sa vnútorne citlivým voči tomu, čo je čitateľmi žiadané a nesnaží sa im v tom nadbiehať, ale stáva sa vnútorne citlivým smerom k tomu, čo by ich mohlo posunúť duševne vyššie. Nalaďuje sa k smerom vyšším a vznešenejším úrovniam bytia, odkiaľ prijíma a potom literárne spracováva obrazy toho, čo je pre ľudí skutočne dobré. Je len samozrejmé, že pôjde o hodnoty dobra, cti, spravodlivosti, ušľachtilosti a ľudskosti. Teda o skutočné a pravé hodnoty!

V súčasnej dobe duševne značne zdegradovaných ľudí sa žiaľ takéto niečo asi nestretne s veľkým ohlasom. A možno, alebo celkom určite to človeka ani neuživí. Avšak takéto literárne dielo, opierajúce sa o pravé hodnoty stojí v skutočnosti omnoho vyššie, ako desiatky iných, tých najpredávanejších a najčítanejších, ktoré sú žiaľ plné hodnotovej prázdnoty, plytkosti a úbohosti.

Spisovatelia majú teda na výber medzi dvomi alternatívami. Medzi tým, či budú nositeľmi hodnôt, alebo pseudohodnôt. Medzi tým, či budú duševne povznášať, alebo duševne degradovať. Medzi tým, či sa stanú strojcami vzostupu národa, alebo naopak, strojcami jeho úpadku.

Na našej zemi to žiaľ mal vždy ťažké každý, kto sa držal hodnôt a snažil sa v ich zmysle aj pôsobiť. Takýto tvorcovia dosiahli úspech mnohokrát až po svojej smrti. Jednoducho až vtedy, keď ľudstvo dospelo na o trochu vyššiu duševnú úroveň a bolo ich dielo schopné plne doceniť.

Avšak k tomu, aby na vyššiu duchovnú úroveň postúpiť mohlo, bolo potrebné práve pozitívneho pôsobenia osvietených tvorcov na jeho vedomie. A to neraz aj za cenu nepochopenia. Keby totiž takýchto ľudí nebolo, nebolo by ani nijakého skutočného duševného vzostupu našej civilizácie.

Každý literát, teda ktorý koná v podobnom zmysle tým vydáva svedectvo o veľkosti vlastného ducha a o tom, že mu ide o dobro národa i ľudstva.

Kto však koná tak, že svetský úspech je pre neho viac, ako skutočné hodnoty tým naopak vydáva svedectvo o vlastnej duševnej malosti. A až raz nakoniec príde čas veľkého účtovania, bude sa potom musieť zrútiť tam, kam svojou literárnou tvorbou čitateľov smeroval. Do hlbín! Do hlbín plných brutality, násilia a telesných zvráteností.

A keď sa jeho duša ocitne na pokraji onej hlbočiny, potom mu nepomôžu ani počty predávaných kníh, ani ocenenia, ani peniaze. Potom, ako v skutočnosti už teraz, práve v tejto chvíli, budú rozhodovať iba pravé hodnoty, ktoré sú základnou podmienkou pozdvihnutia života na zemi, či dokonca i na takzvanom onom svete.

Vždy sa preto treba pýtať iba na hodnoty! Na to, čo hodnotu skutočne má a čo ju nemá. Toho, čo ju má sa je potom treba držať a to, čo ju nemá treba odvrhnúť. Treba to zavrhnúť, pretože ak to neurobíme, budeme kvôli nášmu vlastnému duševnému znehodnoteniu nakoniec zavrhnutí i my samotní.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pia Okt 30, 2015 4:46 pm

Začiatok konca Európy?


Situáciu, ktorá v Európe nastala v súvislosti s utečenckou krízou je možné v istom zmysle pripodobniť k obdobiu pádu Rímskej ríše. Rímska ríša bola totiž ku svojmu koncu už tak prehnitá a mravne zdegenerovaná, že ju nakoniec zdolali hordy barbarov. Zdolali ju hordy barbarov, ktoré síce stáli kultúrne omnoho nižšie, avšak práve pre svoje nízke vývojové postavenie mali celý svoj ďalší vývoj ešte stále pred sebou.

Rímska ríša vtedy a aj my dnes sme dosiahli akéhosi vrcholu vývoja, ktorý je možné dosiahnuť čisto hmotným, racionálnym a materialistickým snažením a ďalej už nemáme čo ponúknuť. Dosiahli sme relatívne vysokej miery blahobytu, ktorá ale mala za následok vznik náboženstva konzumu a užívania si. A táto túžba po užívaní si sa stala jednou zo základých hodnôt európskej civilizácie, s ktorou kráča ruka v ruke mravná skazenosť, chamtivosť, bezohľadnosť, nečestnosť, nespravodlivosť a tak ďalej, a tak ďalej. Už jednoducho vývojovo nekráčame do kopca, ale z kopca.

Vo svojej túžbe mať stále viac, ovládať iných a najlepšie celý svet, vykorisťovali Západné krajiny Afriku i arabské štáty a ak sa im postavili na odpor, zničili ich vojenskou silou. A z týchto, za výdatného prispenia Západu ekonomicky a vojensky zruinovaných krajín sa k nám, akoby v nevyhnutných spätných účinkoch valia masy novodobých „barbarov“, aby položili, dorazili a pohltili morálne prehnitú Európu. A Európa je už tak morálne zdevastovaná, že ani nie je schopná vnímať, čo je v tomto prípade pre ňu dobré a čo zlé.

Ak ale nechceme dopadnúť ako Rímska ríša, ktorá sa hodnotovo vyčerpala a pre stratu všetkých vyšších a ušľachtilejších hodnôt padla a bola pohltená barbarmi, ak takémuto niečomu chceme v našom prípade naozaj zabrániť, musíme sa opäť obrátiť k pravým hodnotám. Musíme teda pomyselným spôsobom začať opäť kráčať vo svojom vývoji hore kopcom, to znamená smerom k spravodlivosti, čestnosti, duchovnosti a k Bohu.

Veď napríklad Európa stratila kvôli svojej poživačnosti i schopnosť vlastnej reprodukcie. Mladé páry totiž nemajú v prevažnej miere viac, ako jedno dieťa, pretože viacero detí by im už bránilo v možnostiach ďalšieho, nerušeného užívania si života. A tento populačný deficit je tiež jednou z príčin, pre ktorý Nemci prijímajú utečencov. Avšak takých utečencov, ktorí sa kultúrne nikdy neprispôsobia, ale naopak, budú k svojmu obrazu pretvárať Európu.

Európe môže pomôcť iba jediné! A to jej návrat k pravým hodnotám a odvrátenie sa od tupého materializmu a prázdneho, konzumného spôsobu života, ktorý ju dohnal k takému rozvratu a k takej relativizácii všetkých hodnôt, že už ani nie je schopná rozlišovať dobré od zlého. Že už ani nevidí, ako si píli konár sama pod sebou.

Avšak každý, kto si je vedomý jedinej možnej cesty k záchrane, spočívajúcej v príklone k pravým hodnotám, by mal začať za ne bojovať. Bojovať v prvom rade v sebe samotnom! A potom i vo svojom okolí, pretože len toto jediné môže zabrániť nášmu pádu, ku ktorému musí nevyhnutne dôjsť, ak sa hodnotovo nespamätáme. Lebo všetko vývojovo neperspektívne sa musí v zákonoch tohto univerza jedného dňa nevyhnutne zrútiť, aby na jeho troskách mohlo vzniknúť niečo iného a perspektívnejšieho.

PS. Ak používam slovo „barbari“, ktoré by sa snáď mohlo niekoho dotknúť, treba si uvedomiť, že týmto slovom označovali starovekí Rimania kultúrne zaostalejšie národy. Avšak paradoxne, národy Rimanmi označované ako barbari sa na úsvite Rímskej ríše ukázali byť vývojovo omnoho životaschopnejšími a progresívnejšími ako tí, ktorí sami seba považovali za nositeľov svetovej kultúry. Na sklonku Rímskej ríše sa totiž nakoniec stali morálnymi barbarmi samotní Rimania a pre ich vlastné, morálne barbarstvo ich nakoniec zdolali a zničili práve tí, ktorých oni označovali za menejcenných, čiže za barbarov. I v týchto skutočnostiach môžeme nájsť paralelu so súčasným dianím v Európe.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pia Nov 27, 2015 4:14 pm

Prečo vládne svetu útlak a neprávo


Napriek tomu, že žijeme v 21. storočí, vládnu na našej planéte rôzne formy útlaku. Existuje napríklad skupina ľudí, ktorí tvrdia, že najväčším svetovým utláčateľom sú USA. Tie vraj majú prsty vo všetkých ozbrojených konfliktoch po celom svete za posledných 60 rokov. Hovorí sa, že USA sú svetovým hegemónom, ktorý sa snaží dostať všetky národy do svojho područia, aby ich mohol ovládať a profitovať z nich.

Malé národy majú iba dve voľby. Buď sa stanú vazalmi dobrovoľne, a to prostredníctvom USA financovaných a riadených, akože demokratických revolúcií, alebo nedobrovoľne, a to prostredníctvom priamej vojenskej intervencie.

Odolať môžu iba silné národy, ktoré sa na jednej strane dokážu vyhnúť vlastnej vnútornej destabilizácii, riadenej prostredníctvom veľvyslanectiev USA v daných štátoch, prostredníctvom rôznych mimovládnych organizácií a podobne. Na druhej strane sú to národy, ktorých vojenský potenciál nedovolí USA a ich západným spojencom šíriť ich typ demokracie prostredníctvom bombardovania a vojenskej sily.

Okrem toho ale existuje iná skupina ľudí, ktorá považuje za potencionálneho svetového hegemóna Rusko. Rusko, kde podľa ich názorov v súčasnosti vládne diktatúra a nesloboda.

Ďalším veľkým svetovým hráčom je Čína. Čína patrí k jedným z notoricky najznámejších potlačovateľov ľudských práv, čo však USA, Európskej únii, ani Rusku nebráni v čulej hospodárskej a obchodnej spolupráci.

Všade, kde sa len pozrieme je teda vidieť útlak, nespravodlivosť a porušovanie ľudských práv. Milióny ľudí žijú pod stálym ekonomickým tlakom, bohatí čoraz viacej utláčajú – chudobných, aby sa na ich úkor stali ešte bohatšími. Stále viac sa stupňujú požiadavky a zvýšené nároky na zamestnancov, oficiálne nazývané racionalizáciou.

Na človeka dneška teda zo všetkých strán dolieha útlak. Veľkou otázkou však zostáva, kto za to môže? USA? Rusko? Kapitalizmus? Kríza? Zbohatlíci a finančné skupiny? Kto z nich je skutočným pôvodcom útlaku súčasného človeka? Kto nesie hlavnú vinu?

Pravda zvyčajne bolí! Pravda býva totiž trpká. No a touto pravdou je skutočnosť, že nikto a nič z toho, čo bolo menované nie je hlavnou príčinou nášho útlaku. Nie je to ani USA, ani Rusko, ani kapitalizmus, ani kríza, ani zbohatlíci, ani finančné skupiny. Tým nemá byť povedané, že prostredníctvom nich na nás nedolieha útlak, ale oni nie sú hlavnou príčinou. Oni sú len dôsledkom! Dôsledkom príčiny, ktorá tkvie hlboko v ľuďoch samotných! Dôsledkom príčiny, ktorá splodila týchto strojcov útlaku.

Podstata totiž spočíva v tom, že jediné, čo môže človeku zaručiť skutočnú slobodu je sloboda ducha! Sloboda jeho ducha, usilujúceho sa nahor! Nahor, smerom k výšinám! Smerom k Bohu!

Skutočne slobodný je teda len človek, ktorý usiluje k Bohu a snaží sa o život podľa tých najvyšších duchovných ideálov, ktorými sú česť, dobro a spravodlivosť. Skutočne slobodným je len človek, ktorý usiluje k Bohu prostredníctvom života podľa jeho Vôle a jeho Zákonov.

Kto takto nejedná, stráca slobodu! Stáva sa z vlastnej vôle neslobodným! Zneslobodzuje totiž svojho ducha, ktorý v ňom túži po Svetle. A táto jeho vlastná vnútorná nesloboda, toto jeho vlastné spútanie ducha v jeho rozlete je onou nepoznanou, pravou príčinou jeho vonkajšej neslobody. Lebo na základe tejto vnútornej neslobody sa postupne formujú vonkajšie a viditeľné dôsledky, ktoré prostredníctvom útlaku zneslobodzujú ľudí navonok.

Z vnútornej neslobody človeka, z vnútornej neslobody jeho ducha, ktorému je trvalo bránené v jeho prirodzenom pohybe smerom nahor, práve z takejto dobrovoľnej vnútornej neslobody vyrastá košatý strom veľkého množstva vonkajších neslobôd, ktoré ľudí gniavia.

Medzi obľúbenú argumentácia materialistov a ateistov patrí tvrdenie, že oni sa predsa tiež snažia o dobro, spravodlivosť a čestnosť bez toho, že by k tomu potrebovali Boha.

Ak je pravdou, čo o sebe tvrdia, môžu byť považovaní za dobrých ľudí, avšak žiaľ, už nie za ľudí duchovne slobodných. Nie sú duchovne slobodnými, pretože ich duch je utlačovaný a potlačovaný nesprávnym nazeraním na realitu. Ich rozum, reprezentovaný ateistickým a materialistickým názorom na život totiž potlačuje ich ducha a zamedzuje mu voľný, slobodný vzlet smerom k výšinám. Smerom k Bohu. A práve v tejto rozumom spôsobenej neschopnosti napĺňať potreby vlastného ducha sa skrýva jeho útlak a zneslobodenie.

Áno, človek môže byť utlačovaný najrozličnejšími spôsobmi. Najrozličnejšími spôsobmi môže činiť neslobodným svojho vlastného ducha. Môže tak činiť svojim materializmom a ateizmom. Môže tak činiť tvrdošijným zotrvávaním vo svojich chybách a nedostatkoch. Môže tak činiť upnutím sa na nesprávne postoje a názory. Môže tak činiť svojou nečestnosťou, nespravodlivosťou a zlom. Môže tak činiť svojim upnutím sa na dogmy a scestné duchovné učenia.

Týmito a mnohými inými podobnými vecami sa človek sám vnútorne zneslobodzuje, pretože nimi zamedzuje rozletu svojho ducha, túžiaceho po výšinách, po dobre a ušľachtilosti.

A tento vnútorný útlak, v ktorom dobrovoľne žije väčšina ľudí dáva rozhodujúci podnet k postupnému formovaniu sa, a nakoniec i sformovaniu sa útlaku vonkajšieho. A tak, v logickom chode diania sa nakoniec to vnútorné zhmotní navonok. Vnútorný útlak ducha sa premietne do útlaku vonkajšieho.

Avšak to vonkajšie, čo nás tiesni nie je príčinou! Je len nevyhnutným dôsledkom skutočnej príčiny, ktorou je naše dobrovoľné spútanie ducha.

Dovtedy, kým sa človek nestane duchovne slobodným a nezačne smerovať k Bohu, k naplňovaniu jeho Vôle a jeho Zákonov, teda tam, kam v ňom túži kráčať jeho duch, dovtedy ho budú utláčať všetci vonkajší utláčatelia, pretože on sám trestuhodne utláča vlastného ducha.

Bolo totiž napísane: „Oko za oko, zub za zub!“

Tieto slová nehovoria o ničom inom, ako o spravodlivom Zákone spätného účinku, ktorý v praxi znamená, že za zlo sa nám nevyhnutne navráti zlo, za nečestnosť budeme sami postihnutí nečestnosťou, za nespravodlivosť sa aj nám dostane nespravodlivosti a za útlak útlaku! To, čo človek prechováva v skrytosti svojho vnútra, to, aký vnútorne naozaj je, to ho bude napokon biť navonok! Taká je Spravodlivosť Najvyššieho, ale zároveň aj jeho Láska. Láska, spočívajúca v tom, že pod bolestnými údermi zvonka má človek spoznať, aký v skutočnosti vnútorne je. Má spoznať, aké omyly a chyby skrýva vo svojom vnútri. Vonkajšie údery osudu mu to často napomáhajú rozpoznávať až príliš rukolapným spôsobom.

Ak teda trpíme útlakom, najmenšiu mieru viny za to nesú jeho strojcovia a uskutočňovatelia, pretože najväčšiu mieru viny za to nesieme my samotní! Lebo útlakom vlastného ducha sme si zasiali a živíme útlak vonkajší, ktorý nás tiesni a nedopraje nám voľne dýchať.

Zbaviť sa ho môžeme len vtedy, ak sa zbavíme jeho vnútornej príčiny. Ak sa ale vnútornej príčiny nezbavíme, môžem donekonečna bojovať proti všetkým našim utláčateľom a nič na tom nikdy nezmeníme. To, čo zmeníme budú vždy len vonkajšie formy. Ak totiž odstránime jedných, na ich miesto prídu druhí. Ak zmeníme jeden systém, upadneme do útlaku systému druhého, pretože my sami sme sa vnútorne vôbec nezmenili. A preto sa nám v zmysle Zákona: „oko za oko, zub za zub“ bude za našu vnútornú neslobodu dostávať neslobody vonkajšej.

Bolo by však veľkým omylom vidieť v našich utláčateľoch akýchsi uskutočňovateľov Vôle Najvyššieho. Tak to nie je! Utlačovanie iných je zločinom, na ktorý sa je treba pozerať v zmysle Ježišových slov, určených Judášovi: Syn Boží síce kráča cestou, ktorou ísť musí, ale beda každému, kto ho zrádza. Veru hovorím vám, bolo by pre neho bývalo lepšie, keby sa nebol vôbec narodil.

Ak prispôsobíme tieto slová našej téme, budú znieť asi takto: Vonkajší útlak je nevyhnutným dôsledkom útlaku vnútorného, ktorým si ľudia samotní spútavajú a zneslobodzujú vlastného ducha. Beda však všetkým utláčateľom, pretože dôsledky ich zvráteného konania, ktoré im raz Božia Spravodlivosť vrhne do tváre, budú musieť byť pre nich zničujúce.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pia Dec 25, 2015 4:44 pm

Aký je zmyslel staroby a čakania na smrť?


Položili ste si niekedy otázku, aký má vlastne zmyslel neskorá staroba, nemohúcnosť, choroba a odkázanosť na iných, javiace sa ľuďom aktívneho veku ako niečo bezvýchodiskového? A nie len im, ale aj mnohým starým ľuďom samotným?

Pod tlakom bezvýchodiskovosti, s víziou stupňujúcej sa choroby a bolestivého zomierania potom často zvažujú myšlienku dobrovoľného odchodu zo sveta. A sú aj takí, ktorí eutanáziu i uskutočnia, aby sa podľa ich názoru vyhli zbytočnému utrpeniu.

Eutanázia sa totiž súčasnému, modernému a materialistickému človeku javí z jeho uhla pohľadu ako dobré a humánne riešenie. Veď predsa aj zvieraťu, ktoré trpí a niet mu už pomoci zvykneme uľahčiť jeho utrpenie a smrťou ho od neho oslobodiť. Prečo by sme teda mali nechať trpieť ľudí, ak im už niet pomoci?

Áno, takto racionálne, ba dokonca i humánne sa musí javiť tento problém materialistom a ateistom, avšak len preto, lebo nepoznajú pravý zmysel staroby, choroby, utrpenia, nemohúcnosti a čakania na vlastnú smrť. Zmysel, presahujúci materialisticko ateistické vnímanie sveta.

Skúsme sa teraz trochu vžiť do situácie veľmi starého človeka. Už dávno je za ním jeho kariéra a bývalá práca. Keď odišiel do dôchodku, z času na čas sa ešte stretával so svojimi kolegami, ale teraz ho z nich navštevuje len málokto. Manželka, s ktorou si rozumel zomrela a keďže sa začali množiť zdravotné problémy a on sa nevedel sám o seba postarať, dali ho deti do domova dôchodcov. A pretože každé z jeho detí má dosť svojich vlastných starostí, ich návštevy bývajú čoraz redšie.

Mesiac čo mesiac ho pomaly opúšťajú sily a on sa stáva čoraz bezvládnejším. Kvôli nemohúcnosti musel zanechať i svoje posledné záujmy a koníčky. Už ho musia kŕmiť a asistovať mu pri základných telesných a hygienických potrebách. Trpko pociťuje vlastnú bezvládnosť a vôkol seba dennodenne vidí i nemohúcnosť iných, podobne postihnutých. Prežíva stav hlbokej vnútornej bezvýchodiskovosti, aký doteraz nemal v jeho živote obdobu. Nakoniec dospel do situácie, kedy začína vidieť ako jediné východisko smrť. Smrť očakáva ako vykúpenie, avšak na druhej strane sa jej predsa len bojí.

Aký má niečo takéhoto zmysel a v čom spočíva? A má to vôbec nejaký zmysel?

Má! A obrovský! Skrýva sa v tom, že človek, ktorý už takmer všetko stratil môže a má, práve pre stratu všetkého toho, čo pre neho v živote čosi znamenalo, nájsť to najdôležitejšie a najpodstatnejšie. Nájsť to najdôležitejšie, čo jestvuje a čo pre zdanlivú dôležitosť všetkých ostatných vecí doteraz prehliadal.

Čo je to? Predsa dôvera v Boha? Dôvera a upnutie sa k Bohu, ako k tomu jedinému, čo ešte má zmysel a význam. Čo má zmysel a význam i vo chvíľach, kedy už všetko ostatné každý zmysel a význam dávno stratilo.

Áno, v utrpení neskorej staroby, v bolesti, nemohúcnosti, bezvýchodiskovosti a neraz i v strate vlastnej ľudskej dôstojnosti môže, ba dokonca má človek nájsť dôveru v Najvyššieho. Má sa k nemu upnúť celou silou svojej bytosti. Má doň vložiť všetku svoju nádej a celé svoje bytie.

Keďže ale pre lesk mnohých pozemských vecí, považovaných za tak veľmi dôležité opomenul to najdôležitejšie, musel napokon všetky tieto veci stratiť. Avšak cena nájdenia toho najpodstatnejšieho v ľudskom bytí je tak nesmierne veľká, že za ňu stojí i bezvýchodiskové utrpenie.

Toto utrpenie by ale vôbec nemuselo prichádzať v takej vyhrotenej podobe, keby ľudia hľadali dôveru v Najvyššieho v predstihu. Ak to neučinili, je práve všetko spomínané utrpenie staroby možné považovať za poslednú, veľkú milosť. Za poslednú veľkú šancu. Za poslednú veľkú príležitosť.

Z vyššie uvedených dôvodov je preto eutanázia zločinom, ktorý ľudí oberá o túto šancu. Lebo človek je človekom, to jest bytosťou, majúcou schopnosť hľadať a nájsť cestu k Bohu. Nájsť hlbokú dôveru v Neho. A učiniť tak môže do poslednej sekundy svojho života. Preto majú veľký zmysel i posledné hodiny, ba i posledné minúty každého ľudského života, nech už by boli doprevádzané akýmkoľvek utrpením.

Človeka, nachádzajúceho sa v takejto situácii nemožno v nijakom prípade porovnávať so zvieraťom, pretože za prvé, zviera nemá takú mieru sebauvedomenia ako človek a za druhé, nemá ani schopnosť vedomého hľadania a nájdenia cesty k Stvoriteľovi. Preto je možné jeho predsmrtné utrpenie zo súcitu skrátiť.

Dôvera v Boha! Čo to vlastne je? Je to dôvera v Dobro! V Dobro, ktoré nám umožňuje prežívať vedomú existenciu. A ten, kto dôveruje v Najvyššieho nemôže inak, ako viditeľne uplatňovať vznešený princíp Dobra vo všetkých situáciách svojho každodenného života.

Preto, aby sme mali poznanie a oporu v tom, čo týmto Dobrom v skutočnosti je nám bolo darované Desatoro a Kristovo učenie. V nich nájde každý kto chce návod, ako správne žiť.

Kto teda dôveruje v Hospodina a uznáva ho ako najvyšší princíp Dobra, snaží sa podľa tohto princípu jednať, myslieť a žiť, ten má dôveru v Pána a Pán ho sám zahrnie svojou dôverou. A jeho dôvera mu bude svietiť ako jasné Svetlo v jeho živote, bude ho doprevádzať a prinášať mu požehnanie.

A nakoniec sa stane Svetlo Najvyššieho poslednou nádejou človeka v hodine smrti. Nádejou, ktorá mu dá istotu pokračovania jeho ďalšieho, vedomého bytia.

Kto však dôveru v Hospodina v živote nenašiel, nehľadal a preto ju ani nemá, tomu budú ako posledná milosť a posledná šanca darované dni jeho staroby, choroby a nemohúcnosti. Možno potom, práve prostredníctvom nich túto dôveru nájde.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Jan 21, 2016 7:25 pm

Analýza príčin fatálnej slabosti Európy


Človek až žasne nad bezbrannosťou, nemohúcnosťou a slabosťou súčasnej Európy. Akoby v nej neexistovali žiadne hranice! Akoby bola vydaná napospas komukoľvek! Akýmkoľvek živlom, ktoré k nám prichádzajú spolu s prílevom imigrantov.

Európske inštitúcie majú rozličnými predpismi ruky zviazané tak, že nie sú schopné deportovať nazad do krajiny svojho pôvodu ani tých imigrantov, ktorým bol zamietnutý azyl. Jednoducho, kto sa dostane do Európy, ten v nej už zostáva!

Každý, kto varuje pred nebezpečím, pred neasimilovateľným prívalom príslušníkov inej kultúry, pred stratou identity európskych národov, pred zánikom Európy v súčasnej podobe a už ani nehovoriac o ekonomických problémoch s imigráciou súvisiacich, každý takýto človek dostáva okamžite nálepku nacionalistu, či extrémistu. Nálepku netolerancie, alebo nedostatku ľudskosti. Politické elity najmocnejších európskych štátov, dobre platené z daní ľudí, idú vo svojich rozhodnutiach proti prospechu a dobru vlastných národov, ktoré sa zaviazali zveľaďovať a chrániť.

Zdá sa, ako by sa proti Európe všetko sprisahalo a akoby sám Brusel usiloval o jej zničenie. Európa je ponechaná doslova napospas neustávajúcim prúdom imigrantov a mnohí z nich to vnímajú ako slabosť. A preto už ani neprichádzajú ako prosiaci, ale ako požadujúci. Svoje požiadavky si vynucujú arogantným, či dokonca násilným spôsobom. Podvedome totiž tušia a vnímajú, že majú prevahu a že európske inštitúcie majú vo vzťahu k nim, i prostredníctvom aktivít najrozličnejších pseudo humanistov, akoby spútané ruky. A preto sa už teraz, na samom začiatku začínajú chovať ako páni, ktorým má Európa slúžiť. Vnímajú nás ako ľudí, ktorí stratili životaschopnosť a preto musia byť pokorení a ovládnutí. A toto ich vnímanie sa žiaľ v mnohom zakladá na pravde.

Naše univerzum má totiž duchovný rozmer. Duchovné je v ňom tým najrozhodujúcejším a najpodstatnejším. Vo stvorení prebieha určitý druh duchovnej evolúcie, na základe ktorej je všetko duchovne silnejšie a vitálnejšie silami univerza podporované a naopak, všetko duchovne mdlé, pohasínajúce a strácajúce vitalitu tlačené k rozkladu. K rozkladu a deštrukcii, pretože sa to stáva v požadovanom evolučnom vývoji ducha neživotaschopným.

Duchovný vývoj je teda hlavným motorom akéhokoľvek rozvoja v tomto stvorení. S rozvojom ducha a vyšších duchovných hodnôt, ako je spravodlivosť, čestnosť, ľudskosť, ušľachtilosť a podobne je spojený i rozvoj čisto pozemský a hmotný. Je s ním úzko prepojený. A táto zákonitosť platí i vo vzťahu k európskej civilizácii. Tá sa taktiež pôvodne a až donedávna opierala o vieru v Boha a o vysoké hodnoty, s ňou súvisiace. Duchovnosť Európy bola motorom, ktorý hnal dopredu jej rozvoj materiálny i hmotný.

Pod vplyvom dosiahnutého blahobytu a s pyšným vedomým toho, čo všetko sme boli schopní dokázať sa však začalo postupne upúšťať od viery v Stvoriteľa i od všetkých vyšších hodnôt. Ľudia tým pyšne a ľahkomyseľne odvrhli základnú oporu, z ktorej vyrástol ich blahobyt. Začal sa rozmáhať ateizmus a materializmus. Duchovný motor, ktorý dovtedy hnal Európsku civilizáciu dopredu pohasol. Stalo sa čosi podobnému, ako keď idete rýchlo autom a zrazu vypnete motor. Auto nezastanete okamžite, pretože má značnú rýchlosť. Bude pokračovať voľnobehom ešte hodný kus ďalej. Pozvoľna však spomalí, až napokon zastane úplne.

Toto sa prihodilo i Európe, ktorá vypla motor svojej duchovnosti, začala upúšťať od všetkých vyšších a ušľachtilejších hodnôt a v súčasnosti už beží iba na voľnobeh. Blahobyt a materiálne výdobytky ešte pretrvávajú, ale Európa je už hodnotovo vyprázdnená. Jej chod je už len chodom zo zotrvačnosti.

Vnútorná vyprázdnenosť a hodnotový úpadok sa premietajú do celkového úpadku spoločnosti. Spôsobujú mravný a morálny chaos, prejavujúci sa slabosťou, premrštenou toleranciu k najrozličnejším úchylkám, zvráteným pseudo humanizmom, neschopnosťou rozpoznávať dobré od zlého a stratou základného pudu sebazáchovy. Dostávame sa mimo hlavný prúd duchovný síl univerza a preto sa stávame neživotaschopnými a slabými.

Veď si len napríklad skúsme námatkovo vybrať desať priemerných imigrantov a desať priemerných Európanov a porovnať, koľkí z nich majú vieru v Boha. Z desiatich imigrantov to bude s najväčšou pravdepodobnosťou všetkých desať a z desiatich Európanov to budú možno dvaja, traja, alebo v najlepšom prípade štyria.

Na koho strane nájdeme väčšiu vieru v Boha? Čo musí byť duchovnými sila univerza nevyhnutne viac podporované? V konečnom dôsledku teda nerozhodne ani prevaha kultúrna, ani vzdelanostná, ani vojenská, či ekonomická. Nakoniec rozhodne jedine prevaha ťahu smerom nahor! Smerom k Bohu! To sa napokon ukáže ako rozhodujúce a prekoná všetko ostatné. A i preto je dnes islam na vzostupe.

Nastáva čas, kedy sa mohutný jašter, neschopný obstáť v ďalšom progresívnom evolučnom napredovaní vývoja na našej planéte, to jest blahobytná, ateistická, konzumná a materialistická Európa približuje k svojmu zániku, pretože hodnotovo vybočuje z hlavného vývojového prúdu vo stvorení.

Tieto slová vyznievajú pesimisticky, ale ich účelom nemá byť vzbudzovanie pesimizmu. Ich účelom je pochopenie príčin toho, prečo k nám sem dnes v modernej podobe prichádzajú novodobí „dobyvatelia“, aby ovládali a napokon aj dorazili veľké zomierajúce zviera, ktorým je Európa v súčasnej podobe a so súčasnými pseudo hodnotami, ktoré uznáva.

A keďže nie je možné nájsť východisko zo zmätkov bez poznania príčin týchto zmätkov, museli sme byť doteraz iba pesimistickí. To správne východisko však jestvuje! Spočíva v opätovnom prinavrátení sa Európy k skutočným a pravým hodnotám, od ktorých sa tak pyšne a ľahkomyseľne odvrátila! Spočíva v prinavrátení sa k hodnotám ducha! K hodnotám dobra, cti a ľudskosti! K hodnotám kresťanstva a viery v Boha!

Ale pozor! K hodnotám kresťanstva pravého a nie toho zmäkčilého, hovoriaceho iba o láske! K hodnotám kresťanstva, v ktorom má svoje pevné miesto spravodlivosť! Dokonalá Spravodlivosť Božia, na základe ktorej sa každý jednotlivý človek narodil presne na tom mieste na zemi, kde si zaslúžil.

Tam má žiť, tam má pracovať a tam má duchovne rásť. Jeho život v tamojších podmienkach mu bol totiž určený Zákonmi Spravodlivosti Božej, ktoré dokonale posúdili všetky klady i zápory jeho duše a s neomylnou presnosťou a osobnou nezaujatosťou mu jeho pozemským zrodením určili presne to miesto na zemi, ktoré mu prináleží.

A preto všetci ľudia, všetci imigranti, ktorí nechcú toto určenie vyššej Spravodlivosti akceptovať a odchádzajú z domova za vidinou lepšieho života niekde inde by mali byť okamžite posielaní naspäť. Z celkového počtu je ich až osemdesiat percent.

Dočasná pomoc má byť poskytnutá iba tým, ktorí utekajú v obave o svoj holý život. Akonáhle sa však pomery u nich doma upravia, a k ich náprave by mala výdatne prispieť i Európa, potom sa majú títo ľudia okamžite vrátiť nazad a tam ďalej žiť. Lebo práve tam je ich miesto na zemi, ktoré im určila spomínaná, vyššia Spravodlivosť, o ktorej dokonalosti a nestrannosti nemôže predsa nikto pochybovať.

Európa, tvoja záchrana je iba v pravých hodnotách! Lebo iba rešpektovanie pravých hodnôt a život v súlade s nimi je motorom rozvoja každej civilizácie. Ak Európa dokáže tento motor znovu naštartovať, pohne sa z miesta a začne opäť napredovať. Európa však nie je nijaký abstraktný pojem! Sú to ľudia, jednotlivci, z ktorých každý musí začať sám od seba!

Ak to totiž nezvládneme sme stratení, pretože sa dopredu začne drať civilizácia, ktorej motor duchovného snaženia zostáva stále v chode. I keď v chode nedokonalom, s mnohými chybami, prejavmi násilia a mnohokrát až stredovekými spôsobmi. Ale v chode! V duchovnom chode, ktorý je predsa len niečím viac, ako materializmus, ateizmus, bezbožnosť a prázdny, konzumný spôsob života súčasnej Európy. To se preto musí nevyhnutne zmeniť, ak sa chceme zachrániť.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Feb 18, 2016 6:14 pm

Imigrácia nekorešponduje s Vôľou Stvoriteľa!


Ľudia sa už dávno prestali pýtať na to, či je ich konanie v súlade s Vôľou Stvoriteľa a jeho Zákonmi. Vôbec nás už nezaujíma, či sú naše snahy o riešenie najrozličnejších problémov kompatibilné so Zákonmi Tvorcu univerza. Môžeme síce vo svojej slobodnej vôli jednať takýmto spôsobom, avšak naše konanie sa tým automaticky dostáva do rozporu so Zákonmi univerza, čo pre nás musí mať celkom logicky nepriaznivé dôsledky.

Tak je to aj s imigráciou. Náš fatálny nezáujem o to, ako by sme mali tento problém správne vnímať a riešiť sa preto musí nevyhnutne skončiť katastrofou.

Určite bude teda prínosné, ak sa pokúsme pozrieť na problematiku imigrácie práve z hľadiska duchovných Zákonov.

V celku stvorenia, zahŕňajúcom v sebe ako hmotný, tak i duchovný rozmer vládne Spravodlivosť. Iba na zemi je tomu vinou ľudí inak. Ľudia sa totiž o Zákony skutočnej Spravodlivosti nezaujímajú a nesnažia sa ich vedome aplikovať do svojho každodenného života.

Avšak na základe skutočnej a vyššej Spravodlivosti nie je vôbec žiadna náhoda, na aké miesto na našej planéte a do akého konkrétneho národa sa každý človek rodí. Zrodenie na zem je totiž procesom, riadeným duchovnými Zákonitosťami. Tie objektívne a nestranne posudzujú všetky kvality ľudskej duše, všetky jej klady a zápory, všetky jej chyby, viny, nedostatky, ale aj prednosti. No a na základe maximálne spravodlivého a nestranného posúdenia sa potom každá ľudská duša rodí do celkom konkrétneho národa na zemi, ktorý predstavuje to najvhodnejšie miesto pre jej ďalší duchovný a osobnostný rast.

V prostredí, ktoré bolo človeku určené vyššou Spravodlivosťou má odložiť svoje viny, vymazať svoje chyby a vyrovnať svoje účty. A ak sú aj mnohokrát tieto podmienky tvrdé, sú každopádne spravodlivé, pretože práve tak si to človek zaslúžil na základe súhrnu všetkých kvalít svojho predchádzajúceho bytia.

Spravodlivými Zákonmi univerza je pri posudzovaní nášho miesta na zemi brané do úvahy predovšetkým to, čo je dobré pre náš duchovný vzostup a nie to, čo je nám osobne príjemné. Tieto Zákony majú totiž na zreteli naše celkové dobro, kým ľudia majú na zreteli len svoje momentálne, hmotné dobro. O zájmy svojho ducha a svojej duše, čiže o svoje skutočné záujmy dbá iba málokto.

Rodná zem predstavuje teda pre každého človeka práve to miesto na zemi, kde má dozrievať vo svojej ľudskosti, čestnosti, ušľachtilosti, spravodlivosti a duchovnosti. V podmienkach, do ktorých sa zrodil, má za úlohu pretvárať sám seba k lepšiemu a zároveň má usilovať i o zlepšenie podmienok, v ktorých sa ocitol.

Poslaním každého človeka je totiž bojovať za dobro a spravodlivosť práve na tom kúsku zeme, kde sa narodil. Tým dozrieva jeho osobnosť a tým zlepšuje i svoje vlastné, životné pomery.

Ľudskú dušu, prichádzajúcu na zem môžeme pripodobniť k rytierovi, vstupujúcemu na bojisko. Bojisko predstavujú životné podmienky v mieste jeho zrodenia, z ktorého nemá zbabelo utekať, pretože to je jeho osudom.

Oceľ sa kalí v ohni a človek v utrpení! Toto úslovie platí zvlášť vo vzťahu k ťažkým životným podmienkam, v ktorých má človek dokázať ustáť svoju ľudskosť a rozvinúť svoj zmysel pre spravodlivosť. Duchovný vývoj od nás totiž vyžaduje, aby sme sa stali bytosťami, pevne stojacimi na pozíciách dobra, nech už sa okolo nás deje čokoľvek.

Toto je jedna strana mince. Ide o pohľad zhora, zohľadňujúci záujmy ľudského ducha a jeho rozvoj. Ide o osud, ktorý nám bol tu na zemi určený dokonalou Spravodlivosťou Zákonov Stvoriteľa. Spravodlivosťou, prejavujúcou sa miestom nášho zrodenia na zemi.

A teraz sa pozrime na druhú stranu mince. Na pohľad zdola, čiže na pohľad čisto hmotný, ktorý neberie na zreteľ duchovné Zákony, ani vyššiu Spravodlivosť.

Človek, vnímajúci život takýmto obmedzeným spôsobom sa bude vždy na zemi usilovať iba o hmotný prospech. Bude brať do úvahy iba zlepšenie svojich materiálnych a finančných pomerov. A ak sa mu naskytne možnosť zlepšiť ich nejakým výrazným spôsobom neváha a migruje hoci aj na opačný koniec našej planéty.

Ale položme si dôležitú otázku: Ak sa budeme mať v cudzine lepšie, budú lepšie životné podmienky dostatočne stimulovať rozvoj nášho ducha a našej duše? Nemôže dôjsť k tomu, že si síce hmotne polepšíme, ale duchovne budeme stagnovať, alebo ešte dokonca upadať?

Ak sa na život pozeráme iba z hľadiska hmotného prospechu, je každé jeho zlepšenie považované za vec vyslovene pozitívnu. Ale čo záujmy nášho ducha a našej duše? Veď ako povedal kedysi Ježiš, čo je človeku osožné, keby hoci aj celý svet získal, keď tým uškodí svojej duši?

Nepremrháme a nepremárnime týmto spôsobom vlastný život, ktorého skutočným účelom je práve duchovný rozvoj a duchovný vzostup? A nebudeme si potom snáď musieť zopakovať túto lekciu školy života, ale ešte v omnoho horších a ťažších podmienkach?

Myslíte si vari, že je naozaj možné postaviť sa bez vážnych duchovných následkov voči rozhodnutiu vyššej Spravodlivosti, ktorá každému z nás určila prostredníctvom miesta nášho zrodenia celkom konkrétne miesto na zemi, na ktorom má žiť a pôsobiť?

Ale pretože ľudia o týchto veciach nič nevedia a vo svojej nevedomosti ignorujú duchovné Zákony, musí im ich postoj nevyhnutne prinášať škodu. Škodu duchovnú, ale aj hmotnú v podobe najrozličnejších problémov, konfliktov, napätia a disharmónie v spoločnosti tak, ako je to v súčasnosti vo vzťahu k imigrácii a imigrantom.

Mnohým by určite mohlo byť nápomocné, keby sa k nim duchovné Zákony univerza dokázali prihovoriť ľudskou rečou. Ak by to teda bolo možné, povedali by nám pravdepodobne asi toto:

„Človeče, tvoje miesto je doma! V národe a na pôde, kde si sa narodil. Tam máš dozrievať, tam sa máš stať lepším človekom a tam máš usilovať o zlepšenie pomerov, v ktorých žiješ. Lebo práve toto miesto ti určili spravodlivé Zákony Najvyššieho, o ktorých spravodlivosti a dokonalosti nepochybuj!

Človeče, môžeš opustiť svoju domovinu. Môžeš odísť do cudziny, či už na dlhšiu, alebo kratšiu dobu. Môžeš poznávať svet a získavať skúsenosti, ale pamätaj, že tvoje miesto je doma. Tam by si sa mal nakoniec vrátiť.

Tu zúroč svoje skúsenosti, ktoré si vo svete nadobudol! Tu napomáhaj k pozdvihnutiu vlastného národa, pretože tým zároveň pozdvihneš seba samého a svoju vlastnú dušu.

Človeče, pamätaj, že si ako rastlinka, zasadená na celkom konkrétne miesto na zemi, ktorá môže jedine na tomto mieste dospieť k plnej sile a kráse.

Ak ale bude presadená niekde inde, bude jej určitý čas trvať, kým sa spamätá. A keď sa napokon spamätá, nikdy sa už nerozvinie do takej sily a krásy, ako by to dokázala na pôde, ktorá jej bola Stvoriteľom pôvodne určená.

Človeče, máš slobodnú vôľu a môžeš samozrejme konať inak. Ale vedz, že všetko, čo nemá opory v Zákonoch Stvoriteľa nemôže byť dobré, ani správne. A ani to nemôže človeku priniesť skutočné šťastie, alebo mať dlhého trvania.“

PS. Tento text sa vzťahuje na všetkých imigrantov ekonomického charakteru. Európa by ich mala vrátiť nazad a ak prispela k devastácii krajín, z ktorých imigranti prišli, ak sa podieľala na ich drancovaní a rozvrate, mala by im ekonomicky pomôcť, aby odtiaľ nikto nemusel utekať.

Dočasný azyl by mal byť poskytnutý iba ľuďom, utekajúcim zo strachu o holý život. Medzinárodné spoločenstvo by sa malo pousilovať o čo najrýchlejšie urovnanie tamojšieho vojnového konfliktu a tiež o čo najrýchlejšiu normalizáciu životných podmienok do takej miery, aby sa dočasní azylanti mohli vrátiť domov.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Pia Mar 11, 2016 7:19 pm

Aj socializmus mal svoje dobré stránky


Nič nie je úplne čierne, ale ani úplne biele. Keď sa objektívne pozeráme na svet zistíme, že všetko má svoje pre a svoje proti. A presne tak je to aj so súčasným a bývalým spoločenským systémom. Nie všetko v tom bývalom bolo zlé a nie všetko v tom súčasnom je iba dobré.

Mnohým skôr narodeným ľuďom sa preto bytostne prieči dnešné, jednostranné a propagandisticky orientované, čiernobiele videnie vzťahu medzi súčasnosťou a minulosťou v oficiálnych médiách.

Kto počas bývalého spoločenského systému absolvoval vojenskú prezenčnú službu vie, že vojak mohol byť za svoje dobré výsledky odmenený trojakým spôsobom. Za prvé to bola fotografia pred rozvinutou zástavou pluku. Za druhé fotografia pred rozvinutou zástavou práporu. A za tretie dočasné opustenie posádky - takzvaný opušťák.

O tejto stupnici odmeňovania kolovali žarty a prvé dva stupne boli viacmenej formálne, pretože vojakom sa za odmenu dávali predovšetkým opušťáky.

Prečo o tom hovoríme? Lebo na spomenutom príklade, a podobných príkladov z čias dávno minulých by sa dalo nájsť ešte omnoho viac môžeme vidieť, že socializmus aspoň formálne staval na prvé miesto službu určitému ideálu.

Socializmus teda v istom zmysle tušil, že skutočná veľkosť človeka a skutočné človečenstvo sa môže plne plne rozvinúť iba v službe vyšším ideálom. Toto poznanie je naozaj niečím zásadným a veľmi veľkým, len žiaľ nebolo prostredníctvom poznania pravých ideálov dotiahnuté do úspešného konca.

No a teraz sa pozrime na kapitalizmus. V čo verí kapitalizmus? Na čom stojí a čo stavia na najvyššie miesto? Odpoveď je jednoznačná: kapitál a teda peniaze! Veď predsa také už nesie pomenovanie! Žiadne ideály! Všetko stojí a padá iba na peniazoch. To je to najrozhodujúcejšie! A ak sa aj tu a tam hovorí o nejakých ideáloch, ešte aj oni musia slúžiť predovšetkým peniazom a ešte aj za nimi sa skrývajú iba peniaze a zisk.

Kým teda v socializme slúžil človek určitým ideálom, v kapitalizme slúži predovšetkým peniazom. Peniaze rozhodujú všade a vo všetkom. Sú mierou všetkých vecí a človek je ich otrokom. Ten totiž, kto peniaze nemá otročí preto, aby bol schopný aspoň prežiť a ten, kto peniaze má, otročí preto, aby ich mal ešte viac.

Peniaze, ktoré si ľudia vytvorili preto, aby si nimi uľahčili vzájomný výmenný styk, a teda aby im slúžili sa im však časom stali modlou a ľudia samotní začali slúžiť peniazom a dali sa nimi zotročiť. Takáto je podstata spoločenského systému, v ktorom v súčasnosti žijeme.

Skúsme sa na celú vec pozrieť prostredníctvom citu a skúsme vycítiť, čo je viac a čo teda stojí vyššie. Či otrok peňazí, alebo služobník ideálov? Čo je viac hodné človeka a jeho ľudskej dôstojnosti? Myslím, že odpoveď bude je jednoznačná. To vyššie a skutočne ľudské v nás sa prikláňa k službe ideálom, avšak naša každodenná realita je realitou otroctva peňazí, pre ktorých získanie sme ochotní urobiť takmer všetko. I pošpiniť vlastnú ľudskú dôstojnosť, či ľudskú dôstojnosť iných.

Je nám teda jasné, v čom bol socializmus lepší? V pochopení toho, že máme slúžiť ideálom. Len to musia byť ideály vysoké a pravé.

Ale aké sú to tie vysoké a pravé ideály? No predsa dobro, spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť, čistota, ľudskosť a duchovnosť. Im máme slúžiť, pretože jedine oni majú schopnosť dvíhať a pozdvihovať jednotlivcov i celú spoločnosť. Lebo služba najvyšším, pravým a skutočným ideálom robí v skutočnosti z človeka človeka. Lebo to, čo stojí vysoko má schopnosť dvíhať, avšak to, čo stojí nízko nás naopak znižuje. A preto v porovnaní s tým, aké by mal mať človek skutočné ciele a ideály je súčasné otroctvo peňazí latkou, nastavenou nesmierne nízko. Z ľudí to robí otrokov a mnohokrát ich znižuje až hlboko pod ľudskú dôstojnosť.

Peniaze sú síce k životu potrebné, ale nesmú stáť nikdy na prvom mieste. Nesmú sa stať stredobodom všetkého tak, ako je tomu dnes. Ak sa ľudia a spoločnosť k tomu znížia, potom to pôjde od desiatich k piatim. Pôjde to nadol, pretože nízke nemôže ťahať nikde inde, ako do nížin.

Vzostup jednotlivca i celej spoločnosti teda prioritne nespočíva v iba v racionalizácii a zefektívňovaní systému, ktorý je v samotnom jadre zlý, pretože sa klania modle peňazí.

Vzostup jednotlivca a celej spoločnosti spočíva nie reformovaní, ale v úplnej zmene systému, v ktorom bude stáť v popredí a v strede všetkých záujmov celospoločenská snaha o dosahovanie vysokých a vznešených ideálov, pričom peniaze sa musia stať záležitosťou druhoradého charakteru.

V strede záujmu musí teda stáť predovšetkým trvalá snaha o dobro, spravodlivosť, čestnosť ušľachtilosť, čistotu, ľudskosť a duchovnosť. Jedine potom sa začnú veci zlepšovať. Jedine potom sa budeme môcť mať všetci lepšie. Všetci a nie len niektorí!

Avšak tí niektorí, ktorí sa dnes majú dobre a ktorým sa darí profitovať zo súčasného systému postaveného na zvrátenom uctievaní modly peňazí, tí veru naozaj nemajú záujem na tom, aby sa niečo zmenilo. Sú to totiž zväčša tí, ktorí stoja na najvyšších priečkach spoločnosti a majú priamy vplyv na jej chod a smerovanie.

Ako ale zmeniť systém k lepšiemu, keď tí hore o to záujem nemajú?

Isté úslovie hovorí, že každý národ má presne takú vládu, akú si zaslúži. V týchto slovách sa skrýva veľká múdrosť. Na piedestál spoločnosti sa totiž môžu vyšvihnúť jedine takí ľudia a také osobnosti, akého druhu je národ samotný a aké hodnoty uznáva.

Ak sa však národ, ľudia a jednotlivci začnú meniť k lepšiemu, ak začnú usilovať o skutočné a pravé hodnoty, potom, jedine potom sa môžu postupne prepracovať do popredia spoločnosti osobnosti, skrývajúce v sebe tieto hodnoty a snažiace sa ich aj aktívne presadzovať.

Zmena k lepšiemu, hodnotnejšiemu a ľudsky dôstojnejšiemu k nám teda nemôže prísť zmenou vo voľbách, ale jedine prostredníctvom našej osobnej zmeny. Jedine my musíme vyvinúť snahu o pravé a skutočné ideály. Kiež by sa našlo čo najviac ľudí, ktorí to pochopia. Ktorí pochopia, že za nich nikto neurobí to, čo musia vykonať jedine oni samotní. A potom, keď tak učinia sa im dostane tiež presne takej vlády, akú si naozaj zaslúžia.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Member
Member
PríspevkyCOLON 76
RegistrovanýCOLON Uto Aug 17, 2010 2:35 pm

Re: Moje úvahy o živote

Poslať od smilan » Štv Apr 07, 2016 5:43 pm

Dobrý a zlý extrémizmus! Odhalenie falše a dvojitého metra EU


V živote bývame často postavení pred okolnosti, v ktorých sa zrazu a celkom nečakane ukáže naša pravá tvár. Napríklad trebárs naša faloš a pokrytectvo, ktoré sa nám inokedy darí celkom úspešne skrývať.

No a presne k takémuto náhlemu odhaleniu falše, pokrytectva a dvojakého metra došlo nedávno zo strany EU. Konkrétne zo strany rozličných, EU naklonených, oficiálnych i neoficiálnych zdrojov, ktoré vyjadrovali svoje rozhorčenie nad nedávnymi slovenskými parlamentnými voľbami.

V nich sa totiž do parlamentu dostala extrémistická strana a obsadila neočakávane veľký počet kresiel. Slovensko a slovenskí voliči boli kvôli tomu oficiálne i neoficiálne pranierovaní za svoj nacionalizmus, dávajúci do popredia pôvodné slovenské hodnoty, za vyjadrenie svojej priazne k extrémizmu, zameranému proti Rómom a imigrantom, a za svoje odsudzovanie európskej politiky multikulturalizmu.

V čom však celkom konkrétne spočíva oná faloš, pokrytectvo a dvojaká tvár EU, nečakane odhalená jej spriaznenými zdrojmi?

No predsa v tom, že na jednej strane bol vo vzťahu k Slovensku odsúdený fašizmus, extrémizmus a všetky jeho prejavy, pričom na druhej strane samotná EU spolupracuje s extrémistami a fašistami, a v tichosti toleruje ich vyčíňanie.

Ide tu o precedens, na základe ktorého EU stráca v očiach vnímavých ľudí svoj morálny kredit a s ním i právo určovať iným to, čo je správne a čo dobré. Takéto morálne právo nemôže totiž v nijakom prípade spočívať v rukách toho, kto jedná tak otvorene dvojtvárne, akoby už ľudia boli celkom hlupáci. Hlupáci, ktorým je možné nahovoriť čokoľvek a oni, ako slepé stádo budú aj tak naďalej veriť „morálnej“ autorite, ktorá sa im svojou očividnou amorálnosťou priam drzo vysmieva do tváre.

Lebo ničím iným, ako vysloveným výsmechom súdnosti verejnosti je, ak niekto na jednej strane odsudzuje slovenský extrémizmus, avšak na druhej strane má dobré vzťahy s Ukrajinskou vládou, ktorá spolupracuje so skupinami, otvorene sa hlásiacimi k fašizmu. A navyše, ak tieto neonacistické skupiny páchajú etnicky motivované vraždenie, ako napríklad upalovanie ľudí v Odese, či iné, podobné zverstvá.

Nie, jednoducho nemôže byť pre nikoho žiadnou morálnou autoritou ten, kto síce na jednej strane odsudzuje slovenský extrémizmus, ale na druhej strane v tichosti pripúšťa udržiavanie fašistických tradícií v pobaltských krajinách, kde sa každoročne uskutočňujú pochody sympatizantov Waffen SS, ktoré pobaltské štáty považujú za svojich osloboditeľov od ruskej okupácie v období druhej svetovej vojny.

Ako teda vidíme, nie je fašizmus, ako fašizmus! Z pokrytecky morálnym rozhorčením je totiž odsudzovaný len ten, ktorý sa práve nám nehodí a ktorý je zameraný proti našim takzvaným hodnotám. Avšak na druhej strane v tichosti tolerujeme prejavy neonacizmu na Ukrajine, kde polovojenské oddiely, otvorene sa hlásiace k odkazu fašistického zločinca Banderu vraždia a páchajú zverstvá. Taktiež EU nič závažnejšieho nenamieta ani voči udržiavaniu tradícií Waffen SS v pobaltských krajinách, pretože ich neofašistická nenávisť je zameraná tým smerom, ktorý je žiaduci. To jest, proti Rusku!

Toto je však z hľadiska najelementárnejšej morálky postoj výsostne nekompatibilný. Ide o postoj bez pevnej morálnej chrbtovej kosti. Postoj, ktorý vedome manipulatívnym spôsobom pracuje s pojmami ako ľudskosť, ľudské práva a morálka. Tieto vznešené pojmy však v skutočnosti slúžia iba na to, aby sa nimi zastreli a zakryli skutočné amorálne ciele, ktorými sú mocenské záujmy a neutíchajúca snaha ekonomicky profitovať z iných.

Celkom otvorene povedané, EU sa chová tak, že to, čo vyhovuje nám a našim zámerom je morálne a správne, a to aj v prípade, ak je to v skutočnosti nemorálne a nesprávne. A ak sú vraždy a zverstvá až príliš očividné, ako v prípade Ukrajiny, zahrá sa to do stratena.

A naopak, s morálne okázalou pózou je odsúdený taký druh extrémizmu, ktorý práve nám a našim zámerom nehrá do karát.

Takéto niečo nesmierne pokryteckého však môže fungovať iba preto, lebo verejnosť je príliš povrchná a plytká, a preto neschopná vidieť vo všeobecne uznávanej, takzvanej morálnej autorite jej bezprecedentnú morálnu zvrátenosť.

Ak sa totiž obyčajní ľudia vedome neusilujú stať morálnymi, dobrými, čestnými a spravodlivými, stávajú sa sami jedincami bez pevnej chrbtovej kosti. A to má v dnešnej amorálnej dobe za následok, že sú názorovo nevyhranení. Že sú ako trstina vo vetre. Stávajú bezmocnými obeťami klamstva, propagandy, pokrytectva a dvojtvárnosti, pretože im chýba vlastná, pevná morálna opora, vybudovaná na skutočných hodnotách dobra a cti, ktorú v sebe nikdy vedome nepestovali.

Človeče, staň sa morálnym a čestným, pretože inak sa staneš obeťou nemorálnych! Obeťou ich klamstva a podvodu! Obeťou ich krásnych rečí o demokracii, humanizme a ľudských právach, s ktorými sa vedome manipuluje! Lebo napokon môže dôjsť až k tomu, že pôjdeš bojovať za tieto krásne ideály, zatiaľ čo tvoju vieru v dobro a tvoje naivné nadšenie niekto iba obratne využije na to, aby pod maskou krásnych slov, manipulatívne stavaných do popredia, uskutočňoval svoje nečisté zámery, ktoré sa v skutočnosti diametrálne líšia od navonok proklamovaných ideálov. A ty budeš vo svojej nevedomosti zneužitý mocenskými a zištnými záujmami iných.

Človeče, nebuď slepý a uč sa rozpoznávať lož od skutočnosti! Uč sa demaskovať klamstvo a nedaj sa zavádzať nečestnosťou, skrývanou pod pláštikom veľkých ideálov. Lebo ak to nedokážeš, staneš sa prázdnou bábkou v rukách iných, ktorí s tebou budú vedome manipulovať, pričom za tvojím chrbtom sa budú z teba smiať. Je takéto niečo dôstojné človeka?

Vlastnú ľudskú dôstojnosť a s ňou i schopnosť rozpoznávať faloš a pokrytectvo však môžeš nadobudnúť jedine vtedy, ak sa ty sám začneš usilovať byť morálnym, čestným, dobrým a spravodlivým.

Ak sa ale takým nestaneš a ak ti takéto úsilie nebude stáť za to, potom prežiješ celý svoj život v klamstve a v akejsi zmanipulovanej virtuálnej realite, v ktorej budú ušľachtilé pojmy, ako sloboda, mravnosť a ľudské práva slúžiť na maskovanie zla a chamtivosti. A ty budeš vo svojej nevedomosti slúžiť zlu vo falošnom domnení, že slúžiš dobru.

Jedným z takýchto smutných príkladov je trebárs prípad slovenských intelektuálov a kazateľov, ktorí sa už tradične zvyknú pasovať do pozície akéhosi svedomia národa a ktorí po nedávnych slovenských parlamentných voľbách vyjadrili vo forme listu znepokojenie nad zdržanlivým postojom cirkví voči zneužívaniu kresťanskej viery a kresťanských pojmov extrémistickou stranou Mariána Kotlebu.

Avšak žiaľ, práve tieto isté takzvané osobnosti sa svojho času podpísali pod list na podporu súčasnej ukrajinskej vlády, ktorej počiatočné, ale i súčasné pôsobenie je spájané s takzvaným „Pravým sektorom“. Organizáciou, otvorene sa hlásiacou k odkazu banderovcov a k fašizmu, ktorej aktivity tomu plne zodpovedajú.

Takýto pokrytecký postoj slovenských intelektuálov nie je teda ničím iným, ako bezduchým kopírovaním zvráteného trendu dvojitého metra EU, na základe ktorého sa ostro odsudzuje extrémizmus, ktorý nám nejde po ruke, ale v tichosti toleruje fašizmus, ktorý je nenávistne obrátený proti odporcom mocenských záujmov EU.

No a na margo už spomínaného, dvojitého metra ešte jeden príklad. A síce Saudská Arábia, ktorá je priateľom a spojencom západu, pričom humanistický a za ľudské práva neustále bojujúci západ ticho mlčí o tom, že za homosexualitu tam hrozí trest smrti.

Avšak ten istý západ ponechal plný priechod svojej rozhorčenej ľudsko právnej rétorike vtedy, keď nedávno vyšiel v Rusku zákon, definujúci vzťah spoločnosti k homosexualite a homosexuálom iným spôsobom, než je to štandardnom v západne Európe.

Aj v tomto prípade ide o klasickú ukážku postoja bez morálnej kontinuity, pretože na jednej strane, u spojencov, sa ticho tolerujú veci absolútne neprijateľné, kým na druhej strane sa ľudsko právne tvrdo bojuje proti Rusku, hoci tam homosexuálom ani zďaleka trest smrti nehrozí.

A čo je zo všetkého najsmutnejšie, široké masy vo svojej povrchnosti, plytkosti a konzumnosti pokojne dovoľujú, aby im pokrytci a ľudia bez akejkoľvek chrbtovej kosti určovali, čo je morálne a čo nie.

V strede Európy sa opäť vymenili stráže.
A hľa, zlodej a vrah ľuďom
o morálke káže.

inšpirované veršom z piesne Karla Kryla
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

BUTTON_POST_REPLY